Pravda ako šidlo sa vždy vykľuje z vreca ● Znepokojujúce články
V poslednej dobe čoraz častejšie čítame v našich Ľudových novinách aj znepokojujúce články. To by snáď ešte nebolo až také udivujúce. Žijeme
v hektickej dobe, vo svete je veľa „silných“ ľudí bez dostatočnej sebakontroly...
Môže sa nám to javiť skôr logické, než prekvapujúce. Mne tu však nejde o svetové, ale o naše vnútorné (malicherné?) národnostné záležitosti. O ten náš malý nátoň, kde sa obyčajne píli a rúbe. Ešte konkrétnejšie: o náš literárny „nátoň“.
http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=3166
Prvý taký - dosť obšírny - článok mal alarmujúci nadpis: Literatúra na periférii alebo Rekviem za slovenskú literatúru v Maďarsku? Bola to vlastne prednáška Karola Wlachovského, ktorá odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii 14.-15. októbra 2005 a potom bola aj publikovaná. Na tú som stihol náležite naviazať priamo na danej konferencii príspevkom Súvislosti medzi možnosťami Slovákov v Maďarsku a odumieraním ich literatúry. Usiloval som sa podrobne poukázať na to, že do tejto situácie sme sa dostali nie z ničoho nič, z našej dobrej vôle, nedajbože z akejsi nedbalosti či nemohúcnosti, ale z celého radu dobre definovateľných vážnych príčin, ktoré som vymenoval. Nebola to však bodka na konci tejto zložitej „vety“. Podobné články sa znovu objavili aj z pera iných. Navyše som mal dojem, že ich autori môj spomínaný príspevok ani nevideli. Uvediem len dva posledné od toho istého autora Oldřicha Kníchala: Po výhonkoch suchá ratolesť? (Ľudové noviny 29/2008, s. 10) a Nad čím vlastne horekovať? Hodnoty pretrvávajú (Ľudové noviny 32/2008, s. 5). Škoda, že na ne nikto nereagoval. Ani ja som nestihol.
http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7202
Autor ich napísal akosi tak zvonku, spoza bučka, či spoza ohrady, ako kto k nám nepatrí. O „citeľnom chradnutí tvorivosti“, o „nápadne zredukovanom počte autorov“, o „neduživosti“ a „neproduktívnosti“, skrátka o nízkej a klesajúcej úrovni našej tvorby, o našej neschopnosti písať... Poúča nás: „Prvoradou povinnosťou spisovateľa je písať. Po slovensky, po maďarsky (sic!), a hoci po anglicky. Lenže takéto písanie, pokiaľ sa chce považovať za literatúru, má svoje ustálené pravidlá...“ Takto. Akoby naozaj nebol nič čítal o príčinách, o situácii, ktorá nás zákonite znemožňuje. Treba však vidieť, že tí, ktorí tu písali a ešte žijú, spejú už k sedemdesiatke a za nimi niet nikoho! Treba sa spýtať prečo, kde je tá nová slovenská inteligencia, ktorú nám ten „na svete najlepší“, vraj slovenský školský systém vychoval! Nemožno nevidieť, že máme iba virtuálny, v skutočnosti neexistujúci „slovenský školský systém“. Otázka: „Nad čím vlastne horekovať?“ sa mi javí ako príbuzná divnej mienky toho „múdreho“, ktorý mi na uvedenej konferencii povedal, že sa mýlim, keď kritizujem školstvo, lebo vraj: „Nie školy vyrábajú spisovateľov! Spisovateľom sa človek musí narodiť!“ Neprezradím jeho meno, poviem len toľko, že omyl ostane omylom, aj keď sa ho dopustí múdry človek. Ak niekto nevidí súvislosti medzi možnosťami (vlastne nemožnosťami) Slovákov v Maďarsku a odumieraním ich literatúry, mal by radšej nepísať a hlavne nedegradovať aj to, čo sme tu dosiaľ urobili. Mal by sa radšej zamyslieť a hľadať skutočné príčiny.
