Archeologička, vedecká pracovníčka Maďarského národného múzea. Autorka desiatich publikácií. Venovala sa výskumu najmä starých Slovákov a Blatnohradu. Od detstva bola chromá na obe dolné končatiny. Pohybovala sa sediac na vozíku. Bola ctižiadostivo pracovitá... - Ágnes Csemiczká-Sósová (1925-1993)
Nebo nad moravami Blatnohradu bolo husté a ťažké. Skôr ako som sa stretol s významnou archeologičkou doktorkou Agnesou Csemiczkou - Sósovou, s kolegom, budapeštianskym slovenským novinárom a prozaikom Michalom Hrivnákom, pochádzajúcim so Slovenského Komlóša, sme sadli skoro ráno do auta a vydali sa na cestu do Blatnohradu. Chceli sme na vlastné oči vidieť stopy Pribinovho hradu a pamätník svätého Cyrila a svätého Metoda, ktorý odhalili roku 1985. Boli sme zvedaví na zvyšky Pribinových chrámov. Prechádzali sme pozdĺž rozvodneného, vtedy pochmúrneho a opusteného Blatenského jazera. Ako som vravel, celý deň s menšími prestávkami smoklilo. Pohľad z auta šedivý, smutný až čierny. Deň bol smútočný. A predsa som sa radoval. Po tejto zemi chodili naši predkovia. Do tejto zeme ich pochovávali. Ktovie koľko pokolení siaha z Nitrianska do Panónie a naopak?
Z Keszthelyu je už len pár kilometrov do Blatnohradu, cestou si na križovatkách všímame orientačné tabule, ktoré návštevníkov informujú, kde je osadený pamätník slovanských učencov. V blízkosti tejto pamiatky sú stopy po Pribinovom hrade a okolo neho šíre moravy. Nechýbajú ani základy chrámov.
Čím viac sa približujeme k bývalej Pribinovej a Koceľovej rezidencii, tým viac pribúda žírnej roviny, ktorá je posiata neprehľadnými močiarmi. Sem - tam dáky strom, potom veľká mládka, moravy a kúsok hnedastej zelene, čosi ako lúčka, na ktorú nesmieš vkročiť, lebo by si sa zaboril do lepkavého hustého mľandravého blata. Zrejme aj preto v týchto jarných mesiacoch tu nevidno človiečika. Samé vysokánske topole, rozkrídlené pichľavé agáty, stromy Germánov, a rašeliniská.
Pripadali sme si ako v podvečer v cintoríne. Možno sme sa ani veľmi nemýlili. Pod moravami sú hroby už od čias Rimanov, ktorí Zadunajsko nazvali Panóniou. A celkom určite tu pochovávali svojich mŕtvych aj Pribinovi a Koceľovi vladykovia, či starejší. Dotýkam sa blatnohradskej zeme...
Pamätník svätého Cyrila a svätého Metoda je umiestnený v strede močarísk. Cesta k pamätníku je vydláždená betónovými kockami. Vravím si, prečo, ozaj, prečo práve tu v Blatnohrade umiestnili pamätník slovanských učencov? Vieme, autor Frigyes Janzer spolupracoval nie so slovenskými, srbskými či chorvátskymi historikmi, ale s bulharskými. O kúsok ďalej je umiestnený pamätný stĺp s bronzovou tabuľou, ktorá návštevníka informuje o pôsobení uhorského kráľa Štefana v tomto regióne.
Základy Pribinovho hradu ležia v strede obrovských močarísk. Zrejme to bol panovníkov zámer z pochopiteľných strategických dôvodov. Prstami sa dotýkam vlhkých kameňov, hladkých múrov. Roky boli tieto kamenné základy skryté pred zvedavcami. Potom prišli archeológovia.
V Keszthelyi (mestečko, ktoré má okolo dvadsaťtisíc obyvateľov) je vo vkusnej viacpodlažnej budove umiestnené Balatonské múzeum, kde sú uložené aj nevšedné nálezy z Blatnohradu. Jedným z tých, ktorí skúmali Pribinov Blatnohrad, bol aj riaditeľ Balatonského múzea doktor Richard Müller. Nemal som možnosť sa s ním stretnúť, lebo ako mi oznámila odborná pracovníčka múzea, etnografka Katalin Petanovicsová, bol práve v Paríži. Poprosili sme, či by nám mohla ukázať niektoré nálezy z posledných rokov, ktoré boli objavené v Pribinovom Blatnohrade. Odvetila, že kľúče od trezoru, kde sú uložené vzácne nálezy, má len riaditeľ. Nálezy totiž vraj nie sú očistené. Pochybujeme, uvažujeme, ale nevzdávame sa.
