Anna Divičanová ● Myšlienky k najnovšej knihe Jána Botíka
Nám, Dolnozemčanom, je dobre známe, že etnograf Ján Botík je úzko spätý
s dolnozemským regiónom, veď značnú časť svojej výskumnej činnosti venoval poznávaniu, odhaľovaniu premien tradičnej kultúry tu žijúcich slovenských komunít.
Ján Botík: Etnická história Slovenska.
K problematike etnicity, etnickej identity,
multietnického Slovenska a zahraničných Slovákov
Vydavateľstvo LÚČ. Bratislava, 2007
Už v roku 1980 nám v knihe Slováci vo svete, ktorú napísal spolu s Jánom Siráckym, podal ucelený obraz o tradičnej kultúre vojvodinských Slovákov, Slovákov v Maďarsku a Rumunsku. Výsledky o pohybe, zákonitostiach dynamiky a premien minoritnej kultúry, o spolunažívaní väčšinovej a menšinovej kultúry, o vzájomnom ovplyvňovaní sa, využil aj pri písaní jeho najnovšej publikácie.
Cieľom knihy je podať prierez etnickej štruktúry Slovenska od stredoveku až po súčasnosť a podať prierez etnických procesov Slovákov žijúcich v zahraničí. Obidve časti organicky naväzujú na dejiny a kultúrne dejiny (elitná a ľudová kultúra, dejiny jazyka) Slovenska, o ktorých môžeme čítať v II. kapitole pod titulom Etnický obraz Slovenska.
Etnické skupiny na Slovensku aj napriek svojej silnej a pevnej väzbe na slovenské dejiny a kultúru si dlho, niektoré až do súčasnosti zachovali isté špecifiká svojho kultúrneho a niekedy aj spoločenského života. Podobná väzba sa vzťahuje aj na Slovákov žijúcich mimo Slovenska, hodne vzdialených od svojho materinského národa. Ako to autor koncipuje, sú nositeľmi a sú aj tvorcami slovenskej kultúry, jej špecifických čŕt, ktoré vyvierajú z hlbokých koreňov kultúry materského národa a ktoré sú, samozrejme, ovplyvňované už novým prostredím väčšinového národa, s ktorým stáročia spolunažívajú.
Kniha sa zrodila z dvoch hlavných prameňov. Etnický a národný vývin Slovenska a slovenského národa autor analyzuje na základe najnovšej literatúry slovenských spoločenských vied: archeológie, histórie, sociológie a etnológie (národopisu). Pri spracovaní (a to rovnocennom spracovaní) etnických skupín využíva vlastné výskumy jednak medzi dolnozemskými Slovákmi a Slovákmi v Južnej a v Severnej Amerike, i výskumy o etnických skupinách na Slovensku, ako sú autorove monografie o Chorvátoch na Slovensku a štúdie o nemeckej menšine. Pri príprave knihy boli autorovi na pomoci štúdie a samostatné publikácie iných autorov, medziinými publikácie o Rómoch, o židovskej komunite a početné články, knihy o tradičnej kultúre a o súčasnosti maďarskej menšiny na Slovensku.
Ján Botík nazýva svoju knihu príručkou, učebnicou pre vysokoškolských poslucháčov, ale myslím si, že je vhodná nielen pre študentov etnológie alebo kultúrnej antropológie, ktorým Ján Botík prednášal o etnických skupinách najprv na Univerzite Komenského v Bratislave a v posledných rokoch na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Je to knižka, ktorá poskytne cenné poznatky o multikultúrnom Slovensku poslucháčom všetkých spoločenských vied, ale aj širšej verejnosti, ktorá - uznajme - len povrchne poznala (a pozná) túto tvár Slovenska.
Charakteru učebnice sa prispôsobuje aj prvá kapitola knihy, v ktorej autor na základe bohatej zahraničnej a domácej odbornej literatúry zhrňuje teórie o národe, o národnej a etnickej identite, o pojmoch, ktoré pomáhajú orientovať sa v národných a národnostných procesoch. Autor širšie analyzuje domácu literatúru, v prvom rade etnologickú (M. Kaľavský, Eva Krekovičová, Gabriela Kiliánová), ktorá nastoľuje otázku etnicity. Zoznamuje nás s obsahom odbornej terminológie, ako je napr. kolektívna pamäť, kultúrna pamäť. Autor sa vo svojich prácach sám pričinil o zrod a používanie niektorých výrazov, ako kultúrna konvergencia (proces vyrovnávania kultúrnych prvkov), nová kultúrna homogenita, vznik, vytvorenie sociálnej a kultúrnej homogenity atď.
