Ľudovít Žello zložil svoje kosti 21.11.1873 v Malom Kereši, kde prežil väčšiu časť svojho plodného života. Natíska sa preto otázka. Kto vie, ako to s jeho hrobom na malokereškom cintoríne vyzerá a či vôbec tam ešte existuje.
Pred dvesto rokmi (7. 8. 1809) sa v Banskej Bystrici narodil, na Dolnej zemi pôsobiaci učiteľ a básnik Ľudovít Žello. Pochádzal z rodiny pekárskeho majstra Bohumila Žella a matky Terézie Zuzany, rodenej Baderovej. Prvý širší životopis priniesol o ňom v roku 1864 obrázkový časopis pre zábavu a poučenie Sokol, ktorého zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol Viliam Paulíny-Tóth. V tomto článku z 30. januára 1864 píše, že Žello elementárnu školu navštevoval v rodisku a učili ho viacerí učitelia. Začínal u Fabríciho, ktorý nepostrehol, že chlapec má slabý zrak a nespravodlivo ho fyzicky trestal a to tak, že Ľudovít nechcel viac chodiť do školy. Keď ho však dali do školy k Adamymu, hneď ožil a dostal aj chuť do učenia. Nakoniec ho ešte v rodisku učili Theil a Kubány.
Otec Ľudovíta Žellu Bohumil popri pekárstve sa dal aj na obchodovanie s obilím, čo úzko súviselo s týmto remeslom. Na začiatku jeho podnikania sa mu darilo, ale keď v rokoch 1816-17 zápasil s ťažkosťami, rozhodol sa presťahovať do Pešti, kam neskôr za ním prišla aj manželka s jediným synom Ľudovítom. Keď sa prihlásili roku 1821 v evanjelickom cirkevnom zbore v Pešti u Jána Kollára, ten si hneď so súhlasom rodičov Ľudovíta ponechal na školskú výchovu a tiež ako svojho pomocníka plné tri roky. Vtedy bol ešte Ján Kollár farárom v spoločnom slovensko-nemeckom cirkevnom zbore a z toho dôvodu aj jeho knižnica bola bohatá na nemecké knihy. Akosi z profesionálnej slepoty si Ján Kollár nevšímal, že Ľudovít je syn slovenských rodičov a akosi pozabudol, že tomuto chlapcovi slovenských rodičov by sa žiadalo venovať sa aj z tejto stránky. Keďže Kollár mu v tomto smere nevenoval pozornosť, chlapec sa sám začal hrabať v jeho bohatej knižnici plnej nemeckých kníh. Aj keď pri svojom príchode do Pešti po nemecky veľa nerozumel, počas trojročného pobytu u Kollára postupne natrafil aj na zaujímavé detské knihy. Prvou bola kniha s názvom Rittergeschichte, ktorá ho veľmi zaujala, postupne ďalšie a tak to pokračovalo, až sa nakoniec čítaním takmer úplne ponemčil. Počas edukácie u Jána Kollára sa mladému Žellovi stala aj takáto príhoda. Od jedného peštianskeho kožušníka dostal odkaz, že otec, dlhšie sa pracovne zdržiavajúci v Dindeši (Gyöngyös), poslal po majstrovi pre syna balík šiat. Ľudko sa vybral pre tento balík cez tri veľké ulice a keď sa v podvečer vracal domov, na jednej z ulíc vypukol veľký požiar, počas ktorého vznikla na uliciach veľká trma-vrma a v týchto zmätkoch sa mladík rozhodol radšej prenocovať u matky. Keď sa ráno vrátil na faru, najprv našiel na zemi zablatenú obuv a mokré šaty a nakoniec svojho principála ležať zničeného vo svojej spálni. Ján Kollár sa v ten večer zúčastnil ako záchranca vzniknutého nebezpečného požiaru a hasičom vypomáhal ako nosič vody. To ho tak vyčerpalo, že si privodil chorobu. Vtedy ho Ľudovít svedomito opatroval a najlepším liekom mu vraj bola lyžička tokajčiny, ktorú mu Ľudko starostlivo podával. Je o tom zmienka aj v Slávy dcére. V Pešti sa Ľudovít Žello okrem nemčiny zdokonalil aj v speve. Dobre pripravený sa v roku 1825 prihlásil na evanjelické lýceum do Bratislavy. Aj keď sa počas tohto štúdia zoznámil s mnohými Slovákmi, nemčina mu išla vždy lepšie a aj z toho dôvodu jeho prvé básnické pokusy začínali v nemčine. Po štyroch rokoch roku 1829 sa z Bratislavy vrátil domov do Pešti. Rodičia boli v núdzi a aby im v ťažkom položení pomohol, prijal miesto pomocného učiteľa v neďalekej Slovákmi obývanej Čiktarči (Csiktarcsa). Ako učiteľ tu vo svojej zanedbanej materčine musel deti učiť po slovensky, verše na pohrebných rozlúčkach a tiež kázne vybavovať len po slovensky. V tomto smere mu veľmi pomáhali slovenskí farári zo susednej Cinkoty Ján Šalamún Petian a Jakubovič.