Bolo mi akosi ľúto. Som tu, hľadím na velikánsky trezor, v ktorom sú pamiatky po Pribinovi, Koceľovi a nemôžem ich vidieť, tobôž si na ne siahnuť. Prosíkame, aby nám pomohli, lebo neverím, že by v tomto pomerne veľkom múzeu neboli po Pribinovi pamiatky uložené aj mimo trezoru. Odkaz riaditeľa je konštantný, prosíkanie bezcenné. Múzejníci vedia svoje tajomstvá rafinovane chrániť. Najmä tu, v Blatnohrade, kde sa neveľmi pýšia tým, že kresťanstvo a kultúru do tohto regiónu priniesol Pribina a jeho syn.
Prosíkame ďalej, aby sme sa dostali aspoň k dajakej keramike. Lebo si myslím, že hlinené predmety nemôžu byť uložené v trezore. Keramiky muselo byť na Pribinovom hrade, resp. na okolí, neúrekom. Tak ako na všetkých staroslovenských hradiskách a sídliskách.
Vraveli nám, že keramika sa spracúva, čistí... A vraj niet v múzeu nikoho, kto by sa nateraz zaoberal deviatym storočím. Do nášho rozhovoru s pani Petanovicsovou vhupla pani Munkásová, ktorá je odborníčkou na neolitnú kultúru. Mám teda kapitulovať, alebo ďalej dobiedzať? Napokon horko-ťažko nám archeologička Zsuzsanna Munkásová priniesla jednu keramickú nádobu z čias Pribinu.
Miško Hrivnák chcel chytiť nádobu do rúk, ale obe dámy nás upozornili, že takéhoto vzácneho predmetu z čias kniežaťa Pribinu sa môžeme dotknúť iba očami. Nádoba je vraj krehká. Má mimoriadnu historickú cenu. Bude iste centrom záujmu aj tých, ktorí prídu po nás.
V múzeu nám pripomenuli, že výskum na Blatnohrade od roku 1961 vedie pracovníčka Maďarského národného múzea v Budapešti doktorka Ágnes Csemiczki - Sósová. Či ju nájdeme na pracovisku v budapeštianskom múzeu alebo doma, nik nám nevedel povedať. Archeológovia pracujú v teréne od neskoršej jari do jesene, v čase priaznivých klimatických podmienok. V zimných mesiacoch, v časoch pľuští - svoje nálezy spracúvajú exaktne.
Nezostávalo nám iné, ako dúfať, že v Budapešti sa stretneme s doktorkou Csemiczkou - Sósovou.
Keď sme boli v Keszthelyi, nebolo by správne, aby sme si nepochutnali na rybacine. Je tam hotel Helikon, Helikon štrand, podávajú Helikonov ovocný pohár... Helikonovú tortu... ba aj víno. Dozvedáme sa, že názov Helikon (Helicon) pretrval v tejto oblasti z čias Rimanov, zo začiatku nášho letopočtu. Bol to grécky názov hory zasvätenej Apolónovi. My sme luxusný helikon, samozrejme, obišli a išli sme si sadnúť do malej reštaurácie, kde kúrili uhlím v klasických železných kachliach. V tejto peknej kúrii sme si pochutnali na perfektne upečenom a citrónom vyzdobenom „fogašovi“ alias zubáčovi. Obďaleč sme začuli slovenské slová...
Boli to vety úradnej sprievodkyne Márie Bézséniovej, ktorá hovorila peknou mäkkou slovenčinou, akoby som bol kdesi v Ľubietovej pod Veprom. Vravela, že je rodáčkou zo Slovenského Komlóša. Pochádza z rodiny slovenských dolnozemských starousadlíkov. Rozprávala nám aj o Blatnohrade.
Je rada, že môže záujemcom ukázať základy Pribinovho hradu, základy kostolov a základy baziliky, ktorú objavili roku 1946. Táto bazilika z čias Pribinu prekrývala starý drevený kostol. Je pravdepodobné, že kostol mal dve fázy výstavby. Staršia sa spája so západnými misiami a mladšia z dreva a hliny s Pribinovým chrámom svätého Jána Krstiteľa, ktorý je známy aj z historických prameňov.
Hriali nás tieto teplé slovenské slová hlboko v Zadunajsku. Tešilo ma, že som stretol človeka, ktorý dobre pozná pribinovsko-koceľovskú históriu.