V kapitole Multietnické Slovensko a jeho kultúrna mnohotvárnosť, podobne ako v kapitole o etnickom obraze Slovenska, sa autor zaoberá dejinami, kultúrnou históriou, spoločenskými otázkami a prítomnosťou Slovákov, Maďarov, Nemcov, Židov, Rusínov a Ukrajincov, Rómov, Chorvátov, Srbov, Bulharov a Čechov.
Z dôkladných, ucelených obrazov o jednotlivých národnostiach Slovenska by som poukázala len na niektoré, pre tú-ktorú národnosť charakteristické vývojové procesy.
Z historického pohľadu ako i z pohľadu silnej symbiózy so slovenskou kultúrou markantnú etnickú skupinu predstavujú Nemci, ktorí už od 11. - 12. stor. sa usadzovali na území Slovenska, hlavne v okolí neskorších banských miest, v Malých Karpatoch v západnom Slovensku a na Spiši. Botík upozorňuje na ich významnú úlohu v rozvoji remesiel na Slovensku, na ich bohaté cechové tradície, zvyklosti, na ich závažnú rolu v rozvoji tlačiarní po Gutenbergovom objave kníhtlače, na poli rozširovania protestantizmu, jeho luteránskej vetvy. Vyžaduje si ďalšie výskumy, či a ako nemecký luteranizmus okrem českobratského hnutia ovplyvňoval slovenský luteranizmus, náklon k tomuto vierovyznaniu. Odhalenie, hlbšie poznanie tohoto procesu je nevyhnutné aj pre poznanie mentality dolnozemských slovenských evanjelikov.
Nemci na Slovensku mali niekoľko skupín a pomenovaní. Všeobecne je známa skupina Habánov (inak pochádzajúcej zo Švajčiarska), ktorá sa usadila asi v 40 lokalitách západného Slovenska. Podľa nej je pomenovaná habánska keramika a tradície, ktoré sú spojené s menom Ferdiša Kostku a Ignáca Bizmayera. Okrem keramického remesla ovládali - hovorí autor (str. 91) - okolo 30 remesiel, ktoré „ovládali na vtedajšej špičkovej úrovni”. Autor píše aj o procese asimilácie Nemcov, ktorý sa začal už priamo po usadení sa, ale najmä od XVII. storočia pod vplyvom slovakizujúceho, ale aj maďarizujúceho jazykového a kultúrneho procesu. (Nakoľko poznám históriu spišských Nemcov a ich znázorňovanie v slovenskej krásnej literatúre, zdá sa mi, že bol silnejší skôr slovakizujúci proces.)
Na kultúrno-asimilačných a integračných procesoch Nemcov mal veľký podiel fakt - ako konštatuje na str. 95 -, že „život v jednotlivých nemeckých jazykových ostrovoch a enklávach bol natoľko izolovaný, že príslušníci nemeckých komunít medzi sebou takmer nekomunikovali”. Podobne by sme mohli charakterizovať aj postavenie Nemcov žijúcich v iných oblastiach starého Uhorska (okrem saského obyvateľstva v Sedmohradsku). Niečo podobné sa vzťahuje aj na ostatné národnosti, ktoré sa počas 18. storočia usadili v rôznych regiónoch Uhorska, tak aj na Slovákov v Maďarsku.
V úvodnej časti autor pripomína, že mnohokrát máme predsudky voči tomu, čo nepoznáme. Pre jeden kolektív „prejavy cudzej kultúry sa zdajú čudné, až hrozné. Aj nepatrné odchýlky od noriem vlastnej skupiny vníma ako neprijateľné anomálie.“ (str. 12). Vzťahuje sa takéto správanie najmä voči Židom a Rómom. Bohužiaľ, ešte aj v súčasnosti o nich vieme len veľmi málo, naše vedomosti o týchto dvoch etnických skupinách sú hodne povrchné. Aj preto sú pre nás cenné kapitoly, ktoré nám predstavia tieto dve minority na Slovensku.