Keď Kníchal píše, že „Tvorivosť sa nemá čo odvolávať na neblahú minulosť, na Maďarsko a Uhorsko, na zástoje a zámery, ktoré sú jej cudzie“, je mi jasné, že autor článku nás nechápe. Vodný mlyn sa bez kvapky vody nepohne. Koreňom, hnacou silou kultúry, a tak aj literatúry, je dobrá škola. V našom prípade škola s duchom a vyučovacím jazykom slovenským. Ja sa zhodujem s mienkou toho sedmohradského maďarského autora, ktorý píše: „Tam, kde zanikne škola, zanikne jedna kultúra.“ Veru tak je to. A teraz sa už len treba pozrieť, kde máme my skutočnú slovenskú národnostnú školu, v ktorej sa všetky predmety okrem maďarčiny vyučujú po slovensky a kde sa tak aj komunikuje. Vysvitne, že nikde. Je nad slnko jasné, že ten náš „vodný mlyn“ sa bez kvapky vody nepohne! Ak teda chceme tvoriť, naozaj „sa nemáme čo odvolávať na neblahú minulosť“, ani keď tá až dodnes pretrváva?! Darmo je, autor prišiel zďaleka a - parafrázujúc Štefana Žáryho - „nás viac než jeho dráždia krivdy, keď ide najmä o život“. Ale ja som sa dnes chcel upriamiť skôr na jeho najnovší záblesk, a to je jeho reakcia na najnovší román spisovateľa Laca Zrubca: Zomrel dva razy.
http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7329
Vedeli sme, že Laco píše román, veď s ním a s členmi Nitrianskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov máme dobré pracovné a priateľské styky. Netrpezlivo som čakal, kedy bude s prácou hotový. Zaujímal ma aj preto, lebo sa v ňom píše o našom dolnozemskom Slovákovi Alexandrovi Petrovičovi. Maďarom je Maďar, lebo podľa Gy. Illyésa, keď sa rodina presťahovala z Malého Kereša do Félegyházy, tam sa malý Petrovič (čuduj sa svete!) vraj „narodil ako Maďar“! A potom aj písal prevažne po maďarsky. Pán Ježiš na svadbe v Kane Galilejskej zmenil vodu na víno, a Gyula Illyés v tani félegyházskej zmenil Slováka na Maďara? Medzi týmito dvoma prípadmi je však obrovský rozdiel: Ježiš svojím činom pomohol svadobníkom. Prerod Slováka Petroviča na Maďara spôsobil jeho rodičom iba žiaľ, Slovákom ako národu stratu jedného geniálneho básnika, navyše sa zdá, že veľká časť Maďarov potrebuje skôr ten vysnívaný idol nazvaný pseudonymom Petőfi, než jeho samého, takého aký bol.
Román sa nám dostal do rúk začiatkom júla t. r. Jeho titul Zomrel dva razy mňa osobne neprekvapuje. Ak sa totiž mohol dva razy narodiť, raz Slovákom v Malom Kereši a potom - podľa Gyulu Illyésa - vo Félegyháze zase Maďarom, zrejme musel aj dva razy zomrieť. Raz ako Maďar a raz ako Slovák. Vzal som román do rúk a nevedel som ho zložiť. Neustále som chcel vedieť, čo bude ďalej, až do konca. Medzitým vyšiel v Ľudových novinách článok O. Kníchala: Skutočnosť a legenda. Koľkokrát zomrel S. Petőfi? Keďže je to práve o tomto románe, prečítal som ho na jeden dych.
Ľudovo povedané, bol som z neho vyvalený. Že O. Kníchal - narodený na Slovensku v Humennom, vyškolený v slovenskom a českom prostredí na slovenských školách a na slávnej Karlovej univerzite v Prahe, ktorý k nám prišiel ako skúsený publicista a spisovateľ - nemá veľký zmysel pre našu národnostnú problematiku, to sme aj doteraz vedeli. Z jeho kníh sa budúce generácie nedozvedia, ako sa žilo Slovákom v Maďarsku v 20. -21. storočí. Písať o národnosti, pre národnosť, je pre neho ponižujúce, byť proslovenským mu je priúzke, hodnotné vraj „je len to, čo slúži univerzálnym cieľom”. Prekladá poéziu maďarských národných a národnostných autorov, aj keď oni nás nikdy neprekladali. Je to tak príliš jednostranné. Ale vráťme sa k jeho článku: Koľkokrát zomrel S. Petőfi?
Začína takto: „Spisovateľ Laco Zrubec, autor mnohých diel, ktoré zväčša nesú pečať literatúry faktu, už dlhé roky nespúšťa zrak z osobnosti Sándora Petőfiho (Alexandra Petroviča, povedané jemu po chuti,...) (sic!). Čiže Kníchalovi je lepšie „po chuti“ pseudonym básnika než jeho vlastné meno. Jeho vec. Aj samotnú knihu Laca Zrubca nazýva „románovou fikciou“, kým svoje neoverené domnienky pokladá za írečitú pravdu. Kníchal by si mal prečítať aj Lacov román Posledný hriech a zamyslieť sa nad ním. Obviňuje autora románu zo zaujatosti, pričom on sám je zaujatý. Proti tomu, že Alexander Petrovič, tento rodený Slovák, podľa Gy. Illyésa „vo Félegyháze sa narodil ako Maďar”, nemá ani slova, zato má veľké výhrady proti tomu, že „Zrubec relativizuje Sándorovo - Alexandrovo maďarské povedomie”, že „Zrubec by najradšej videl svojho Alexandra v prvom rade ako slovenského básnika”! Bizarne mu vraj vyznieva „Sándorova” otázka: „Kde sú tie básne, ktoré som písal po slovensky?” Sám si škodoradostne (tak po svojsky) odpovie: „Nikde, keďže nie sú doložené”. Čiže, čo nie je doložené, to neexistuje. Ale potom nemôže veriť ani tomu, že básnik padol v bitke pri Segesvári, lebo to už vonkoncom nie je doložené!
