Historici o spoločných dejinách ● Neúspešný príbeh
V kolektívnej historickej pamäti Slovákov sa v súvislosti s Uhorskom fixovala spomienka na národnostný útlak prejavujúci sa v mnohostranných procesoch násilnej maďarizácie. Posledné desaťročia Uhorska - aj bez mýtov o tisícročnom útlaku a bez klišé o stále sa stupňujúcej maďarizácii - dostatočne zdiskreditovali svätoštefanské kráľovstvo a dokonale odcudzili väčšinu obyvateľstva jeho integrujúcim ideám. Aj vďaka tomu sa proces rozpadu štátu uskutočnil až nečakane rýchlo a slovenské elity odmietli roku 1918 všetky sľuby maďarských politikov.
Národnostná otázka sa už počas revolúcie 1848/9 ukázala byť kľúčovou príčinou jej porážky. Maďarským politikom muselo byť zrejmé, že od legislatívneho zakotvenia národnostnej otázky bude závisieť ďalší vývoj v štáte. Aj preto sa po rokoch diskusií siahlo po vypracovaní národnostného zákona (1868). Ten síce akceptoval národnostné práva jednotlivcov a tváril sa navonok veľmi liberálne, ale nezaručil ani kolektívne práva, nezabránil likvidácii Matice slovenskej, ani slovenských stredných škôl. Vďaka absencii akýchkoľvek sankcií za porušovanie jednotlivých paragrafov sa jeho hlavným problémom ukázala byť skutočnosť, že ho v Uhorsku nikto nerešpektoval. Aj preto prvotný nesúhlas Slovákov so znením zákona vyústil do volania po jeho dodržiavaní.
Skutočnosť, že maďarské elity riešili národnostnú otázku konfrontačným spôsobom, možno pochopiť, ale nie ospravedlniť. Pocit izolácie v strednej Európe, trauma ostrova obklopeného nežičlivým (slovanským) morom a fakt, že práve hraničné regióny štátu boli obývané nespoľahlivými nemaďarskými elementmi, ako aj schizofrenický strach z Ruska, viedli ideológov jednotného maďarského politického národa k uplatňovaniu rôznych násilných foriem asimilácie a k cieľavedomému pretváraniu multietnického Uhorska na nacionálne homogénny štát v duchu predstavy, že silný štát musí byť tvorený jedným národom. Fakt, že tvary „uhorský“ a „maďarský“ mali v maďarčine rovnakú podobu, sa využíval na zámerné zastieranie skutočných zámerov a viedol k stotožňovaniu štátnej a etnickej roviny.
Politický, ekonomický i spoločenský tlak nútil ľudí meniť etnickú identitu v prospech maďarskej. Záujmom Maďarov bolo dosiahnuť početnú prevahu, čo sa im podarilo oficiálne až roku 1900, keď ich podiel v štáte presiahol 50 percent. Uvedeným zámerom bola podriadená tzv. štatistická maďarizácia, ktorá pri sčítaní obyvateľstva často umelým spôsobom nadhodnocovala maďarský element. Štatistika z roku 1910 je v tomto smere najmenej dôveryhodná a nie je preto korektné používať ju ako východiskový stav na demonštrovanie národnostného vývoja v 20. storočí.
Je len čiastočnou pravdou, že asimilačné procesy sú sprievodným javom modernizácie a že dominantný národ priťahuje do svojho lona prirodzeným spôsobom príslušníkov iných minorít. Veď Slováci boli konfrontovaní s maďarizáciou už od začiatku 19. storočia, keď maďarčina nahrádzala latinčinu a stávala sa úradným jazykom. Rovnako máme zdokumentovaný výrazný nárast maďarského elementu v lokalitách, ktoré industrializácia a urbanizácia nezasiahli, a kde teda dochádzalo k posilneniu Maďarov umelým alebo násilným spôsobom.
Asimilačné procesy sú typickým sprievodným javom spolunažívania viacerých etník a dynamického modernizačného procesu. Zdrojom prirodzenej asimilácie sú zmiešané manželstvá, migrácie a život v inonárodnom prostredí, ako aj prípady dobrovoľnej voľby identity. Ak má jeden z národov výhodnejšie postavenie a ak príslušnosť k nemu poskytuje objektívne väčšie možnosti uplatnenia a spoločenského vzostupu, vstupujú do urýchľovania asimilačných procesov ďalšie faktory.
