Zoltán Bárkányi ● Šesťdesiatročné jubileum ZSM
Dňom, keď sa naozaj začali písať nové dejiny Slovákov v Maďarsku, je 19. december 1948, deň založenia Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku.
Zakladajúce valné zhromaždenie sa konalo v Budapešti v sále OKISZ na Triede svätého Štefana pod číslom 15, na ktorom sa zišlo 150 delegátov zo všetkých kútov krajiny. Terajšia slávnosť - popri spomienke na výročie vzniku organizácie - nám poskytuje vhodnú príležitosť aj na zamyslenie sa nad jej šesťdesiatročnou činnosťou. Je to pomerne dlhý čas, doba dvoch generácií a veľkých spoločenských premien, ktoré od základov zmenili život obyvateľstva Maďarska, vrátane života príslušníkov našej slovenskej národnosti. Dnes už zo zakladateľov Zväzu žijú iba niekoľkí. Nedávno, vlani v máji, nás navždy opustila významná osobnosť našej Slovače, národnostný politik, diplomat, zakladateľ a bývalý generálny tajomník Zväzu Juraj Bielik. S odstupom času dnes už s rozhodnou istotou môžem povedať, že som mal nesmierne šťastie, keď ma po skončení štúdií generálny tajomník Juraj Bielik prijal za pracovníka Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku. Bolo to v lete r. 1964 a odvtedy z tých šesťdesiatich rokov zväzu bezmála štyri desaťročia som bol buď aktívnym účastníkom a neskôr, ako redaktor nášho slovenského týždenníka, očitým svedkom jeho činnosti. Bilancovať, hodnotiť - čo i len vo veľkých rysoch - šesťdesiatročné pôsobenie organizácie je v krátkom slávnostnom príhovore nemožné. História Zväzu vďaka univerzitnej profesorke, bývalej predsedníčke našej organizácie Anne Divičanovej, je už spracovaná a v rôznych publikáciách pre záujemcov sprístupnená. Informácie o jej činnosti obsahuje i bulletin, ktorý ste tu dostali. Preto mi dovoľte, aby som sa s vami podelil skôr o moje subjektívne názory, skúsenosti a vedomosti týkajúce sa Zväzu a o také príhody a fakty, ktoré som sám spoznať nemohol, ale som sa o nich dozvedel od priateľa mnohých z nás, od Juraja Bielika.
Našej národnostnej verejnosti je menej známe, že Zväz mal aj svojich predchodcov, organizácie, ktoré obrazne povedané pripravovali pôdu pre jeho vznik, dokazovali novému povojnovému spoločenskému zriadeniu potrebu národnostných organizácií s celoštátnou pôsobnosťou. O povojnovej politickej aktivite národnostného obyvateľstva svedčí aj to, že v r. 1945 vznikla prvá demokratická národnostnopolitická organizácia krajiny - Antifašistický front Slovanov v Maďarsku, ktorý založili v Battonyi Slováci a Srbi Békešskej župy. Koncom roka 1946 sa Juraj Bielik stal jeho funkcionárom najprv v Békešskej Čabe a neskôr v budapeštianskom centre organizácie. V rozhovore, ktorý pred dvoma rokmi uverejnili Ľudové noviny pri príležitosti jeho osemdesiatin, mi o tejto organizácii povedal nasledujúce: „Spočiatku sa Antifašistický front Slovanov zdal byť silným záujmovým fórom všetkých slovanských národností krajiny. Mal konkrétne predstavy, ako odstrániť zločiny spáchané voči národnostiam. Vypracoval program všestranného rozvoja spoločenského, kultúrneho a školského života tunajších slovanských národností. Vydával aj týždenník Sloboda, ktorý vychádzal v slovenskom a srbskom jazyku.”