Po roku sa chcel Ľudovít Žello vrátiť do Bratislavy, ale práve v Slovákmi a Nemcami osídlenom Rákoškerestúre zomrel slovensko-nemecký učiteľ a na jeho miesto miestni cirkevníci pozvali Ľudovíta Žellu. Aj tu bol nútený stále sa zdokonaľovať v slovenčine, ale pritom nemčinu stále obľuboval. Obrat u neho nastal až v roku 1832, keď Jánovi Kollárovi vyšla „Slávy dcera“ a tento autor a bývalý učiteľ a vychovávateľ mu ju v Pešti venoval. S veľkým entuziazmom ju začal čítať aj keď jej úplne nerozumel, nemal dovtedy pokoja, kým sa k nej krvopotne neprepracoval a neosvojil si ju. V nej nakoniec spoznal krásu a rozmanitosť svojej materčiny a stal sa horlivým Slovákom. Prišiel na chuť svojmu materinskému jazyku, od ktorého sa už nikdy neodvrátil. Z počiatku začal iba prekladať nemecké básne do slovenčiny. Neskôr začal sám veršovať pôvodné slovenské básne, ktoré pričinením Jána Kadavého vyšli aj tlačou. Už predtým mu v roku 1840 vyšli v češtine prvé básne, ktoré uverejnil v almanachu Zora (Slávy dcera a starožitnosti) a v Květoch (On i ona). V roku 1842 vydal nákladom J. Kadavého zbierku „Básně“, obsahujúcu časomerné i prízvučné lyrické verše ospevujúcu slávnu minulosť a veľkú budúcnosť Slovanstva v duchu kollárovskej ideovej koncepcie. V roku 1843 napísal po česky epos „Pád Miliducha“ o histórii života polabských Slovanov, v ktorom zdôraznil potrebu jednoty slovanských národov. V roku 1934 pozvali Ľudovíta Žella za učiteľa starších žiakov do Malého Kereša. Ešte predtým sa oženil s vdovou čiktarčianskeho učiteľa Juraja Sataia Katarínou, rodenou Kelichovou, s ktorou sedem a pol roka žil v Malom Kereši bez svojich detí. Keď umrela, oženil sa druhýkrát a za manželku si zobral rodáčku z Banskej Bystrice Teréziu Bindlebenovú, s ktorou mal 12 detí (v roku 1864 žilo z nich iba päť). Z nich potom Ľudovít bol učiteľom v Peterke, Malom Kereši (1867-1875) a stadiaľ odišiel do Cinkoty.
