Slováci v Maďarsku istotne viac jedia, ako čítajú. Dokladom môžu byť náhodne excerpované titulky z jediného slovenského týždenníka v Maďarsku: festival klobásový, perkeltový, šiškový, haluškový, plackový... a tak ďalej.
Na sklonku minulého roku z iniciatívy veľvyslanca SR v MR Juraja Migaša a vtedajšieho šéfredaktora Ľudových novín slovenskí spisovatelia a či ľudia od pera v Maďarsku po dlhom čase opäť dýchali vzduch na spoločnom stretnutí, ktoré sa konalo pre nich na neutrálnej pôde, v rezidencii veľvyslanca. Zišli sa takmer všetci, ktorí sa hlásia k spisovateľskej profesii. Podnet však nevzišiel z akútnych vnútorných potrieb slovenského literárneho života v Maďarsku. Ten prišiel (ako neraz predtým) zo Slovenska. Vydavateľstvo Matice slovenskej v Martine predstavilo svoje nové publikácie, najmä knihu štúdií o novom čítaní slovenskej literatúry prof. Viliama Marčoka Autori a ich svety (Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2006) a druhé doplnené vydanie Dejín slovenskej literatúry III (Cesty slovenskej literatúry druhou polovicou XX. storočia) od kolektívu autorov vedeného opäť prof. V. Marčokom (Literárne informačné centrum, Bratislava 2006). Toto kompendium mohlo (a malo by) osobitne zaujímať a zaujať slovenských autorov v Maďarsku. Autori tohto literárnohistorického diela ponímajú totiž slovenskú literatúru ucelene, do jej celku kompetentne zaradili aj slovenskú literárnu produkciu, ktorá vznikla (a vzniká) mimo územia Slovenska, a tak v nej nechýba ani 8 (slovom osem) odsekov o slovenskej literatúre v Maďarsku pod názvom Literatúra Slovákov v Maďarsku v X. kapitole nazvanej Krajanská literatúra (1945-2000), ktorej autorom je doc. Michal Babiak. Na spomínanom stretnutí v Budapešti sa nikto z prítomných slovenských autorov nevyslovil ku knihe a k citovanej kapitole. Nečudo, veď predstavenú knihu ešte nemali v ruke. Odvtedy však už uplynul bezmála celý rok, ale dosiaľ sme ešte nemali tú česť stretnúť slovenského literáta v Maďarsku, ktorý by sa bol do tejto objemnej knihy začítal. Ak sa nad tým zamyslíme, je to akiste zarážajúci fakt. Netreba však nad tým zalamovať rukami. Pravda je taká, že keď starnúci tunajší slovenský spisovateľ nemá na lieky, kde by vzal na knihu. Lenže pravda je aj to, že slovenskí autori v Maďarsku málo (alebo vôbec ne-)čítajú práce svojich kolegov. (Koniec koncov v poslednom pol druha desaťročí, aspoň v knižnej podobe, bolo toho po slovensky v Maďarsku naozaj poriedko ako šafranu, čo sa však nedá povedať o Slovensku, ale o tom zasa tu nemajú prehľad.) Ťažko však uveriť, že by nečítali o sebe, že by ich nezaujímalo, čo si kto myslí o nich a kde majú vyhradené miesto v literárnej hierarchii. Za takýchto okolností sa však nemožno čudovať, že kapitola Michala Babiaka o literatúre Slovákov v Maďarsku (s. 472-475) nevyvolala nijakú polemickú ozvenu. Pravdaže, na jednej strane nie je na to ani najmenší dôvod, lebo ide naozaj o empaticky, ale objektívne napísané a faktograficky nasýtené stručné encyklopedické heslo. Z textu a formulácií jasne vyplýva, že autor kapitoly sa opieral nielen o svoje autentické poznatky, ale aj postrehy a analýzy dôverných znalcov tejto literatúry, napr. Petra Andrušku a Kataríny Maruszovej-Šebovej. Výzvou do diskusie je však najrozsiahlejší 7. odsek citovanej kapitoly. Ten (eufemisticky povedané) nedáva najlepšie vysvedčenie slovenským autorom (osobitne prozaikom) v Maďarsku. „Novú kvalitu dosiahla próza Slovákov v Maďarsku vďaka veľmi úspešnému, no už v maďarčine napísanému románu Pála (nie Pavla! - K.W.) Závadu Jadviga párnája (1997; slovenský preklad Jadvigin vankúšik vyšiel v Bratislave v r. 1999).