V rozhovore sa zmienil aj o tom, že značná časť našich Slovákov na čele so skupinou takzvaných národovcov, dolnozemských slovenských verejných činiteľov, nevidela záruku toho, že povojnové Maďarsko bude schopné a hlavne ochotné zabezpečiť Slovákom ich práva. Aj to bol dôvod, že slovenská časť antifašistického frontu založila v r. 1947 pod názvom Zväz Slovanov v Maďarsku novú organizáciu. Preto Slovanov a nie Slovákov, lebo zastupovala aj záujmy príslušníkov málopočetnej českej národnosti, ktorí žili v okolí Päťkostolia. Táto organizácia sa potom stala nástrojom vyšších politických záujmov a nástrojom presídľovacej akcie v rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom. Napriek tomu väčšia časť našich Slovákov, ktorí sa nechceli presídliť na Slovensko, túto organizáciu považovala za ochrancu svojich národnostných práv. V rámci organizácie sa však vytvorili dva tábory: protivníci presídľovania a jeho prívrženci.
Rok 1948 bol rokom prevratu aj v živote našej Slovače. V Československu sa dostali k moci politické sily, ktoré pod vplyvom medzinárodného tlaku uznali, že vysídlenie Maďarov z južného Slovenska, ani výmena obyvateľstva nemôžu byť prostriedkom riešenia národnostných problémov. Presídľovacia akcia sa v júni 1948 skončila. Naša národnosť značne oslabla, veď krajinu opustilo viac než 73 tisíc Slovákov, medzi nimi prevažná časť jej inteligencie. U nás sa najvyššie politické a štátne orgány rozhodli, že demokratickou cestou budú riešiť politické i hospodárske problémy nepresťahovaných Slovákov. Samozrejme na vtedy platnej politickej platforme. Za takýchto okolností zanikol Zväz Slovanov v Maďarsku (väčšina jeho aktivistov sa presídlila na Slovensko) a 19. decembra sa zrodila nová nezávislá organizácia: Zväz demokratických Slovákov v Maďarsku. Bývalé sídlo Zväzu Slovanov na Nádorovej ulici číslo 6 sa stalo sídlom nového Zväzu. (Pre zaujímavosť poznamenám, že dom na Nádorovej ulici v pred- i povojnových rokoch nazývali aj slovenským domom, lebo bol sídlom viacerých slovenských organizácií, podnikov i bydliskom ich zamestnancov. Tu sídlila napríklad Československá banka, Družstvo Dunaj, Slovenská jednota, Antifašistický front Slovanov, redakcia Slobody, Spolok svätého Vojtecha a iné).
Pozrime sa na počiatočné kroky Zväzu, ktorý z hľadiska spoločenských i politických pomerov vznikol vo veľmi zložitom a protikladnom období, ktoré rozhodne vplývalo aj na našu národnosť, ako i na činnosť jej jedinej organizácie. Zväz vznikol za asistencie a pod dozorom popredných slovenských predstaviteľov Strany maďarských pracujúcich. Nemôžeme sa vyhnúť tomu, aby sme nespomenuli aspoň niekoľko mien. Na prvom mieste meno komlóšskeho rodáka Jána Boldockého, ktorý bol prvým „zvoleným” (v úvodzovkách) generálnym tajomníkom a meno takisto Komlóšana, niekdajšieho vojaka Červenej armády Republiky rád, dlhoročného predsedu zväzu Jána Hirku. Ján Boldocký pracoval na Ústrednom výbore Strany maďarských pracujúcich a z tohoto postu mal dozor nad činnosťou Zväzu. O niekoľko mesiacov po založení organizácie však nastúpil do diplomatických služieb, stal sa veľvyslancom v Prahe a neskôr ministrom zahraničných vecí Maďarskej ľudovej republiky. Za jeho nástupcu poverili vysokopostaveného funkcionára, vedúceho oddelenia Ústredného výboru strany Ferenca Keletiho (inak vysídlenca zo Slovenska), ktorý tri či štyri roky vykonával politický dozor nad prácou úradujúceho tajomníka, ktorým bol vtedy komlóšsky rodák Michal Krajčík. Nezabúdajme, boli to roky tej najtvrdšej diktatúry proletariátu, keď celý život v krajine usmerňovala strana a bez jej súhlasu sa prakticky nič nemohlo udiať. Spomeniem iba jeden jediný prípad, charakteristický pre stranícky dozor nad našou organizáciou. Opäť citujem Juraja Bielika: „Pamätám si, aké výčitky sa dostali Michalovi Krajčíkovi pred vydaním prvej ročenky, Nášho kalendára na rok 1950. Všetky rukopisy boli už v tlačiarni, keď vedúci oddelenia strany nariadil, aby na titulnej strane obálky bol aj portrét „veľkého vodcu, učiteľa, otca a dobrodinca národa” s odôvodnením, že fotografia Mátyása Rákosiho nemôže chýbať v slovenskej sedliackej izbe. Autor kresby, na úkor vlastného odborného presvedčenia a osobnej prestíže, umiestnil fotografiu na vyznačené miesto a až potom mohla ročenka vyjsť (Fotografia obálky bola uverejnená v Ľudových novinách roku 2006, 35. číslo).
