Bez škriepok, v pohode... ● Komlóš je stále (aj) slovenský
Békešská Čaba, Slovenský Komlóš, Pitvaroš - Popri medializovaných Mlynkoch určite najpevnejší trojlístok so slovenskými koreňmi na mape Maďarska. Kedysi pustatinu nazývanú Dolná zem osídlili v 18. storočí Slováci najmä z oblasti Hontu a Novohradu. Aby sa tu usadili a žili dodnes, vedno s Maďarmi. V citlivej národnostnej otázke majú jasno: „Príďte sa pozrieť, ako si tu nažívame. Bez škriepok, v pohode. Dusno robia politici...”
Najviac Slovákov sa k svojej identite podľa oficiálnych štatistík hlási v centre župy - Békešskej Čabe. Je ich šesť percent z dovedna 65-tisíc obyvateľov mesta, to znamená 3 900 Slovákov. Podstatne menší Slovenský Komlóš má ešte lepšiu bilanciu. „Pri ostatných voľbách sa do listín zapísalo 987 voličov, ktorí uviedli slovenskú národnosť. Prirátajme ešte všetkých do osemnásť rokov a nebudem ďaleko od pravdy, že každý piaty obyvateľ mesta je Slovák. V Slovenskom Komlóši žije 6 336 ľudí,” vysvetľuje Zuzana Lauková, predsedníčka tunajšej slovenskej menšinovej samosprávy. Podľa jej slov zo štrnástich poslancov mestského parlamentu možno štyroch považovať za Slovákov - hovoria po slovensky, podporujú ich, aj keď nie všetci sa k nim oficiálne hlásia. „V tom nevidím chybu, dôležité je, aby nám pomohli. Ak máme problém, vypočujú ma a riešime ho, ani primátor sa nedištancuje. Aj keď - vždy je čo zlepšovať, a to platí aj o vzájomnej komunikácii,” dodáva Zuzana Lauková a pozýva nás na krátku exkurziu do histórie mesta.
Prečo je vlastne Slovenský Komlóš slovenský? Prvá písomná zmienka o starom Komlóši pochádza z roku 1219, aj keď sa tu našli predmety ešte z doby kamennej. Pôvodná osada s maďarským obyvateľstvom nevydržala turecké nájazdy, zanikla v roku 1596 a pustatina, na ktorej stála, sa takmer na dvesto rokov odmlčala z oficiálnych písomností. Zrejme slúžila ako zdroj obživy - pastvina pre čriedy dobytka. Slováci ju osídlili v roku 1746, z Békešského Svätého Ondreja prišlo osemdesiat rodín a založili osadu Slovenský Komlóš. „Prvoradou úlohou novousadlíkov bolo postaviť jednoduchú modlitebnicu a byt pre farára, pre učiteľa zasa školu. To preto, že s prvými rodinami prišli farár Ján Szarkóczi a učiteľ Peter Mravík,” píše sa v publikácii, ktorú vydali k 250. výročiu založenia osady Slovákmi. Evanjelický kostol, ktorý sa majestátne vypína na komlóšskom námestí, je dnes jednou zo živých stôp minulosti. A jeho baroková veža sa stala oficiálnym symbolom mesta. „Všetci tunajší Slováci sú evanjelici, Maďari zasa katolíci, ale rozdielna viera nie je problém, „ prízvukuje Zuzana Lauková.
Z histórie sa tiež dozvedáme, že až do polovice devätnásteho storočia bol Slovenský Komlóš čisto slovenský, kde sa vyučoval len náš jazyk v desiatich evanjelických školách. Niektorí z usadlíkov z Dolnej zeme Uhorska preniesli svoju krv ešte ďalej, do Pitvarošu, Nadlaku, okolitých sálašov či osád. K slovenským evanjelikom, ktorí sa v Komlóši usadili a evidentne sa rozrastali, pribúdali zástupcovia iných vierovyznaní. Predovšetkým katolíci, teda Maďari a mnohí zo Slovákov k nim rokmi asimilovali. Napríklad štatistika z roku 1896 hovorí, že počet evanjelikov bol 8 857, katolíkov 423, ale k Maďarom sa hlásilo už 700 obyvateľov, teda aj časť pôvodných Slovákov. Spomínané obdobie je tiež charakteristické upevňovaním národnej identity, kultúrnych zvykov a tradícií, najmä zásluhou Roľníckeho spolku, Matice slovenskej či miestnej inteligencie. Asimilačný proces Slovákov urýchlilo aj založenie maďarskej školy v roku 1909, o deväť rokov neskôr vznik Maďarskej republiky či znárodnenie evanjelických škôl v roku 1948. Zlomovým momentom v histórii mesta bolo naplnenie medzivládnej zmluvy medzi Maďarskom a Československom o výmene obyvateľov. Krátko po druhej svetovej vojne 3 000 Komlóšanov odišlo zo svojho rodiska na prapôvodnú hrudu - Slovensko. A rovnaký počet Maďarov sa zo Slovenska vrátil do svojej vlasti. Rébus o značnom úbytku slovenských Komlóšanov napokon identifikovali dejiny.