“ Palimpsestový typ postmodernej prózy Pála Závadu je profesionálne dobre zvládnuté dielo, ktoré implicitne ponúka viacero možností čítania. V tejto škále má miesto aj klasifikačné označenie a zaradenie, že ide o slovenský román. Lenže pravdu povediac, keby román Pála Závadu Renáta Deáková nebola preložila do slovenčiny, slovenská literárna kritika by si ho zrejme ani nebola všimla, lebo naprostá väčšina slovenských literárnych kritikov a vedcov nečíta po maďarsky. (A prečo by aj? Hoci aj daný príklad ukazuje, že by to nebolo na škodu.) Autor sa hlási k slovenskému pôvodu, čo nepopiera ani tým, že nehľadal pseudonym alebo si nepomaďarčil, no ponechal pôvodné priezvisko. Podstatné však je, že sa socializoval (inú možnosť nemal) v maďarskom kultúrnom, spoločenskom a ekonomickom prostredí. Jeho román so slovenskou témou a motívmi je emblematickým dielom maďarskej postmoderny z konca 20. storočia. Navyše mimo maďarského a slovenského (prípadne ešte aj českého) jazykového prostredia v tomto románe slovenská téma už nemá dominantnú rolu, ako to dokumentujú početné recenzie nemeckého prekladu (v maďarskom preklade Élet és Irodalom, r. 51, č. 29/20.7.2007, s. 28). Nie náhodou (predpokladáme, že vzdelaní) nemeckí recenzenti nemali ani potuchu, kde autor lokalizoval v strednej Európe svoje sociograficky zdokumentované rozprávanie „v malej dedine, na území domova susediacom so Slovenskom okolo roku 1915“ (pôvodne Der Tagesspiegel, 10. 12. 2006). V tomto románe pre slovenského a maďarského čitateľa dávnejšie minulé je slovenské a menej dávne až súčasné je maďarské. Postmoderný text Pála Závadu možno čítať (interpretovať) aj ako rekviem za dolniackymi Slovákmi. Navyše je to nesporne umelecky najautentickejšie zvládnutý obraz o postupnom zániku typickej slovenskej enklávy, ktorú asimiluje maďarské sociálne a kultúrne prostredie. Nenapísal ho (žiaľ) slovenský, ale už asimilovaný maďarský autor. V prípade Pála Závadu však nie je rozhodujúci asimilačný, ale akulturačný proces, ktorý vyniesol na svetlo sveta novú literárnu (dokumentárnu aj umeleckú) hodnotu v dominujúcom maďarskom jazyku. Tomuto jazyku sa autor nielen prispôsobil, ale si ho aj osvojil. Mohli by sme to povedať aj tak, že jeho vedomie tvorí maďarská identita, a tá slovenská identita zostala už len v podvedomí. Isteže, v dejinách maďarskej literatúry to vôbec nie je neznámy jav, ibaže sa mu nevenovala (a nevenuje) náležitá pozornosť. Napríklad v prípade Kálmána Mikszátha sa to vzťahuje aj na jeho osobné postoje. V zrelom spisovateľskom veku, keď už bol aj poslancom Uhorského snemu, odmietal čo len náznaky prípadnej podsúvanej slovenskej identity. Nič to však nemení na skutočnosti, že vzhľadom na svoj pôvod, ako aj etnické a sociálne prostredie, z ktorého Kálmán Mikszáth vyšiel a v ktorom dospel, jeho literárne dielo je výsledkom akulturačného procesu a akiste práve vďaka nemu sa vypracoval a dodnes zostal aktuálnym nielen maďarským, ale prinajmenšom stredoeurópskym spisovateľom, ktorý v slovenských prekladoch možno skôr osloví slovenských čitateľov ako jeho slovenský rovesník (narodený v ten istý deň toho istého roku) Svetozár Hurban Vajanský. Hojná väčšina tzv. horniackych krátkych próz a románov Kálmána Mikszátha sa predsa nielen odohráva v slovenskom prostredí bývalého Uhorska, ale aj po slovensky. Naznačujú to slovenské incipity a citáty v texte, ktorý je napísaný po maďarsky. (Obdobný postup volil aj Pál Závada.) Tak je to napríklad aj v dlhšej