Cestou z Keszthelyu do Budapešti som sedel v aute ako na tŕňoch. Bol som zvedavý, či sa nám podarí stretnúť sa v Budapešti s archeologičkou Csemiczkou - Sósovou, ktorá vedie systematický archeologický výskum v Blatnohrade. Priateľ, šéfredaktor Ľudových novín, týždenníka Slovákov v Maďarsku, spisovateľ, novinár Zolo Bárkányi pomohol. Telefonoval krížom - krážom a jeho snaha nebola daromná.
Doktorka Csemiczki - Sósová nás privítala veľmi vľúdne. Mala už svoje rôčky, ale aj skúsenosti. Ak by som mal hádať, tak by som povedal, že má viac ako dozretých šesť krížikov a menej ako kostrbatých sedem. Je pripútaná na invalidný vozík. Až potom som sa dozvedel, že prekonala detskú obrnu. V jej byte na stenách visí niekoľko akvarelov nášho maliara, profesora Ladislava Čemického, s ktorým je rodina v príbuzenskom vzťahu. Stýkajú sa už menej ako málo.
Systematický archeologický výskum na Blatnohrade začala doktorka Ágnes Csemiczki - Sósová realizovať roku 1961. Desať rokov predtým viedol výskum Géza Fehér. Predtým to bol Aladár Radnóti, ale aj ďalší, medzi nimi amatérsky v 19. storočí už aj Ján Kollár.
Kolegovia archeológovia doktorke Csemiczkej - Sósovej vraveli, aby sa na výskum do Blatnohradu neunúvala, že tam už nič zaujímavého nemôže objaviť. Niet divu. Pribinov hrad hľadal jej kolega Géza Fehér desať rokov daromne. Lenže... O pani doktorke jej kolegovia hovoria, že má röntgenové oči. A tento prídomok ju posmeľoval.
Po troch rokoch intenzívnej práce bola doktorka Csemiczki - Sósová na stope Pribinovho hradu v rozmeroch stopäťdesiakrát dvesto metrov. Bola to doslova senzácia. Prichádzali neveriaci a bolo načim veľa dokazovať. Pracovala od svitu do mrku, na invalidnom vozíku, zabalená v deke. Skláňala sa nad kamennými múrmi, alebo hnedozemou.
Výslednicou ďalšieho výskumu bolo úplné objavenie základov časti fortifikácie Pribinovho hradu. Odkryla aj základy ďalšieho kostola zasväteného Panne Márii a základy ďalšieho chrámu, ktorý bol zasvätený Hadriánovi... Všetky tieto pamiatky nehnuteľného charakteru pochádzajú z obdobia okolo roku 840. Našla tiež železné krížové kovanie blatnícko-mikulčického typu, aké objavil docent Anton Točík v Komjaticiach, v chotárnej časti Kňazova jama, I toto je konkrétny dôkaz o vzájomnej kontinuite.
V pohrebisku odkryla päťdesiat hrobov a ďalšie stovky zostali pre kontrolný výskum. Predpokladala, že v nálezisku je ukrytých ďalších asi tisíc hrobov. Okolo hradu, ktorý má asi tristo štvorcových metrov, je pustatina, veľké šíre moravy, ale podstatné je, že našla hradný dvor a od hradu asi päť - šesť kilometrov sa nachádza sídlisko, kde je predpoklad objaviť remeselnícke dielne.
Nálezov je veľa. Všetky sa postupne odbornou expertízou spracúvajú. Našlo sa veľké množstvo keramiky, náhrobných kameňov, zlaté a pozlátené náušnice, záušnice, gombíky, náramky, ostrohy, nože, kostené predmety...
S doktorkou Csemiczkou - Sósovou sedíme nad mapou Blatnohradu. Vysvetľuje, že prístup k Pribinovmu hradu bol cez moravy zložitý. Archeologička tvrdí, že ešte v 19. storočí sa mohli k tejto lokalite priblížiť len na člnoch. Močariská málokedy vyschli tak, aby sa mohlo v týchto končinách chodiť bez prekážok.
V tlači z roku 1847 miestny občan Blatnohradu Anton Doležálek upozorňoval čitateľov, že zvyšky akejsi stavby na moravách Blatnohradu načim zachrániť. Ozval sa aj známy politik Ferenc Deák a Doležalovu myšlienku podporil. Aj historik Flóris Rómer sa pokúšal čo - to na tejto lokalite zachrániť, ale neúspešne. Miestni občania pomaly, ale veľmi rafinovane kamene zo zvyškov hradu, kostolov a sídlisk odnášali na stavby svojich rodinných domov. Ešte v päťdesiatych rokoch 20. storočia bolo vraj sem - tam vidno dajaké kamenie, ktoré pri hospodársko - technickej úprave pozemkov bolo postupne zlikvidované. Veľa sa zničilo aj pri ťažbe piesku a štrku, upozornila nás doktorka Csemiczki - Sósová.