Stojíme na Földváriho ulici pri rožnej budove, ktorá ešte vonia novotou. Pred vchodom nás hrdo víta hostiteľka - Zuzana Lauková. Okrem predsedníčky slovenskej samosprávy aj riaditeľka slovenskej základnej školy a materskej školy v Slovenskom Komlóši. „Na školu sme pyšní, dokončili ju pred dvoma rokmi. Aby som bola presná, v tejto budove sídlila pôvodná slovenská škola od roku 1949, ale už nestačila dobe a takto nám ju skrášlili. Maďarská vláda pomohla 436 miliónmi forintov (približne 1 531 000 eur - pozn. aut), prispelo aj mesto,” dokresľuje mozaiku o škole žena, ktorá sa len nedávno posadila na riaditeľskú stoličku. Po publicite netúži, ale ako hovorí: dobré treba pochváliť. Úprimne sa priznáva, že dielo v podobe školy, ktoré nám predstavuje, je vysvedčením jej predchodkyne, ona bola v tom čase len zástupkyňou. „Veľa si z novej školy neužila, zomrela po ťažkej chorobe a mladá... Do jej kresla som si sadala veľmi opatrne, veď poslední traja riaditelia našej školy zomreli na rakovinu. Ale toto je len dočasná funkcia, onedlho budú riadne voľby riaditeľa, potom sa ukáže,” ukončí nie príliš populárnu tému.
Škola ako z rozprávky, ešte k tomu slovenská - a v Maďarsku! Jasný dôkaz, že vysoká politika je niekedy od reálneho života na míle vzdialená... Z priestrannej auly, kde vrcholí veľká prestávka, sa popri bufete a útulnej jedálni s modernou kuchyňou presúvame na jednotlivé poschodia. Najskôr najväčšia pýcha školy, reprezentatívna telocvičňa, kde práve nacvičujú povinné tance školského krúžku Harmónia. Okrem tanečného kroku si žiaci rozvíjajú fantáziu pri divadelných hrách, recitácii básní či ľudovom speve. Samozrejme - všetko v slovenskom i maďarskom jazyku. „Veď sme dvojjazyčná škola, podľa zákona a učebných plánov vyučujeme v oboch jazykoch. Tak to platí od školského roku 1959/60, podľa vládneho nariadenia. Momentálne školu navštevuje 162 žiakov, máme 17 pedagógov, do materskej školy, ktorá sídli v iných priestoroch, chodí 160 detí. Keďže sme škola národnostná, jej hlavným cieľom je zachovanie tradícií, kultúry, jazyka Slovákov a zameriavame sa na výučbu slovenského a anglického jazyka,” prízvukuje ľubozvučnou slovenčinou jej riaditeľka.
Špeciálne učebne, kde žiaci nadobúdajú vedomosti z cudzích jazykov, výpočtovej techniky či prírodných vied, znesú najprísnejší odborný level. Na počítače, nábytok do učební, špeciálne tabule prispela z eurofondov slovenská vláda. V tejto súvislosti sa v škole skloňuje meno bývalého generálneho konzula Štefana Daňa. A čo nestihol dokončiť on, pomohol konzul súčasný. Návratom o tri desaťročia, ale hodnotným, je krátka návšteva školskej knižnice. Jej interiér, ktorý využívajú aj na rodičovské združenia, ostro kontrastuje s desiatkami kníh staršieho vydania. Od Jánošíka, cez slovníky, povinnú literatúru, rozprávky, beletriu, náučné knihy... Každá z nich má svoje miesto i hodnotu. Ikskrát prečítané a stále vyzerajú ako nové.