poviedke Lohynská bylina (1885). V nej pospolitý dedinský ľud hovorí, píše a číta iba po slovensky, inak sa od svojho kantora nenaučili, a tak v Mikszáthovom maďarskom podaní aj župní páni s nimi môžu hovoriť len po slovensky. Sme svedkami paradoxnej situácie: Mikszáthov autentický autorský text je maďarský, ale autentický jazyk vlastného príbehu je slovenský, avšak ten s určitými posunmi (licenciou) možno konkretizovať iba v slovenskom preklade. Na tomto podklade sa však Kálmán Mikszáth do dejín slovenskej literatúry nedostal. Jadvigin vankúšik Pála Závadu prešiel obdobným procesom a na rozdiel od Kálmána Miszátha etnický pôvod autorovi vyárendoval miesto v krajanskej časti Dejín slovenskej literatúry 1945-2000. Nechajme bokom otázku, či román Pála Závadu Jadvigin vankúšik oprávnene alebo neoprávnene zaujíma miesto v najnovších dejinách slovenskej (krajanskej) literatúry. Fakt je, že je to jediné dielo vydané po spoločenských zmenách roku 1989, ktoré podľa širšieho opisu Michala Babiaka (pred ním P. Andrušku) reprezentuje súčasnú slovenskú literatúru v Maďarsku. Keby sa Michal Babiak nezapodieval ním, nemal by vlastne o čom písať. Ak na Slovensku po spoločenských zmenách paletu vydávanej slovenskej literatúry spestril mierny boom exilových diel, ukázalo sa, že v Maďarsku zásuvky slovenských spisovateľov boli celkom prázdne. Je to takmer neuveriteľné, ale je to nezvratná pravda, že v praskajúcich totalitných spoločenských podmienkach (koniec 80. rokov a 90. roky) slovenská literatúra v Maďarsku získala vývinovú istotu (P. Andruška). Treba však dodať, že sa jej nepodarilo vybudovať takú inštitucionalizovanú základňu, ktorá by sa v nových podmienkach bola dala transformovať. Zakrátko sa ukázalo, že to bolo viac ako osudné. Keď totalitné obmedzenia definitívne praskli, slovenská literatúra v Maďarsku zasa stratila svoju vývinovú istotu a smerovanie. Potvrdilo sa, že platia slová vyslovené v príspevku Rekviem za slovenskou literatúrou v Maďarsku (1): „Slovenská literatúra v Maďarsku zaniká, lebo nevzniká.“ Je to príkre tvrdenie a možno trochu paušálne. Buďme však spravodliví, lebo čo-to predsa len vyšlo. Vysychajúce jazierko slovenskej literatúry pravidelne rozčeruje básnik Juraj Dolnozemský. V posledných dvoch desaťročiach publikoval päť básnických zbierok. V tunajších podmienkach je to ojedinelý čin. V próze sa usiluje čeriť vodu Michal Hrivnák (Na periférii, 2005; Corpus delicti, 2006, oboje zatiaľ publikované časopisecky v Ľudových novinách). Knižku poviedok vydala Ildika Fúziková-Klauszová (Mám miesto v srdci, 1994), básne publikuje Gregor Papuček aj so synom, okrem iného vydal hodnotné dielo vecnej literatúry o Mlynkoch. (Pravdaže, výpočet nie je úplný.) Ale je to všetko ako podjesenné švitorenie lastovičiek pred odletom a uvoľnený areál literatúry zostal (a zostáva) nezaplnený.
Ak nové smery literárnej histórie spochybňujú zmysel „klasických“ dejín literatúry, keďže zakaždým sa na podklade zvolenej naratívy usporadúvajú literárne fakty do istej fikcie a potom vlastne vzniká príbeh literatúry, v prípade slovenskej literatúry v Maďarsku sa neponúka ani takáto alternatíva. Písať o tejto literatúre sa postupne stáva doslova fikciou a jej príbeh potom naozaj nie je povzbudivý. Ale ak sa teda nedajú spisovať súčasné dejiny slovenskej literatúry v Maďarsku, hodno azda uvažovať a písať o tom, prečo sa nedajú písať a prečo je ten stav taký, aký je. Ak v istej societe raz prestáva vznikať literatúra, bude to mať zrejme hlbšie korene, respektíve tie korene asi nemajú v čom koreniť.