Pravdou je však, že Zrubec nepíše životopis, on píše román! Navyše - na rozdiel od Kníchala - skôr než sa dal do písania zozbieral všetky dostupné informácie o A. Petrovičovi. Vie, že tvrdenie o srbskej národnosti otca Štefana Petroviča už definitívne padlo, že syn dvoch slovenských rodičov môže byť len Slovák… Aj Lajos Hatvany, ako aj Gyula Illyés tvrdia, že ani jeden z rodičov sa do smrti riadne po maďarsky nenaučil. Znamená to, že materinským jazykom A. Petroviča je slovenčina. Aj maďarský literárny historik I. Csukás o ňom konštatuje: „Myslieť, verše písať začal po slovensky.” A vieme, že Alexander svoj materinský jazyk do smrti nezabudol. Veď bez ťažkostí sa dohovoril s generálom J. Bemom, ktorý po maďarsky nevedel. To je práve výhoda Slováka, že sa ľahko dohovorí s ktorýmkoľvek Slovanom.
Keď Kníchal píše, že: „Alexander - Sándor zaiste pochytil nejedno slovo od svojej drahej matere, lenže jeho vedomie a myslenie malo maďarskú podobu”, nemal by zabúdať, že 5-6-ročné dieťa už vie hovoriť svojou rodnou rečou. A to je kompletná reč, nie iba „nejedno slovo“! Maďar I. Csukás to uzná, ale Slovák O. Kníchal nie. Pripomína mi to isté všeobecne známe porekadlo.
V otázke pobytu A. Petroviča v Barguzine, o ktorom máme množstvo dôkazov tak z maďarskej, ako i z ruskej strany, Kníchal píše takto: „Táto pomyselná epizóda jeho života je vzpruhou húževnatej legendy, ktorá sa zakladá na početných podvrhoch, pamfletoch a paródiách… Ich spoločným menovateľom je vrúcne želanie autorov dokázať, že Petőfi ako pobočník generála Bema… nepadol v bitke pri Segesvári a teda nebol pochovaný v masovom hrobe.”
Týmto sa pridal k tej sove, ktorá kričí vrabcovi, že má veľkú hlavu. Zároveň vidno, že tému nebádal, neštudoval, nepozná ani staršie, ani najnovšie výsledky bádania tých, ktorí chcú poznať skutočného Petroviča - Petőfiho, a nie o ňom vytvorené legendy. Pomyselná je teória o tom, že básnik padol v bitke pri Sighisoare (Segesvári), ktorej Kníchal bezpodmienečne verí. Tá sa opiera spravidla o hlásenie lekára Józsefa Lengyela, ktorý vyjdúc na kopec sa obzrel späť a zdalo sa mu, že vidí bežať Petőfiho. V hlásení napísal aj to, čo údajne len počul. Teda zdalo sa mi a počul som. Priznajme si úprimne, to nie sú žiadne argumenty.
Csaba Sánta vo svojej práci Sibéria Petőfiho píše: „Sú historici, ktorí (podľa dobrého maďarského zvyku) za svojím písacím stolom rozhodli o svojej mienke a hotovo. Tému Petőfi zakázali“. Teda, páči sa, nepáči sa, Petőfi padol v bitke pri Segesvári, leží v masovom hrobe a punktum!