V spojitosti s prvými krokmi Zväzu by som chcel poukázať aj na dvojité pomenovanie organizácie a podať vysvetlenie, ktoré poznajú iba máloktorí. V maďarskom názve (Magyarországi Szlovákok Demokratikus Szövetsége) je „zväz demokratický” a v slovenskom zasa „Slováci”. Juraj Bielik na túto otázku s rozhodnou istotou tvrdil, že je to jednak následok nedostatočnej znalosti materinského jazyka a azda aj politickej zaujatosti. Zmienil sa aj o tom, že kompetentné osobnosti ani tesne pred odoslaním žiadosti o registráciu novej organizácie neboli ochotné zmeniť slovenský názov, ktorý nebol presným prekladom maďarského.
Každá doba, od tej tvrdej diktatúry proletariátu až po demokraticky zriadenú spoločnosť, veru poznačila činnosť Zväzu. O tomto hádam rukolapne svedčí aj fakt, že názov organizácie počas jej doterajšieho trvania bol v slovenčine trojaký. Už v prvých rokoch existencie Zväzu vysvitlo, že teória a prax ani v oblasti národnostného diania nie sú v súlade. V roku 1951 režim jediným silným úderom oslabil našu spoločenskú organizáciu, ktorá zastupovala záujmy Slovákov na politickom, kultúrnom i hospodárskom poli, zrušil jej dovtedy vytvorenú členskú základňu a postupne museli zaniknúť jej miestne pobočky, vrátane budapeštianskej, pri ktorej bola aj knižnica so stálymi členmi a čitateľmi. Z masovo-spoločenskej organizácie sa takto stal úrad so svojím niekoľkočlenným aparátom, ktorého činnosť sa obmedzila výlučne na kultúrny úsek, vyjmúc školstvo. Zväz, napriek tomu, že mal obrovské zásluhy na organizovaní slovenského národnostného školstva, do školských záležitostí nemohol zasahovať. Vďaka nadšeným a oddaným členom aparátu i redakčnému kolektívu Našej slobody i za takýchto okolností našiel priestor svojej činnosti. Vytvoril širokú sieť aktivistov a referentov, s ktorými spoločne organizoval po celej krajine kultúrne zájazdy a iné osvetové podujatia. Dobrá spolupráca i osobné kontakty s aktivistami, slovenskými učiteľmi a vedúcimi činiteľmi slovenských osád a so širokými vrstvami Slovákov boli zárukou úspešných akcií a celej činnosti Zväzu.
Nemôžeme však zamlčať ani tie tiesnivé, až krízové obdobia v živote organizácie. V čase revolučných udalostí r. 1956 zväz prežíval najťažšie obdobie svojej existencie. Aparát ostal bez vedenia, poverený generálny tajomník opustil Maďarsko. Vydávanie Našej slobody bolo zastavené a redakčný kolektív rozpustený. Za takýchto okolností v júli 1957 patričné orgány vedením aparátu poverili najstaršieho pracovníka Zväzu Juraja Bielika. Nastalo obdobie znovuoživenia činnosti organizácie, respektíve vytváranie podmienok pre jej normálnu činnosť a pre znovuvydávanie slovenského týždenníka. Prvoradou požiadavkou Zväzu bolo, aby organizácia patrila pod dozor Rady ministrov, teda pod štátny orgán, a aby mu bolo povolené vytvoriť širšiu spoločenskú bázu, pravda, bez členstva, lebo o tom naďalej nemohla byť ani reč. Patričné orgány sa vôbec neponáhľali reagovať na požiadavky Zväzu, ktorého úsilia - aj to iba čiastočne - sa splnili iba priebehom dlhšieho času. Aj povolenie na vydávanie periodika prišlo až po dlhých mesiacoch. Týždenník, ktorý začal vychádzať 4. októbra 1957, dostal nové meno, Ľudové noviny, a vedením redakcie poverili čabianskeho rodáka Jána Hanku, ktorý, žiaľ, nás vlani v októbri tiež navždy opustil.
