Vážená redakcia! Som dlhoročným predplatiteľom Ľudových novín. Vždy si ich prečítam s veľkým záujmom. Ako Maďar som sa so slovenským jazykom zoznámil až v dospelom veku. Aj Vaše noviny mi pomáhajú v tom, aby som sa zdokonaľoval v tomto peknom a zaujímavom jazyku. Pomáhajú mi v tom aj Vaše jazykovedné články, jazykové poradne, ktoré sú písané pre čitateľov, poznajúcich maďarský jazyk. Rád si prečítam aj články týkajúce sa maďarsko-slovenských vzťahov. Práve preto 16. decembra 2004, v 51. čísle uverejnený článok pani K. Štulrajterovej (Prečo sa Maďarovi tak ťažko vyslovuje slovo Slovák) mi dal podnet k napísaniu tohto listu.
Už nadpis tohto obsažného článku vzbudil moju pozornosť. Žiaľ, už úvodné riadky mi priniesli sklamanie, ktoré sa čítaním ďalšieho textu len stupňovalo.
Prosím Vás, ak máte možnosť, zverejnite v súvislosti s týmto článkom tieto moje pripomienky.
1. Možno si robiť žarty z toho, aké ťažkosti robí pre cudzích náš rodný jazyk, ak to robíme s dobrým vkusom. Žart zabáva, posmech bolí. Autorke práve to druhé vyšlo z pera. To isté cítiť i z ďalších riadkov.
2. Na otázku, položenú v nadpise, hneď dostaneme odpoveď: "jestvuje psychický blok a i pragmatická politická kalkulácia, ktorá im bráni vysloviť slovo Slovák." (Citát z článku.)
Chcel by som oveľa lepšie ovládať slovenský jazyk, ale napriek svojej skromnej slovnej zásobe predsa len viem, že slovo "vysloviť" znamená: v živej reči povedať. Žiadalo by sa v publicistike to dokázať, no, žiaľ, zatiaľ sme mohli čítať oveľa viac o nepriateľských skutkoch, ktoré spáchali Maďari na Slovákoch. O tom, že slovo "Slovák" Maďari nevyslovujú, sa autorka zmieňuje v jedinej vete až na konci článku. K tomu sa ešte vrátime, teraz len toľko, že ani ten príklad nedokazuje jej tvrdenie, že Maďar nevyslovuje slovo Slovák. Teda darmo si prečítame celý článok, autorka v ňom nedokazuje svoju tézu. Názov článku nie je teda namieste.
3. Názov článku je provokatívny, okamžite vzbudzuje pozornosť čitateľa, no jeho obsah je veľmi nejasný.
Nedá sa zistiť, aký má autorka zámer. Čo vlastne chce?
- Ukázať svoj prehľad o odbornej literatúre o slovensko-maďarskej histórii?
- Kritizovať minulú - dnešnú (či časovo neurčitú) maďarskú národnostnú politiku?
- Ukázať, ako Maďari a Slováci nepoznajú históriu?
Autorka sa zaoberá aj s inými témami. Je smutné, že jej cieľom je v čitateľovi vzbudiť iba nepríjemné pocity. Je obrovská škoda, že tieto témy, o ktorých by bolo treba diskutovať rozvážne a citlivo, zverejní takto rozvláčne, nezmyselne, pritom s posmešným nádychom.
Dovoľte mi napísať ešte niekoľko protinázorov.
Príčina vzájomnej nedôvery.
Veľmi ľutujem, že autorka nesúhlasí so základným stanoviskom, že príčinou vzájomnej nedôvery je to, že sa nepoznáme. Aj podľa mňa je to hlavná príčina.
Dovoľujem si poznamenať, že to, čo vieme navzájom o sebe, pochádza z podobných, vzájomnému porozumeniu brániacim písomnostiam.
Princíp reciprocity.
Autorka píše, že "morálna povinnosť vyžadovať od maďarskej vlády na základe recipročného princípu rovnaké práva pre slovenskú menšinu žijúcu v Maďarsku, ako poskytuje Slovenská republika maďarskej menšine." Tento princíp treba prijať v jeho základoch. Ak po triezvom zvážení vezmeme do úvahy, v záujme akých práv, podpôr či odmien ho používame, je všetko v poriadku. Problém nastáva vtedy, ak niekto súhlasí s autorkou článku v tom, že čo získali Maďari na Slovensku, na to isté majú právo i Slováci v Maďarsku. Napr. ak na Slovensku je maďarská univerzita, tak aj tunajší Slováci ju majú mať. Vážne si myslí, že maďarskí Slováci potrebujú samostatnú univerzitu? Na základe princípu reciprocity by sa to dalo takto rozumieť. To, že za samostatnú slovenskú univerzitu treba bojovať, alebo bojovať za iné ciele (napr. za väčší záujem o štúdium slovenčiny, za rozšírenie základného a stredného školstva), v tom by som ja nechcel rozhodovať. Akékoľvek ciele si Slováci vytýčia, budú potrebovať veľa síl na boj o ich získanie. Preto píšem to slovo "boj", lebo v živote veľakrát človek nedostane ľahko ani to, na čo má právo. Ak dobre viem, maďarská univerzita na Slovensku vznikla nie tak, že slovenská vláda dlho-dlho ponúkala Maďarom univerzitu, s ktorou potom oni horko-ťažko súhlasili. Keď sa nemýlim, bolo to naopak. Som informovaný, že maďarský štát aj finančne podporil založenie univerzity.