Je tu však aj druhá strana, ktorú nezaujíma ich „punktum“ a pátra ďalej. Chce sa dopátrať pravdy o básnikovi. Tak napr. niekdajší spolužiak Petroviča, ev. farár Lajos Kápli miestoprísažne, dokonca aj písomne svedčil, že po bitke prichýlil Petőfiho vo svojom príbytku. Táto strana má teda skutočné argumenty. Aj o tom, že básnik bol ruskými vojakmi zajatý a odvlečený na Sibír. Spolu s mnohými ďalšími zajatcami. To znamená, že mnohí ho tam videli. Dvaja poľskí revolucionári Milinowski a Wisniewski sa tam s ním aj stretli. Zoltán Ferenczy o tom napísal celú knihu. Že náš básnik žil, ba aj tvoril v Barguzine, o tom svedčí aj práca Dr. Mihálya Stelmácza: Po stopách jedného literárneho objavu. Z nej sa dozvieme, že Múzeum sibírsko-maďarských stykov vydalo dvojjazyčný zväzok básní Sándora Petőfiho pod názvom Sibírske piesne. Je ich 49 a boli napísané po rusky. Zväzok obsahuje aj životopis básnika z pera ruského literárneho historika Viktora Majakovského. „Tento výborne dokumentovaný životopis - píše Stelmácz - ktorý je svedectvom vysokej znalosti témy, poskytuje pádnu odpoveď tým maďarským literárnym historikom, ktorí ani dodnes nie sú ochotní vzdať sa z mnohých rán krvácajúcej teórie hrdinskej smrti básnika.” A čo všetko by sa tu ešte dalo vymenovať! Niet tu na to miesta, preto spomeniem už len Ferenca Morvaiho (ktorý dal 7 miliónov forintov na odkrytie hrobu básnika Alexandra Stepanoviča Petroviča v Barguzine) a antropológa Istvána Kiszelya (ktorý s ďalšími naslovovzatými odborníkmi hrob otvorili a telesné pozostatky nájdené v hrobe preskúmali). 21 vedeckých dôkazov potvrdzuje, že ide o telesné pozostatky nášho básnika. Ani jeden fakt tomu neodporoval. Znamená to mieru pravdepodobnosti 1:300.000.000! To nie sú bájky, to sú fakty. Čiže, v zrkadle aspoň týchto faktov (a je ich aj viac!) si musíme myšlienky poskladať na svoje miesto, urobiť si v nich poriadok a uznať: veľkú hlavu má sova, a nie vrabec! Autor uvedeného románu tieto (a nielen tieto) fakty pozná.
„Básnik Alexander Stepanovič Petrovič zomrel v máji roku pána 1856 pri Ulan Ude, v Barguzine. Mal Kristove roky - tridsaťtri!” - píše L. Zrubec. „Ako dnes stojí táto vec?“ - to sa už pýta novinár Béla Barkó antropológa Istvána Kiszelya (Časopis Magyarok, 3. č./2005, s.12):
„Presne tak ako pred 15. rokmi. Žiaľ, ten človek, ktorého sme našli, je skutočne Petőfi. Myslím si, že ani vo vedeckých, ani v iných kruhoch niet o tom pochybností. Potvrdzujú to aj americké justičné lekárske hlásenia,“ tvrdí I. Kiszely. A Laco Zrubec nemá dôvod tomu neveriť. On hľadá nie ten cudzí, niekým vo svojej horlivosti vysnívaný idol, modlu so pseudonymom Petőfi Sándor. On hľadá toho skutočného človeka, ktorý keď sa narodil, dostal meno Alexander Petrovič, ktorý zdedil veľkého ducha, skvelé nadanie a z ktorého sa stal svetoznámy básnik. Hľadá a prijíma ho takého, aký v skutočnosti bol. Veď práve to chce vedieť a hodnoverne napísať - aký bol. Chce poznať celý jeho život až do konca, a nielen do jeho niekým vymyslenej smrti, ktorá musí byť hrdinská (viď bitka pri Segesvári)! Verí tým, ktorí ho našli v Barguzine zakopaného do zeme. Nestojí na strane tých, ktorí aj keď už vidia, vlastným očiam neveria, lebo to, čo vidia, sa nezhoduje s tým, čo sa im prisnilo.
Laco Zrubec nakoniec píše o Alexandrovi Stepanovičovi Petrovičovi ako o svojom. Takého ho našiel a takého pochopil. Toto právo mu vziať nikto nemôže. Vychádza iste aj zo všeobecnej skúsenosti, že človek čím je starší, tým viac sa v duchu vracia ku svojej kolíske. A v prípade malého Alexandra Petroviča tá bola slovenská. Nad ňou mu matka Mária spievala slovenské uspávanky. Aj Lajos Hatvany o nej píše, že zovšadiaľ, kde ako mladá slúžila, ju skôr či neskôr poslali preč, keď páni zunovali, že kade ide, tade spieva slovenské pesničky. Taká bola, spevavá. Hľa, genius loci, ktorý sa prejavil už aj v starej matke, a potom aj v dcére a nakoniec aj vo vnukovi. Takto to v skutočnosti bolo. Napokon, pravda ako šidlo sa vždy vykľuje z vreca. A pichá len tých, ktorým sa nepáči.