Po odchode Jána Kollára a Jána Kadavého z Pešti stal sa Žello v Kiškunšágu osamelým národne uvedomelým Slovákom a len jeho pastorok Bedřich Salai, Štúrov žiak, mu bol povzbudením. Ožil však v roku 1854, keď sa Viliam Paulíny-Tóth stal prvým župným komisárom v neďalekom Kecskeméte. Ten počas služobných ciest do Malého Kereša nikdy nevynechal návštevu Žella a Salaia a spolu s nimi, a to často v ich viniciach a viničných chyžkách, zotrval v plodných dialógoch a zábave, počas ktorých vždy odzneli aj Žellove verše a slovenské pesničky. Je až obdivuhodné, aký prerod nastal rokmi u Ľudovíta Žella v prospech slovenčiny. Na Dolnej zemi stal sa výborným učiteľom - metodikom slovenského jazyka, o čom písali aj viedenské Slovenské noviny: - „Na Kiškéreši slyšeli sme od známeho rodomila a učiteľa zásluhami proslulého veterána p. Žellu vyborné od všech schválené pojednávaní a spůsobu nímž dítky snadno a skoro k čítaní přivesti možno...“. Časopis Priateľ školy a literatúry roku 1860 zase o ňom napísal: „Vysokoučený p. Ľ. Žello, jediný národovec v Kereši, ako i na celých ohromných pustatinách od Pešti po Báčku, je známy na Slovensku ako básnik...“. Ľudovít Žello prispieval do časopisov Sokol, Orol, Pešťbudínske vedomosti, Zora, Květy, Lipa. Napríklad v Sokole č. 8 roku 1862 uverejnil báseň s názvom Netraťme ducha a v roku 1873 básne s názvom Maďarónom, Matka nad synáčkom, Slovenskej šľachte, Pokušenie, A. Sitnianskému na pamiatku. V Orle 1871 básne Vodnia panna a Dumka a posmrtne v Orle v roku 1875 básne s názvom Svätopluk v Rezne, Honba, Slávnosť na Velehrade... Epos Pád Miliducha, ktorý napísal v roku 1843 a dal posúdiť J. Kadavému, celé desaťročie, a to aj v dôsledku nasledujúcich revolučných rokov, akoby bol zabudnutý. Po rokoch ho Ľ. Žello prepísal do štúrovskej spisovnej slovenčiny a uverejnil roku 1862 v almanachu Lipa. V epickej skladbe Rastislav, ktorej časť vyšla v časopise Orol, spracoval podobnú tematiku s už uvedeným eposom Svatopluk. Začiatkom 70. rokov uverejnil viaceré vlastenecky ladené básne, v ktorých povzbudzoval k národnej a kultúrnej aktivite a k spolupráci, odsudzoval odrodilstvo, zažialil si aj nad smrťou Andreja Sládkoviča. Za jeho báseň „Päsť oproti pästi“, ktorá posmrtne vyšla v Orle, bol A. Truchlý ako redaktor za jej publikovanie súdne stíhaný. Okrem básnickej tvorby sa Ľudovít Žello venoval numizmatike a disponoval jej veľkou zbierkou.
Učiteľa, básnika a slovenského národovca si okrem popredných slovenských národovcov v celej monarchii vážili aj v Pešti žijúci Slovania. Pešťbudinské vedomosti č. 1 z roku 1862 priniesli správu: „Náčelníci Slovanov pešťbudínskych poctili slávneho pôvodcu básne Pád Miliducha, pána Ľudovíta Žella, k novému roku za jeho výtečnú prácu prípisom vďačnosti a uznanlivosti spolu aj so strieborným - primeranými rusko-slovenskými nápismi opatreným pokálom „Slávme slávnu slávu Slávov slávnych“. Dopisovateľ Národných novín zo susednej Slovákmi obývanej Dunaeďházy rok po jeho smrti r.1874 zase napísal: - Slávme slávu Slávov slávnych - táto výpoveď mi prichodí na um, keď pozriem na Malokerešskú stranu, kde zemské zvleky nášho obľúbeného básnika Ľ. Žellu drnejú. Ja verím, že snáď vďačná cirkev, ktorej nebohý oslávenec úplných 39 rokov ako učiteľ verne slúžil, postará sa o slušný náhrobok pre milého vychovávateľa svojej mládeže...“ a v ďalšom texte si kladie otázku, či sa aj medzi nimi nenájde oduševnenie pre takýto popud a navrhuje, aby redakcia Orla zaviedla zbierku na postavenie náhrobníka na nezabudnuteľného Ľ. Žellu. Dopisovateľ Emil Podhradský sám ponúka na tento účel 1 zlatku r. č. a píše, že na okolitých obciach „našinci“ už pomýšľajú na zavedenie rozsiahlych zbierok.
Dolnozemský básnik, učiteľ a národný buditeľ zložil svoje kosti 21.11.1873 v Malom Kereši, kde prežil väčšiu časť svojho plodného života. Natíska sa preto otázka. Kto vie, ako to s jeho hrobom na malokereškom cintoríne vyzerá a či vôbec tam ešte existuje. Veď práve nie najlepšie tam počas mojej návštevy v roku 2006 vyzeral hrob spisovateľa, jazykovedca, novinára, učiteľa a dlhoročného malokerešského evanjelického farára Štefana Leška. Podá nám niekto z Malého Kereša o tom správu?
Sokol, III. s. 23-27, Skalica, 1864
Slováci v zahraničí 21, MS Martin, 2004
Slovenský biografický slovník, s. 493, VI. zv., MS Martin, 1994
Ondrušková, M.: Ľudovýchovná činnosť slovenských učiteľov - národných buditeľov na Dolnej zemi v 18. a v 19.storočí. Slováci v zahraničí 10 s. 132 - 136. MS Martin 1984