Nasledujúce, už konsolidované obdobie Kádárovej éry, prinieslo určité možnosti na rozšírenie činnosti Zväzu, o ktorých sa zmieňuje aj bulletin, ktorý ste tu dostali. V ňom sa môžete dočítať o jeho nových aktivitách, o jeho nových výboroch a sekciách, o ním založenom prvom národnostnom vedeckom výskumnom ústave krajiny, o nadácii a pod. Ja by som sa chcel zaoberať aj s mimoriadne dôležitou otázkou, respektíve s okruhom otázok týkajúcich sa stykov Zväzu s materskou krajinou, v prvom rade s Maticou slovenskou.
Po ukončení výmeny obyvateľstva dlhé roky v živote Slovákov v Maďarsku nezohrávala naša materská krajina, Slovensko, žiadnu úlohu. Táto situácia sa nezmenila ani po roku 1951, kedy sa konečne podpísala maďarsko-československá kultúrna dohoda. V tejto dohode sa však nedostalo také miesto Slovákom v Maďarsku, aké by sa právom bolo mohlo predpokladať. Preto nie je náhodné, že ani zo strany Slovenska, ani zo strany našej Slovače sa nevzbudil záujem o druhú stranu. A naviac naše krajiny sa pevne držali zásady, podľa ktorej (citujem): „Národnostná politika je vnútropolitickou záležitosťou každej krajiny.” Dokonca pracovníkom Zväzu a redakcie jej novín stranícke a štátne orgány zakázali nielen nadväzovanie stykov so slovenskými orgánmi a organizáciami, ale aj prijímanie hocakej pomoci zo Slovenska. Zmeny v tejto oblasti začali prichádzať spoza hraníc. Demokratizačné úsilia „socializmu s ľudskou tvárou” v Československu priniesli oživenie snahy venovať pozornosť kultúrnym potrebám zahraničných Slovákov. Vtedy sa začala zdôrazňovať skutočnosť, že Slováci patria medzi tie európske národy, ktorých vysoké percento, zhruba jedna štvrtina alebo až jedna tretina, žije mimo svojho materského etnika, za hranicami svojej vlasti. Život značnej časti slovenského národa sa takto odvíjal mimo územia Slovenska, v inonárodnom prostredí. Dokiaľ sa však u nej uchováva vedomie národnej či etnickej príslušnosti, alebo aspoň vedomie slovenského pôvodu, materská krajina ju začala chápať ako organickú súčasť slovenského národného spoločenstva. V tomto čase sa na Slovensku začalo uvažovať o obnovení Krajanského odboru Matice slovenskej, ktorý zrušili ešte v r. 1954. Napokon sa Slovenská národná rada rozhodla vytvoriť profesionálnu inštitúciu pre krajanskú problematiku. Takto vznikol v júni 1968 Ústav pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej s dvoma oddeleniami - pre vedecký výskum a pre kultúrne styky. Riaditeľom ústavu sa stala tá najpovolanejšia osoba, historik slovenského vysťahovalectva, rodák z Báčskeho Petrovca Ján Sirácky.