Skúsme si teda položiť otázku, čo vlastne slovenským spisovateľom v Maďarsku chýba? Odpoveď môže byť celkom stručná: všetko. Pravda, tým sme povedali veľa aj nič. Rozmeňme odpoveď na drobné: inštitučná základňa aj s financiami, čitatelia, záujem (presnejšie nezáujem) školských a správnych ustanovizní v Maďarsku, ako aj zo Slovenska (okrem osamotenej Matice slovenskej) a podobne. To by boli objektívne podmienky existencie a príbehu tejto literatúry. Isteže, nie je s nimi všetko (alebo nič) v poriadku, slovom, nie sú žičlivé pre rozvoj literatúry. Ale poďme ďalej: ako je to so subjektívnymi dispozíciami? Nie je chyba v tom, že slovenská literatúra v Maďarsku ťažko oslovuje Slovákov v Maďarsku (ak ešte nimi sú?), a už vôbec nevie osloviť Slovákov na Slovensku, lebo ich vlastne nemá čím osloviť. Týmto smerom možno uvažovať ďalej: chyba je v téme alebo v rétorike? Pravdepodobne tu i tam. A to napriek tomu, že Slováci v Maďarsku nemajú o nič menej chudobnejší vonkajší aj vnútorný zážitkový svet ako ostatní obyvatelia stredoeurópskeho regiónu. Svedčia o tom napríklad publikované denníkové zápisky a nové krátke prózy Zoltána B. Valkána (oboje Ľudové noviny, 2007) a vyššie spomínané nové prózy Michala Hrivnáka. Pro domo si ako východisko formulujeme otázku takto: Nie je všetko zakliate v probléme, ktorý si komlóšsky rodák Pál Závada vyriešil tak, že o slovenskom svete na Dolniakoch písal po maďarsky alebo obdobne ako o slovenských Horniakoch písal Kálmán Mikszáth? Veď príbeh Michala Hrivnáka v próze Corpus delicti z pohnutých udalostí jesene roku 1956 (keď sám autor bol segedínskym vysokoškolákom) iba v jeho fikcii sa odohráva po slovensky, ale konkrétny podklad sa odohral po maďarsky. Slovenská literatúra v Maďarsku sa na vlastnú škodu nevyrovnala nielen s mikszáthovskou slovenskou tradíciou v maďarskej literatúre, ale ani so svojimi základnými existenčnými otázkami. Povedzme s tým, že sa hlási o život v asimilovanom maďarskom prostredí, ktoré národnostné menšiny okolo seba berie na vedomie naozaj iba na papieri a samo sa klame, že pestuje najlepšiu národnostnú politiku v strednej Európe. Hádam sa treba zbaviť tohto sebaklamu. Slováci v Maďarsku (nielen alebo najmä nie vlastnou vinou a z vlastnej vôle) žijú v simulovanom národnostnom postavení. Lebo v Maďarsku je dôležitý predovšetkým Maďar, a to ak žije za (jestvujúcou alebo pomaly už pomyslenou) susednou hranicou Maďarska. Simulácia nepodnecuje vznik nesimulovaného umenia a literatúry, ale upevňuje momenty sebaklamu. Sebaklamy by mohli nahlodávať slová, texty, skrátka literatúra slovenských spisovateľov v Maďarsku. Lenže ešte z uhorských čias dobre poznáme známe heslo: „Čí chlieb ješ, tak budeš rozprávať!“ a kruh sa uzatvára, lebo menšinový autor nemôže o sebe povedať, že by bol naozaj nezávislý, keď za všetko platí peniazmi väčšinového národa. A napokon, nemusíme sa klamať ani v inom, keď sa poznáme. Slováci v Maďarsku predsa istotne viac jedia, ako čítajú. Dokladom môžu byť náhodne excerpované titulky z jediného slovenského týždenníka v Maďarsku Ľudových novín: festival klobásový, perkeltový, šiškový, haluškový, plackový... a tak ďalej, fantázia nemá hraníc, a to sme pozabudli na nápoje, pričom nemáme na mysli žinčicu alebo srvátku. Rázovitých slovenských jedál je dosť, ujde sa na každý deň v roku, ale knižka tunajšieho slovenského autora sotva jedna na výročný sviatok. Vieme, že nádej zomiera posledná. Pestovanie etnografických a gastronomických tradícií však zachováva nádej iba na zvyšovanie hmotnosti. A vyššia hmotnosť zasa ťahá k zemi. Skôr k pominuteľnosti ako k nesmrteľnosti. Vari teda treba začať s prípravou na rekviem za slovenskou literatúrou v Maďarsku? Ale kto ho napíše, keď sa pominie aj slovenský spisovateľ v Maďarsku? Lebo starí pomaly dožívajú a mladí akosi (ba či skôr zákonite) nepribúdajú. Nateraz je naozaj iba smutno ak už nie z dejín, tak iste z príbehu slovenskej literatúry v Maďarsku.