Okrem histórie sú bohato a zaujímavo opísané ich tradície - v prípade Židov aj ich konfesijný život, štruktúra rodiny, mentalita židovského a rómskeho človeka. V histórii židovského etnika neblahú úlohu zohrala prvá svetová vojna a rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie, totiž „...dovtedy takmer miliónové spoločenstvo uhorských židov sa rozpadlo a začlenilo do viacerých nástupníckych štátov. Tradičné súžitie a väzby s organizačnými centrami v Budapešti a v Bratislave boli prerušené” (str. 102).
Autor dobre pozná literatúru o histórii a o osude Židov. V bibliografii mi chýbajú štúdie a kniha Petra Salnera o bratislavskej židovskej komunite; inak Botík sa zvlášť poďakuje za jeho pomoc pri príprave publikácie.
V orientovaní sa v rómskej otázke mu boli v prvom rade na pomoci práce etnografov Arne Manna a Evy Krekovičovej, ale aj ďalších etnológov a sociológov vysokoškolských a akademických pracovísk. (Banská Bystrica, Košice).
Vzťah Maďarov a Slovákov, vlastne postavenie maďarskej národnosti na Slovensku, autor analyzuje vo dvoch rovinách. Do roku 1918 v popredí historického procesu je slovensko-maďarská symbióza. V tomto prípade je zaujímavý proces pohybu maďarského obyvateľstva medzi slovenské a nemecké obyvateľstvo najmä v 19. storočí; zaujímavé sú údaje, o zmenách štruktúry obyvateľstva v mestách. Autor hovorí, že následkom tohto pohybu zastúpenie Maďarov v mestách narastalo a to na celom území Slovenska. Početnosť a aj pozícia Nemcov sa v mestách značne oslabila (str. 32). So zámerom ďalšieho spoločného rozmýšľania a diskusie tu uverejňujem štatistiku obyvateľov troch miest s úplne rozličným etnickým pozadím, okolím, s iným historickým a spoločenským rozvojom z pohľadu usadenia sa maďarských obyvateľov, ktorý som zostavila na základe vlastných výskumov.
|
|
Maďari |
Slováci |
Nemci |
Celkovo |
|
1880 |
1 542 |
12 075 |
1 572 |
15 265 |
|
1890 |
2 534 |
11 483 |
1 86 |
15 280 |
|
1900 |
3 253 |
12 116 |
918 |
16 375 |
|
|
Maďari |
Nemci |
Celkovo |
|
1880 |
4 877 |
17 115 |
22 222 |
|
1890 |
8 104 |
17 390 |
27 213 |
|
1900 |
13 540 |
17 924 |
33 478 |
|
|
Maďari |
Slováci |
Celkovo |
|
1880 |
14 367 |
9 211 |
24 102 |
|
1890 |
22 576 |
4 184 |
27 014 |
|
1900 |
31 756 |
940 |
33 088 |
(V Níreďháze žilo v 19. storočí aj nemecké obyvateľstvo,
údaje o ňom som nemala k dispozícii.)
O historickom spolunažívaní, symbióze slovenského a maďarského obyvateľstva uvádzam príklad Nemcov a Slovákov na jazykových ostrovoch v Maďarsku. Vysvitlo, že nemecké obyvateľstvo, usadené sa v 18. storočí, sa omnoho ťažšie prispôsobovalo novým podmienkam (zaťažovali ho aj ťažké choroby), ako Slováci, ktorí sa tu usadili v tom istom období. Domnievam sa, že v tomto procese mala dôležitú úlohu práve stáročná slovensko-maďarská symbióza.
O maďarskej menšine po r. 1918 autor uznáva, že „národnopolitický a kultúrny vývin maďarskej národnosti na Slovensku bol po r. 1918 sprevádzaný viacerými osobitosťami, aké sa u iných národnostných menšín a inoetnických skupín nevysvitli.“ (str. 62) Kapitola je spestrená mapami, na ktorých sa môžeme zoznámiť jednak s členitosťou celej maďarskej kultúry a jednak s členitosťou kultúry maďarskej minority.
Súčasnosť maďarskej menšiny analyzuje autor hlavne na základe vynikajúcich prác historika Štefana Šutaja a sociologičky Márie Homišinovej, vedeckých pracovníkov Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach. Autor dôkladne pozná aj práce maďarských odborníkov - politológov a etnografov - na Slovensku.