Len ticho sa pýtam: Slovensko by bolo ochotné obetovať čokoľvek pre tunajšiu slovenskú univerzitu? Ak spomíname princíp reciprocity, nebolo by potrebné vziať do úvahy aj rozdiely medzi dvoma menšinami? (zemepisné rozdelenie, počet príslušníkov atď.?)
Vzdelávanie.
Autorka kritizuje maďarský školský systém. Samozrejme, ani ja nepokladám maďarský systém vzdelávania za dokonalý. Od štátu, od samospráv je nutné vymôcť si všetko, čo zákon zaručuje, no nič nebráni vlastnej iniciatíve. Jedno je isté, že riaditeľov školských ustanovizní volia. Nie je však potrebné, či možné voliť takých riaditeľov, ktorým je vyučovanie slovenčiny srdcovou záležitosťou a dotyčný aj ovláda slovenský jazyk?
(Vtedy by sa snáď nestalo to, že by riaditeľka jednej významnej školy požiadala slovensky hovoriacu uchádzačku o učiteľské miesto, aby radšej hovorila maďarsky.)
Ak sú maďarské úrady skúpe voči slovenskému vzdelávaniu, čo preň robí slovenská verejnosť, ako pomáha materská krajina? V tých dedinách, mestečkách, kde nevyučujú slovenský jazyk, sú založené napr. nedeľné školy, v ktorých by učili deti oduševnení pedagógovia alebo rodičia? Jestvuje taká spoločnosť, ktorá niečo podobné podporuje, či organizuje? Som presvedčený o tom, že jestvuje. Práve ich je potrebné predstaviť, písať o nich.
Nie je možné, že je ľahšie v tejto téme kriticky sa vracať k minulosti, než prinášať obete alebo využívať možnosti dané zákonmi?
Slovenské médiá.
Autorka sa ponosuje, že v Maďarsku nedostať slovenské noviny a nedá sa chytať televízne vysielanie zo Slovenska.
Žiaľ, slovenské televízne stanice možno chytiť len v malých častiach Maďarska. Podobne ako tunajší Slováci, aj ja by som sa rád pozeral na slovenské programy, no nemôžem. (Pripomenieme, že z podobných príčin Maďari majú satelitné vysielanie, ktoré možno chytiť nielen v Karpatskej kotline, ale aj na druhých svetadieloch). Ja neviem, čo je prekážkou, že Slováci nemajú tú istú možnosť. Spomedzi slovenskej tlače som videl v novinových stánkoch iba Ľudové noviny. Ľutujem, že nedostať aj iné slovenské noviny a časopisy. Občas by som si ich rád kupoval. Je pravdou, že som nevidel ani ukrajinské noviny. Kto vidí v pozadí nejaký závažný cieľ, nemýli sa. Ale kto myslí na nacionalizmus, ten nemá pravdu. Rozhoduje trh. Čo sa vyplatí predávať, to dostať kúpiť. Napr. slovenský syr, bryndzu, mlieko, najnovšie výborné mäsové výrobky, atď.
Historici.
Chápem autorku, ktorá vyčíta Lászlóovi Engelovi, že v citovanom diele málo píše o Slovákoch. Takéto pocity máme mnohí, keď sa sklameme v niektorom diele, kde sa málo píše o nám blízkej či milej téme. Ak som dobre rozumel autorke článku, o tom je reč. Píše o tom, že slovenskí historici neprotestovali proti tvrdeniam pána Engela, dokonca boli schopní napadnúť toho historika, ktorého si pani autorka veľmi váži. Podľa mňa táto téma viac zaujíma historikov - odborníkov, ako čitateľov novín.
Okrem iného píše, že je pre ňu novinkou, že podľa učiva na ELTE v Budapešti Maďari už v IV. storočí boli na území dnešného Maďarska. Myslím si, že ak niekto ide do zahraničia študovať, teší sa novým poznatkom, čo v článku vyznie akosi opačne. (Túto teóriu historici a publikum už poznajú vyše tridsať rokov.)
Slováci-Slovani.