Existuje však hranica, po prekročení ktorej sa uplatňovali rôzne formy násilnej asimilácie a keď jednotlivec prestával mať právo voľby. Uhorský politický a hospodársky liberalizmus sa dal do služieb maďarizačných cieľov. Odbúravanie (absencia vysokého, likvidácia stredného a minimalizácia ľudového) národnostného školstva, nemožnosť vzdelávať sa v materinskom jazyku, prenasledovanie za jeho kultiváciu a pestovanie, vytláčanie slovenčiny z kostolov a spolkového života, ekonomická diskriminácia, diskriminácia pri zamestnávaní v štátnej správe - to všetko sa odohrávalo so všestrannou podporou štátu.
Za účelom maďarizácie vznikali inštitúcie od materských škôlok až po maďarizačné spolky, ktoré mali naplniť sen o tridsaťmiliónovom maďarskom národe. Vlnu protestov vyvolali presuny slovenských detí do maďarského prostredia. A to ešte nie je reč o politických krokoch, keď sa proti elitám nemaďarským národov účelovo používali paragrafy trestného zákona.
Tempá rastu Maďarstva boli najsilnejšie práve v národnostných regiónoch. Jediným, kto udržiaval „pahrebu národného bytia“, boli dedina a roľníci. Dosah maďarizácie bol na vidieku minimálny. Medzi roľníctvom vzrástol podiel dvojjazyčnosti z 10 percent (1880) na 14,6 percenta (1910), v prípade mestského obyvateľstva možno zaznamenať nárast z 27 až na 49 percent.
Efektivita maďarizácie však ostala nízka, veď tesne pred prvou svetovou vojnou počet Slovákov hovoriacich po maďarsky dosiahol 20 percent. Asimilačné straty sa pohybovali okolo 400 000 Slovákov, ale mnohí sa po prevrate rýchlo vrátili k svojej pôvodnej (alebo potlačovanej) identite. Tvrdenie, že Slováci stáli pred rokom 1918 na prahu svojho národného zániku, teda nezodpovedá pravde.
Uhorská národnostná politika z konca 19. storočia definitívne nadobudla najmä v historiografii susedných štátov nálepku „diabolská“. Pred rokom 1848 ešte maďarská politická elita chcela modernizovať krajinu tak, že pritom nepociťovala rozpor medzi vlastným liberalizmom a nacionalizmom. Verila, že vďaka zrušeniu šľachtických privilégií bude aj pre prostých Nemaďarov prijateľné, keď bude štát maďarskojazyčný. Ako vieme, Jar národov priniesla niečo iné. Aj Slováci urobili obrovský krok na ceste k premene na národné spoločenstvo. Namiesto harmónie vznikol konflikt, ktorý nedokázal prekonať ani segedínsky národnostný zákon z roku 1849. Zato obdobie rakúskeho cisárskeho neoabsolutizmu svojou politikou rovnakého útlaku obmedzilo maďarskú hegemóniu, maďarizáciu.
Maďarská politická trieda, ktorá v roku 1867 uzavrela rakúsko-uhorské vyrovnanie, mala pocit, že podriadením krajiny ríši, ktorá poskytovala „ochranný dáždnik“ tak voči Rusku, ako aj voči „panslavistickým“ a dácko-rumunským tendenciám, zabezpečuje práve jednotu štátu a maďarskú hegemóniu. Dnes sa nezvykne spomínať, že táto elita donútila Viedeň, aby aj západnú polovicu ríše riadili konštitučne, hoci to bola jedna zo základných podmienok vyrovnania.
Národnostný zákon v Uhorsku sa pripravoval od roku 1861. Chceli ním upokojiť nemaďarské národnosti, ale ich požiadavky na územnú autonómiu odmietali. Národnostný zákon číslo 44 z roku 1868, dielo Ferenca Deáka, zaviedol tézu „uhorského politického národa“, „ktorého rovnoprávnym členom je každý občan vlasti, nech by patril ku ktorejkoľvek národnosti“. Zákon poskytoval široké práva ohľadne používania jazyka spolu s kolektívnymi právami v oblasti školstva, náboženstva a spolčovania. Uznal nemaďarské spoločenstvá dnešným pojmom za „kultúrne národy“, ibaže im odopieral politickú samostatnosť. To však bolo pre Rumunov, Srbov, Slovákov, Rusínov a Sasov neprijateľné.