Opäť návrat do histórie, tentoraz naživo. V Komlóši síce nemajú more, ani hory, ale majú Slovenský oblastný dom. Prvé oficiálne múzeum v Maďarsku, ktoré otvára historické okno do minulosti nášho národa. Jeho majiteľom a prevádzkovateľom je tiež prvá - slovenská menšinová samospráva, pochopiteľne, z Komlóša. Tento sedliacky dom, ktorý postavili v roku 1886, prezentujú tunajší ako svoj najväčší poklad. Nečudo, veď je v ňom zakorenená slovenská história v podobe národopisnej zbierky. Keramika, ľudové kroje, obuv, knihy, dobový nábytok, remeselnícke náradie... Aj pamätná izba Judity Tomkovej, prvej divadelnej ochotnícky v Komlóši. „Ani neviem, koľko sem za tých dvanásť rokov prišlo návštevníkov, boli ich stovky... Možno tá kronika má lepšiu pamäť, vedela by rozprávať,” odkazuje nás Zuzana Verenčanová, sprievodkyňa v dome, na mohutnú knihu umiestnenú v rohu prednej izby. Dodáva tiež, že udržať pri živote takúto kultúrnu pamiatku nie je ľahké. Najnovšie treba strechu na domci opraviť, ale vraj zatekať nebude, zo Slovenska sľúbili finančnú injekciu. „Čosi zozbierame zo vstupného, aj z aktivít samosprávy, nuž, musíme sa obracať,” dodáva naša sprievodkyňa a pripomína, že kalendár podujatí má slovenská samospráva v Komlóši tradične bohatý. Už vo februári bude bál, v lete zasa gastronomické dni, hody, na konci roka Deň menšín. Popri tom družobné stretnutia s mestami Galanta, Jelšava, Zvolen, Detva či rumunským Nadlakom v podobe vystúpení folkloristov, umeleckých súborov, gastroprehliadok, výstav či už tu, na Dolnej zemi, alebo na Slovensku...
Navštíviť Slovákov v Komlóši, a pritom odmietnuť pozvanie na tradičnú zakáľačku, sa tu považuje za veľkú urážku. Nuž, nielen v záujme zachovania „dobrých mravov”, ale aj zo zvedavosti sme si ju vyskúšali na vlastnej koži - a stálo to za to!
Najskôr to vyzeralo tak, že dva utešene veľké bravy s celkovou hmotnosťou 504 kilogramov živej váhy, ktoré ešte za šera doviezli z neďalekého salaša, skôr zamrznú, kým sa nedobrovoľne poberú na druhý svet. Na hospodárskom dvore majstra mäsiara Ondreja Matajsa, ktorého v Komlóši nevolajú inak než Bandžo, mrzlo ako v ruskom filme. Teplomer krátko pred siedmou ukazoval mínus šestnásť, voda sa pod rukami menila na ľad a keby si Bandžov tím obul korčule, nik by sa nečudoval. Veď priestor, kde dodýchali obe ošípané, sa hneď zmenil v klzisko. „Zakáľačky robím už takmer päťdesiat rokov, ale veru takú zimu nepamätám. Z horúcej vody je hneď ľad a keď chceme svine riadne poumývať, očistiť, stojí to dvojnásobok námahy. Ale zvládneme to, aj predvčerom sme zabíjali a pozajtra budeme zasa. Bravy sú také akurátne, vždy padnú dva naraz, kvôli jednému sa neoplatí špiniť dvor,” nechá sa počuť Bandžo a pripomenie, že pri poslednej zabíjačke mala jedna z prasníc dokonca 340 kilogramov.