Zanietene nám rozprávala o svojich výskumoch v Blatnohrade v súvislosti s Pribinom a Koceľom, ktorí ju zaujali spočiatku z pohľadu historičky. Pribina ako zakladateľ, budovateľ Blatnohradu, Koceľ ako otcov pokračovateľ, šíriteľ kresťanstva a kultúry.
Hovorí, že Koceľ prostredníctvom Cyrila a Metoda šíril staroslovenské písmo. Napokon ako rodákovi z Nitry mu bola kultúra blízka. Od jesene 866 do jari 867, teda asi pol roka pobudili Cyril a Metod v Blatnohrade, kde im Koceľ „pridelil“ päťdesiat učeníkov, ktorých úlohou bolo osvojiť si a potom šíriť staroslovenské písmo aj v Panónii. Podľa jej výskumov sa Metod aj roku 885 zdržiaval v Blatnohrade, resp. v Panónii, kde pôsobili Metodovi žiaci, ktorí šírili staroslovenské písmo.
Hovorí, že je kamuflážou používať pojem „staroslovienske“ písmo. Je toho názoru, že v oblasti Blatnohradu nežili Slovieni, ale Slováci. Presnejšie starí Slováci.
Súhlasí s profesorom Milanom S. Ďuricom z padovskej univerzity, ktorý sa venuje moderným dejinám Slovenska. Tvrdí, že aj po vyhnaní Metodových a Gorazdových učeníkov Wichingom z Nitry staroslovenský jazyk sa v Panónii rozširoval aj v ďalších storočiach.
V okolí Blatnohradu sa dodnes zachovalo niekoľko staroslovenských jazykových prvkov chotárnych častí. Spomeňme aspoň lokalitu Zalakomár (komár), lokalitu Rézes (režeš), Mekenye (mäkký), Zala (žala)... Tieto ostavšie jazykové prvky lokalít demonštrujú Pribinovu a Koceľovu misiu. Podľa slov Á. Csemiczkej - Sósovej môžeme povedať, že pôsobenie Pribinu a Koceľa v tomto regióne zohralo významnú úlohu na historicko - kultúrnom poli. Tvrdí, že títo Nitrania viedli iný životný štýl, ako predchádzajúci obyvatelia rímskej zdecimovanej Panónie, či Avari alebo Frankovia. Dokazujú to archeologické nálezy. Potešila sa, že objavila to, čomu mnohí neverili, o čom pochybovali. Stopy týchto kultúrnych hodnôt môžeme identifikovať prostredníctvom objavených základov nehnuteľností a významných artefaktov, ktoré sa nachádzajú v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti ale aj v Balatonskom múzeu v Keszthelyi, neďaleko Blatnohradu.
Pani Csemiczki - Sósová tvrdí, že po príchode starých Maďarov do Blatnohradu asi v 10. - 11. storočí si tento región zachoval staroslovenský kolorit. Podľa archeologických výskumov obyvateľstvo zostalo ešte aj v 11. storočí staroslovenské. Po založení uhorského štátu vznikol v 11. storočí na tzv. Hradnom ostrove opevnený kláštor, kde Csemiczki - Sósová našla aj základy cintorínskej kaplnky s polkruhovou apsidou. Táto stavba nadväzuje na podunajské staroslovenské tradície. V osade objavila aj sídlisko a pohrebisko z 10. až 11. storočia. Pochovávanie bolo podľa staroslovenského rítu. Jej výskumy mali a majú aj medzinárodný ohlas. Získala dve ocenenia od bulharských vedcov (!) a jej neľahkú prácu ocenili aj bavorskí vedeckí pracovníci.
S doktorkou Csemiczkou - Sósovou som sa naposledy stretol koncom roku 1992. Vtedy mi hovorila, že v Nemecku vyjde jej rozsiahla publikácia o Blatnohrade. Samozrejme, v nemeckom jazyku. Vravela, že túto knižku mi pošle. Žiaľ, nestalo sa tak. Pani Csemiczki - Sósová roku 1993 zomrela.
Pracovníci Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre sľúbili, že urobia všetko, aby knižku Csemiczkej - Sósovej získali, nechali preložiť a vydali. Nečudo, Blatnohrad bol živou tepnou starých Slovákov, našich predkov.