Autorka spomína učiteľku na ELTE, ktorá opravila študenta, aby miesto slovo Slovák používal slovo Slovan. Tento prípad vyvoláva mnoho otázok, preto je dôležité sa tu zastaviť, lebo autorka týmto príkladom potvrdzuje hlavnú myšlienku. Autorka necituje vetu, ktorú učiteľ opravil. Bez toho je ťažko čitateľa presvedčiť o jej správnosti. Ak študent rozprával o letnom výlete na Slovensko, kde sa stretol so Slovákmi, a vtedy by učiteľka opravila výraz Slovák na Slovana, potom by jej počínanie bolo nesprávne. (Tomu by bolo ťažko uveriť, lebo to protirečí každodenným skúsenostiam.)
Ale ak študent na konzultácii histórie povie napr., že dnešní Bulhari vznikli zo spojenia Slovákov a Turkov, vtedy oprava namiesto Slovákov, na Slovanov je namieste.
Nuž tieto nevhodne vybrané prípady sú práve dobré na to, aby vyvolávali nevraživosť, aby dokazovali, že v Maďarsku jestvuje úradne potvrdené protislovenské zmýšľanie.
Slováci=Gréci.
Ďalej autorka "skromne" prirovnáva slovenskú kultúru ku gréckej kultúre. Zaujímavé by bolo, keby pokračovala s porovnávaním slovenskej kultúry s inými kultúrami. Bolo by to pozoruhodné!
V tejto téme sme sa dozvedeli, že Maďari za svoje jestvovanie vďačia tomu, že sa tu stretli s kultúrou Slovákov, ktorá bola na vyššom stupni. Zaujímavé by bolo počúvať, čo by na to povedali ostatné susedné slovanské národy. Od nich sme nič neprevzali? Kde boli dnešní Chorváti, Slovinci, Srbi, Bulhari atď.? S nimi sa Maďari nestretli? Alebo aj ich nazývali vtedy Slovákmi? Iba Maďari ich nazvali Slovanmi? Autorka tvrdí, že Maďar radšej zomrie, ako by súhlasil s tým, že sa niečo naučil od Slovákov. Možno, že odpoveď prináša sklamanie takému človeku, ktorý nerozlišuje bez urážky slovo Slovák a Slovan. Pripomínam, že v základnej škole (v Maďarsku) som sa učil, že Maďari prevzali od tu žijúcich Slovanov veľa výrazov (iste aj skúseností) v súvislosti s obrábaním pôdy. Prirodzene, v tomto historickom období hovoríme nie o Slovákoch, ale o Slovanoch. Lebo vtedy ešte nejestvoval slovenský lebo chorvátsky národ. Tvrdiť, že v IX. storočí prevzatý poznatok sa viaže konkrétne k niektorému dnes existujúcemu slovanskému národu (a viaže sa len k jednému), je veľmi zložitá záležitosť.
My, Maďari, sme sa veľa naučili od susedných či iných národov. Nie je to hanba, skôr cnosť. Chvalabohu, aj teraz sa učíme. Možno, že aj od Slovákov. To, aby Slováci mali čím obohatiť svet, môže byť veľmi užitočné, lebo zvyšuje sebavedomie. Ale nemyslím si, že Slováci vynašli všetko sami. Možno, že aj oni sa učili od niekoho? Bojazlivo sa pýtam: možno, že sa niečo naučili aj od Maďarov? Myslím si, že v XXI. storočí pokúsiť sa hodnotiť stupeň vyspelosti, a tým nadradenosti jednotlivých národov podľa toho, ktorý z nich prvý používal nejaký nástroj či zbraň, ktorý z nich ako prvý písal verše či poznal krosná, nemá veľký význam. Autorka sa to pokúsila. I medzi maďarskými autormi je veľa podobných myšlienok. Je smutné, že takéto publikácie sú častejšie ako tie, ktoré sú rozvážne a zdržanlivé. Pokladám za oveľa účinnejšie také úsilie, keď sa niekto snaží presvedčiť Maďarov a Slovákov o tom, že jestvuje oveľa viac vecí, ktoré nás spája, ako takých, ktoré nás oddeľujú.
Kto pozná Slovenskú históriu?
Na konci článku sa dozvedáme, že slovenskú históriu nepoznajú ani Slováci, ani Maďari. Najskôr autorka píše, citujem: "My maďarskú históriu poznáme príliš dobre a naopak. Maďari tú slovenskú nepoznajú vôbec, alebo ju nechcú poznať." Potom sa dočítam, citujem: "Maďari sa budú veľmi radi konfrontovať s národne uvedomelými Slovákmi, ktorí poznajú svoju históriu, ale takých my na Slovensku nemáme."
Teda kto ju pozná? Možno len autorka?
Ak som náhodou niečo zle rozumel a autorka myslí na to, že všeobecne ľudia nepoznajú ani vlastnú, ani vzájomnú históriu, s tým by som súhlasil. Ale podľa autorky toto nie je problém. Podľa mňa príčinou nedôvery je práve toto. Túto nedôveru netreba zvyšovať takými publikáciami, ale rozptýliť iným tónom a metódou!