Kultúrny národ totiž bez politickej dimenzie neexistoval - a ani dnes neexistuje. Maďarskí politici chceli vidieť národnosti skôr ako etniká, folklórne atrakcie. Pravda, mali obavy zo silných Rumunov, Sasov a Srbov. Slováci patrili k tým slabším. Na konci radu stáli Rusíni a Švábi.
Je zbytočné vymenúvať hriechy maďarských politikov, ktorí sa v mnohonárodnostnej krajine usilovali vybudovať národný štát francúzskeho typu - bolo ich dosť. Takmer za každým urážlivým krokom boli skryté aj iné - stranícke, ríšske - zámery. Aj uzavretie slovenských gymnázií a útoky na Maticu slovenskú časovo spadali do období, v ktorých vláda musela svoje maďarské vlastenectvo dokazovať na úkor národností, keď voči Rakúsku si podobné gesto nemohla dovoliť.
Premiér Dezső Bánffy koncom 19. storočia rozpútal národnostnú politiku používajúcu až policajné metódy, aby doma vyvážil svoju ústupčivú politiku voči Viedni. Vidíme to aj v roku 1904, počas prvej vlády Istvána Tiszu, keď predložil smutne známy Berzeviczkého návrh školského zákona pre nepopulárne zvyšovanie výdavkov na armádu a v snahe dosiahnuť zmier v parlamente. Politika „tvrdej ruky“ voči národnostiam teda neslúžila len na potlačenie ich hnutí, ale aj - vrátane apponyiovských školských zákonov - na kompenzáciu v očiach maďarských nacionalistov servilnej politiky voči Viedni.
Kým sociálnu biedu v skutočnosti nemožno pripísať na vrub liberálnemu vládnemu systému, - za posledné roky sa do zámoria vysťahovalo 300-tisíc Slovákov a 400-tisíc Maďarov - politická zodpovednosť maďarských vlád za proces asimilácie je oveľa zjavnejšia. V desaťročiach po roku 1848 sa asimilovali dovedna dva milióny obyvateľov, z toho bolo odhadom 600-tisíc Nemcov, 700-tisíc židov a 400-tisíc Slovákov. Aj keď vláda a silácke kultúrne spolky urýchľovali asimiláciu školskou politikou i takmer úplným pomaďarčením administratívy, v skutočnosti boli pre zrýchlenie asimilácie rozhodujúce demografické, migračné a spoločenské procesy.
Posledné desaťročia tisícročného maďarsko-slovenského manželstva, ktoré spomínal Andrej Hlinka, charakterizuje neslýchaná pestrosť. Rýchly rozvoj regiónu vrátane štátnej podpory ekonomiky šiel ruka v ruke so stagnáciou celých oblastí. Príkladné rešpektovanie súkromného vlastníctva - majetkový základ existencie národa - právne istoty a príkladné zaobchádzanie s politickými väzňami sa nezriedka spájali s demontážou časti zákonov, napríklad zákona o národnostiach z roku 1868 a miestnymi, patriarchálnymi formami útlaku.
Černovská tragédia z roku 1907, keď polícia strieľala do davu a zomrelo 15 ľudí, aj keď sa nedá oddeliť od mocenských pomerov doby, bola len do malej miery súčasťou národnostnej politiky. Zahraničná propaganda, kritizujúca Uhorsko, z nej však spravila symbol tejto politiky. Spolu s množstvom tlačových procesov naznačovali medzinárodnej verejnosti, že v Uhorsku sú Nemaďari vystavení útlaku akéhosi ruského či tureckého ázijského typu.
Propaganda zakrývala, že národnosti početne aj z hľadiska svojej kultúry, ekonomiky a politickej organizovanosti urobili veľký pokrok. Mali si to uvedomiť aj budapeštianske vlády. V roku 1913-14 sám ministerský predseda, konzervatívny gróf István Tisza, chcel pozmeniť dovtedajšiu neúspešnú národnostnú politiku „ústupkami“, ktoré sa mali po Rumunoch poskytnúť aj Slovákom. Tým zároveň vyslovil súd o minulosti: ako neslobodno robiť národnostnú politiku. A to aj napriek tomu, že v tom čase ani inde v Európe štát nebol voči svojim národnostiam tolerantný.
Pravda, história ešte neuzavrela polemiku o maďarskej národnostnej politike tohto obdoba. Polemiky medzi národnými spoločenstvami sa beztak nezvykli vyriešiť. Polemiky nás však nielen rozdeľujú, ale aj spájajú.