Ján Botík sa pri jednotlivých etnických skupinách nevyhýba ani chúlostivým otázkam. Pri židovskej komunite otvorene píše o tragických udalostiach, o holokauste; a otvorene píše aj o výmene maďarsko-slovenského obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom r. 1947, o jeho politických a ľudských následkoch. Píše aj o tom, že v posledných desaťročiach drasticky klesá počet maďarského obyvateľstva na Slovensku.
Všeličo nové sa dozvieme o Čechoch žijúcich na Slovensku: o ich prítomnosti v histórii slovenského národa, o česko-slovenskej symbióze na poli jazyka a kultúry v husitskom období, počas českobratského hnutia.
My, Dolnozemčania, sme ešte dlžní výskumom toho, ako sa pridružili české rodiny k vandrovaniu a usadeniu sa Slovákov na Dolnej zemi, ale aj na území iných žúp súčasného severného a severovýchodného Maďarska. Napr. v dedine Častá (Csesztve) v Novohradskej župe po stáročia žila rodina Pražákovcov (bohužiaľ, pred niekoľkými rokmi vymrela už aj po praslici), ktorá bola presvedčená o svojom husitskom pôvode.
Činnosť Čechov - exulantov na území Slovenska, ich literárna činnosť, kralická českobratská biblia, spevník Tranoscius, ich dejiny a kultúrne dejiny sú pre nás aj preto cenné, lebo najstaršie generácie dolnozemských Slovákov ešte aj v súčasnosti sú v istom slova zmysle nositeľmi tejto kultúry. Veď ako nám je známe - dôkazom toho sú aj výskumy Ondreja Krupu - čeština bola nielen cirkevným jazykom dolnozemských Slovákov evanjelikov, ale aj jazykom - hoci niekedy silno poslovenčeným - svadobných, krstných a pohrebných textov, rodinných sviatkov. Po vzniku samostatného Slovenska sa Česi na Slovensku ocitli v pozícii menšiny. Podľa uverejnených údajov tak sa zdá, že ako menšina sú menej aktívni ako ostatné národnosti na Slovensku.
Časť o Rusínoch a Ukrajincoch možno využiť na porovnanie s rusínskou národnosťou v Maďarsku, najmä s niekoľkými rusínskymi osadami v Sabolčskej župe, ktoré sa pred sto rokmi úplne asimilovali s maďarským prostredím. Môže však slúžiť aj na porovnanie s Rusínmi vo Vojvodine, medzi ktorými po r. 1945 prebiehalo nové národno-kultúrne a jazykové hnutie. K používaniu porovnávacej metódy môžeme využiť aj poznatky o Chorvátoch, ktorí patria k vetve gradiščejských Chorvátov, ale aj poznatky o Bulharoch, ktorí sa usadili skoro vo všetkých stredoeurópskych štátoch a dodnes ich charakterizuje silná kolektívna súdržnosť.
Posledná kapitola sa zaoberá zahraničnými Slovákmi. Podľa odhadu (str. 176) približne jedna štvrtina, až jedna tretina Slovákov žije za hranicami Slovenska. V súčasnosti zahraniční Slováci žijú v 24 štátoch a podľa údajov (podľa odhadu) r. 1991 žilo v nich 2 656 100 Slovákov (str. 177), z nich najviac v USA (1 900 000). Autor dôkladnejšie predstaví slovenské dolnozemské komunity, Slovákov v USA, Kanade a v Argentíne.
Vo svojej spomínanej štúdii z r. 1980 (Slováci vo svete I.) autor písal, systematizoval tradičný spôsob života a tradičné kultúrne prvky dolnozemských Slovákov. Vo svojej najnovšej publikácii pristupuje k otázke komplexnejšie a opiera sa o novú literatúru i o výskumy, ktoré realizovali predstavitelia, odborníci dolnozemskej slovenskej inteligencie (Štefanko, Babiak, Krupa, Divičanová).
Podľa tejto literatúry začleňuje dolnozemských Slovákov do niekoľkých regiónov (str. 179) v Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku, Bulharsku a v Maďarsku. (Z vymenovania regiónov v Maďarsku isteže náhodne je vynechaná oblasť Békešsko-Čanádska (Čongrádska) s najväčším počtom slovenského obyvateľstva.)