U Bandža ide práca od ruky, malá továreň šliape ako švajčiarske hodinky. Má tri akčné skupiny, ktoré pracujú súbežne - chlapi vonku rozoberajú bravy, v dielni sa zasa mäso spracúva, selektuje, melie a chystá na výrobky, no a z kuchyne nás už šteklia prvé výpary zo zabíjačkových dobrôt. V strehu je dovedna osem ľudí s jasne stanovenou pracovnou náplňou. „Poriadok a disciplína musí byť, každý má svoju robotu. Zima-nezima, štamperlík na zahriatie tu nemá svoje miesto, Bandžo je na to háklivý. A má pravdu, musíme mať čistú hlavu. Najskôr robota, potom zábava, inak by sme tu boli do zajtra večera,” dodáva pomocník Ján Kovács a jedným okom sleduje pokyny svojho šéfa. Po dvoch hodinách vonkajší pľac osirel, akurát štyri kotle s pariacou vodou štartujú na plné obrátky. Postupne sa napĺňajú vnútornosťami, kozami, mäsom, slaninou na škvarky. Epicentrom zakáľačky s haldami rozporciovaného mäsa sa však odteraz stáva dielňa. Prichádza čas na výrobu májašky, jaterníc, tlačenky a najmä komlóšskej klobásy, ktorá je žiadaná široko-ďaleko za hranicami békešskej župy. „Keby som robil zakáľačku aj dvakrát denne, nie každého zo záujemcov by som uspokojil. Aj teraz mi telefonovala pani z Budapešti, či mám klobásu a koľko... Dnes budeme robiť z 280 kilogramov mäsa, naplníme ho do čriev, žiadaná je aj neúdená, ale podstatná časť klobás putuje na dva-tri dni do udiarne,” ukazuje Bandžo na neveľkú miestnosť na opačnom konci dvora. Keď sa vzápätí pochváli, že aj na nedávnu oslavu sedemdesiatky dostal malé pečené prasiatko, berieme to ako celkom dobrý vtip. Nie ten dar - veď ako dobrý hospodár a gazda sa okolo ošípaných krúti celý život. Ale že tento vitálny chlap, plný sily a energie, nosí od minulého novembra na chrbte sedem krížikov, tomu neveríme doposiaľ. Klobúk dolu, Bandžo!
Akčné ženské trio Marka, Žofka a Julka, ktoré kraľovalo v kuchyni, sa zasa postaralo o skvelý gastronomický zážitok. V porovnaní so slovenskými zakáľačkami ponúklo sčasti iné, pestrejšie menu. Slané, sladké, pikantné -množstvo chutných chodov, až srne sa s preplnenými žalúdkami celkom úprimne tešili na ten posledný - odchod. Posúďte sami.
Ešte sme za tmy ani neprekročili prah gazdovského domu Ondreja Matajsa, už nás vítala jeho manželka Žofka s kalíštekom páleného. Vraj to treba povinne vypiť, aby sa zakáľačka vydarila. A zajesť skvelými bagáňmi (škvarkový pagáčik), ktorých plnú misu práve vytiahla z rúry. Dodala, že ku každému kalíšteku patrí vždy jeden bagáň. Tento návod sme rezolútne zamietli, pretože po hodine by sme si privodili opäť tmu. Vlastnú. Onedlho sa podávali oficiálne raňajky - čerstvá pražená krv s chlebom, medzitým už ženičky miesili cesto na „sádlové kyfle”. V slovenskom preklade lekvárové taštičky z kysnutého cesta s čerstvou masťou a troškou vína chutili skvele, ale to bol len začiatok. Ani sme nestačili odísť od stola, už na ňom bolo pečené mäso, pečená neúdená klobása a, samozrejme, typická zakáľačková špecialita - szárma (bravčové mleté mäso v kapustnom liste). Najväčším šokom a zážitkom zároveň bol nasledujúci dezert -domáci krémeš z cesta s bravčovou masťou. Aby toho nebolo dosť, Marka, sestra Žofky - vlastne jej dvojča, už ponúkala ako neskorý obed paprikáš, čo je guláš z bravčových vnútorností, uší, chvosta i paprčí. Dôverne poznáte ten pocit, že oči by aj jedli, ale... Kuchárky z Matajsovho dvora si beztak za svoje umenie zaslúžili zlatú varešku.
Krátko po tretej hodine popoludní Bandžo hlási hotovo. Pol tony bravčového mäsa sa v rekordne krátkom čase stratilo v útrobách dvora, dielni, udiarni, hrncoch či chladničkách. Ešte sa vypečú posledné škvarky, zleje masť a nastúpi upratovacia čata. Všetko predsa musí byť tip-top pripravené na ďalšiu zakáľačku. Bandža navyše ešte čaká cesta na jeho sálaš - teda hospodárstvo, kde treba nachovať ošípané. A potom možno oddych. Možno... Veď sa už pomaly bude znova stmievať.
Slovákov na Dolnej zemi ubúda. Odchádzajú na lepšie do väčších miest, mladá generácia zväčša asimiluje. Mali sme však možnosť na vlastné oči sa presvedčiť, že mnoho Slovákov na Dolnej zemi zakorenilo natrvalo. A úctu k pôde, za ktorou sem pred rokmi prišli, úprimný vzťah k zvykom a tradíciám ich predchodcov, rozvíjajú naďalej. Preto je Komlóš stále (aj) slovenský.