Toho času nikto na Slovensku nepoznal krajanskú problematiku lepšie ako on. Za zástupcu si zvolil nášho pitvarošského rodáka Martina Čemana. Rodáci z Dolnej zeme začali kráčať po nevyšliapanej ceste, ktorá ich napriek rôznym prekážkam priviedla aj k nám, k Slovákom v Maďarsku. Ján Sirácky a Martin Čeman ako predstavitelia Matice slovenskej chceli prvýkrát navštíviť sídlo Zväzu na Ulici Nagymező v lete r. 1968, ale pre už spomínané zákazy to nemohli urobiť. Nevolaných hostí generálny tajomník nemohol prijať, ale stretli sa s nimi pracovníci zväzu Štefan Lami a Ján Kušňár - v neďalekej krčme. Toto neoficiálne stretnutie, o ktorom sme vtedy ani netušili, sa stalo priam historickým stretnutím, aspoň čo sa týka spolupráce Zväzu a Matice slovenskej. Po tomto stretnutí pozvala MS dva naše súbory na folklórny festival do Východnej. O niekoľko týždňov neskôr predstavitelia redakcie Ľudových novín tiež na neoficiálnom stretnutí v trošku zasmradenej pivárni oproti Západnej stanici nadviazali spoluprácu s Ústavom pre zahraničných Slovákov a s redakciou Matičného čítania. Po tomto naše styky s Maticou slovenskou a vôbec s materskou krajinou postupne nadobúdali oficiálny ráz. Ústav pre zahraničných Slovákov nás toho času priam zaplavoval knihami, krásnou literatúrou, dodával nám gramofónové platne, magnetofónové pásky a rôzne osvetové materiály, ktoré Zväz potom rozosielal našim školám, kultúrnym domom, ochotníckym súborom i knižniciam. Našu radosť z týchto kultúrnych pokladov však schladili opatrenia vtedajšieho vedúceho národnostného oddelenia na ministerstve kultúry. Vyslal svojich pracovníkov, aby skontrolovali, či nám Matica neposiela materiály zhotovené v slovenskom nacionalistickom protimaďarskom duchu. Aj kontrolóri, aj my sme sa hanbili, hoci hanbiť sa mal niekto iný. Preto nás ani veľmi neprekvapilo, keď redaktor Ľudových novín spolu s členom Predsedníctva Zväzu, poslancom maďarského parlamentu Pavlom Kováčom, boli účastníkmi valného zhromaždenia Matrice slovenskej v Martine a tam prítomných, na žiadosť organizátorov, pozdravil aj redaktor našich novín. Pre jeho vystúpenie ho spomínaný vedúci oddelenia chcel odstrániť z redakcie. Zachránilo ho Predsedníctvo Zväzu a hlavne náš čabiansky parlamentný poslanec. Spomínané nepríjemné epizódy zo života Zväzu uvádzam preto, aby si aj predstavitelia mladších generácií vytvorili nejaký obraz o tom, ako sa v tomto období spolupracovalo s materskou krajinou. Vďaka stykom Zväzu a Matice slovenskej odvtedy sa stali už pravidelnými jazykové kurzy našich pedagógov na Slovensku, zájazdy našich súborov, nehovoriac o bezprostredných stykoch našich osád s obcami i mestami na Slovensku. O pestrosti a mnohostrannosti týchto stykov by určite mohli viac povedať predstavitelia Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Matice slovenskej, Slovenského inštitútu v Budapešti, Zväzu Slovákov v Maďarsku, Celoštátnej slovenskej samosprávy a rôznych iných orgánov i organizácií u nás i na Slovensku.
Záverom nemôžem zamlčať ani to, že činnosť Zväzu od jeho založenia bola právom či neprávom kritizovaná, často i podceňovaná. V rokoch transformácie spoločnosti táto kritika vyústila do tvrdých útokov hlavne zo strany novozaložených, takzvaných slovenských alternatívnych organizácií s celoštátnou pôsobnosťou. Tieto organizácie, s výnimkou jednej, nadnes zanikli, alebo ich existencia je iba formálna. Isté však je, že Zväz Slovákov v Maďarsku mal toho času, v r. 1994, najväčšie zásluhy aj na vytvorení Celoštátnej slovenskej samosprávy, o čom svedčí skutočnosť, že prvú zostavu samosprávy s výnimkou niekoľkých osôb tvorili aktivisti zväzu. Obnovený Zväz Slovákov v Maďarsku aj v súčasnosti je nezlomne prítomný v našom slovenskom verejnom a kultúrnom živote a aj v zmenených podmienkach je v podstate jedinou permanentne fungujúcou celoštátnou spoločenskou organizáciou Slovákov v Maďarsku.
A nakoniec mi ostalo už iba zaželať nášmu jubilujúcemu Zväzu, aby sa aj naďalej podieľal na záchrane Slovákov v Maďarsku, veď aj po troch storočiach ešte sme tu a citujúc slávneho básnika Pavla Országha Hviezdoslava: „Sme tu, a Boh dá, že i strváme...” Nech sa teda darí nášmu Zväzu aj nasledujúcich šesťdesiat rokov!