Autor sa zaoberá aj pojmom dolnozemský Slovák, dolnozemskí Slováci, ktorý často odlišne používajú aj odborníci, hoci tento pojem je okrem zemepisného obsahu aj živým prejavom, nositeľom identity dolnozemského Slováka. O zosilňujúcej sa kultúrnej komunikácii tu žijúcich Slovákov svedčí aj obnovený časopis Dolnozemský Slovák. Kniha sa širšie zaoberá evanjelickou vierou tu žijúcich Slovákov, čo som v tejto recenzii už pripomenula pri spomenutí českobratského hnutia.
V rámci časti nazvanej Jazykové a kultúrne pretrvávanie figurujú najstaršie kultúrne prvky a nové javy, ako bilingvizmus, tvorivé inovačné procesy, nastolená je otázka ochabujúcej transkulturácie.
Dolnozemskí Slováci popri inovácii, bez ktorej nemôžu existovať v nových spoločenských výzvach, sú ešte vždy aj nositeľmi tých najstarších, ešte aj staroslovanských a ranofeudálnych kultúrnych vrstiev a životného spôsobu. Spomeniem tu dva príklady. Staršie generácie Dolnozemčanov - ale niekedy i mladšie - si ešte spomínajú na svoje detstvo, keď ich rodičia alebo starí rodičia, najmä matky a staré matky, občas pokarhali, vyhrešili slovami „Choď do Paroma!“, bez toho, aby boli vedeli, že spomínajú hlavné božstvo starých Slovanov, Perúna. Niektoré priezviská, rodinné mená, sú nositeľmi ranofeudálnej hierarchie kniežatstva alebo kráľovstva, veď tieto mená vznikli z mien osád, ktoré slúžili svojim mocnárom. Napr. priezvisko Hrťan (rozšírené najmä v Novohradskej župe) vzniklo z osady Chrťany, ktorej obyvateľstvo sa zaoberalo lovom. Priezvisko Medovarský, rozšírené najmä v Békešskej Čabe a v okolí, je z mena osady Medovarce, kde sa vyrábal med a medovina.
Dolnozemskí Slováci figurujú v knihe spolu ako dolnozemskí Slováci, ale z textov možno vycítiť aj to, že v niektorých regiónoch sa kultúrne a spoločenské pohyby, premeny, odohrávali v iných časových intervaloch. Vždy s istým dojatím som si pozerala pozvánku na výstavu Slováci v Bulharsku, ktorá sa konala na Bratislavskom hrade r. 1994. Na pozvánke je fotografia rodiny Jána Petráka z Brašljanice z r. 1930. Kroj, ktorý tam staršia generácia mužov a žien, ale aj mladšie ženy, v tom čase nosili, nosili v dolnozemských osadách, v Sarvaši, v Békešskej Čabe, Slovenskom Komlóši, ale aj inde v r. 1880-1890.
V kapitole je aj prehľad nových aktivít po r. 1989 medzi Dolnozemčanmi. Predstavené sú tu vedecké inštitúcie, vydavateľská činnosť a pripomenutá je aj nová aktivita: vytváranie spolkov medzi Slovákmi na Slovensku, ktorí sa presídlili v r. 1945-1947 z dolnozemských oblastí a ktorí sa usilujú o nové vzťahy s tamojším slovenským obyvateľstvom s cieľom nezabúdať na staré korene.
Kniha J. Botíka je ilustrovaná cennými obrazmi, dobovými rytinami, kresbami. Obsahuje množstvo mnohovravných máp a štatistík, napr. o územnom členení slovenských nárečí (str. 84), o regionalizácii tradičnej kultúry Slovenska (str. 57), o etnických skupinách na Slovensku (str. 57), obsahuje štatistiku etnických skupín na Slovensku (str. 33.) atď. Pochvalu si zaslúži aj jazyk a štýl knihy. Je to pre čitateľa pútavý, dobre čitateľný konkrétny jazyk; autor sa vyhýba abstraktným výrazom, ale aj ucelenej jazykovej abstrakcii, ktorá mnohokrát zaťažuje štýl odborných publikácií.
Zrodila sa kniha tolerancie, kniha, ktorá ponúka hľadanie možností tolerančného spolunažívania viacerých etník, nabáda k prijímaniu multikultúrnej spoločnosti. Kniha Jána Botíka je poučná a nasledovaniahodná pre celú strednú Európu.