- V Maďarsku ste už takmer štyri mesiace a tento rozhovor sme odkladali preto, lebo sme čakali na pokojnejšie obdobie. Veď uplynulé leto bolo v slovensko-maďarských vzťahoch - ako ste aj spomenuli v jednom rozhovore pre maďarské noviny - naozaj horúce. V tom istom rozhovore ste uviedli, že predtým, ako ste mali prísť do Maďarska, ste si urobili rekapituláciu vzťahov a zistili ste, že tieto sú v prevažnej väčšine oblastí dobré. Určite ste mali nejakú predstavu o tom, čo sa má, alebo čo by sa malo v tomto smere urobiť.
- Oblúkom sme sa počas troch mesiacov vrátili tam, kde sme mali začať dialóg o konkrétnej norme, ktorou je zákon o štátnom jazyku. Teda sme na platforme expertných stretnutí, ktoré organizujú predsedovia zmiešanej slovensko-maďarskej komisie pre otázky národnostných menšín. Na týchto stretnutiach sa zúčastňujú aj experti vysokého komisára pre národnostné menšiny pána Vollebaeka. 30. októbra bude ďalšie takéto stretnutie. Na tom prvom som bol svedkom veľmi vecného odborného dialógu odborníkov, kde sa narábalo právnickými termínmi z oblasti medzinárodného práva, kde sa vyjasňovali možné nepresnosti v chápaní toho-ktorého paragrafu a som veľmi rád, že po stretnutí premiérov v Sečanoch, ktoré povedalo takémuto racionálnemu dialógu zelenú, sa môžem vrátiť k tomu pôvodného zmyslu môjho poslania tu v Maďarsku, to znamená k všestrannému zlepšovaniu maďarsko-slovenských vzťahov. Keď som pripravoval koncepciu svojho pôsobenia v MR ako veľvyslanec SR a analyzoval som doterajší vývoj medzištátnych vzťahov, pozrel som si reálne plnenie úloh, ktoré odštartovali ešte páni premiéri Gyurcsány a Fico dokumentom Spoločná minulosť, spoločná budúcnosť, tak som videl, že tie vzťahy sú vo svojej podstate naozaj dobré a to, čo ruší túto dobrú podstatu a skutočne spoločné záujmy občanov MR a SR, ktoré máme ako susedia, ako členovia EÚ a Severoatlantickej aliancie a Visegrádskej štvorky, sú nespracované historické traumy, isté historické predsudky. Na jednej strane prehnaná obava, že maďarskej menšine na Slovensku sa chystá niekto ukrivdiť, na Slovensku obavy, že vyústením maďarskej národnej politiky by mohol byť pokus o iredentu. Tieto obavy vytvárajú atmosféru iracionality a v takejto atmosfére potom vznikajú zbytočné napätia a konflikty. Najprv sa však ešte vrátim k tým citlivým otázkam. Začiatkom novembra mám spolu s pánom veľvyslancom MR v Bratislave Antalom Heizerom otvárať stretnutie historikov, ktorí budú referovať o tom, kam dospeli záverečné práce na príprave spoločného textu historikov, ktorý hodnotí isté úseky našich dejín. To je vlastne odpoveď na to, ako by sme mali pristupovať k tým bodom našej histórie, ktoré ešte stále vyvolávajú nedorozumenia, alebo až traumy či polemiky. Druhá vec je spomínaný vecný dialóg o zákone o štátnom jazyku v SR, ktorý sa vrátil tam, kde mal výlučne prebiehať, a to je pôda, ktorú predstavuje zmiešaná komisia pre národnostné otázky, ktorá funguje v rámci základnej slovensko-maďarskej zmluvy o dobrom susedstve a spolupráci. Tu je pripravených niekoľko konkrétnych programov predovšetkým v oblasti rozvoja infraštruktúry, energetiky, v oblasti medziregionálnej spolupráce. Sú tu pripravené projekty spolupráce mimovládnych organizácií a je tu predovšetkým veľmi dobrá každodenná spolupráca na poli EÚ a Severoatlantickej aliancie, dokonca tu bola aj spoločná jednotka slovenských a maďarských vojakov v Afganistane. No a kde už sa ľudia majú na seba viacej spoľahnúť a viacej sa zbaviť všetkých predsudkov, ak nejaké boli, ako pri takejto vojenskej misii. Tam sa musíte na seba spoľahnúť, či hovoríte takým alebo onakým jazykom, a či vaši rodičia alebo starí rodičia vnímali nejaké historické udalosti takým alebo onakým spôsobom. Keď som sa začal stretávať s vysoko postavenými úradníkmi na Ministerstve zahraničných vecí MR, tak sa pamätám na rozhovor s pánom Gáborom Ivánom, ktorý mi povedal, že máme excelentnú spoluprácu v EÚ, len málokto o tom vie. Jedenásťbodový program, ktorý schválili páni premiéri Fico a Bajnai, otvoril priestor pre to, aby sme sa okrem tých citlivých vecí, ktoré som spomenul a ktoré sa budú riešiť dialógom, sústredili na také body našej spolupráce, ktoré môžu priniesť reálny osoh občanom SR a MR. Veľmi ma teší, že sme sa vrátili k praktickému riešeniu takých otázok, ako je dostavba diaľničného úseku, ktorý má spojiť Košice s Miškovcom. Bol som pred 4 mesiacmi u pána ministra Vážneho, ktorý mi porozprával o všetkých tých projektoch, ktoré sú predmetom expertných rokovaní na úrovni ministerstiev. Tam nie sú žiadne politické problémy, tam sú iba problémy, kto kedy uvoľní dostatok peňazí na financovanie. Sú tam problémy s technickým riešením, či sa má nejaký objazd viesť 400 m vľavo alebo vpravo, ale to sú veci, ktoré sa dajú riešiť na technickej úrovni. Každé dva týždne cestujem z Budapešti do Bratislavy alebo naopak. Tak ako ja, aj tí ľudia, ktorí tadiaľto cestujú, by veľmi radi videli plnohodnotnú diaľnicu aj na snáď 16-kilometrovom úseku medzi Rajkou a M1, kde sa dnes musí ísť deväťdesiatkou a kde je veľa kamiónov. Veď sme členské krajiny EÚ a dve hlavné mestá krajín EÚ nie sú spojené diaľnicou. Ja viem, že to je problém. Pamätám sa, koľko energie nás stálo vytváranie tlaku na rakúsku stranu, aby vybudovala svoj úsek diaľnice, aby Bratislava a Viedeň boli prepojené. Teraz to máme a spojenie využívajú občania oboch štátov. Je tu stará idea mostov cez Ipeľ. Keby sa postavil aspoň jeden - dva, ukázalo by sa, nakoľko pomôžu medziregionálnej spolupráci. Je tu myšlienka prepojenia plynofikačných sústav MR a SR pri Veľkom Krtíši, na čo sa majú použiť aj prostriedky EÚ. Toto ma veľmi teší, pretože to sú veci, ktoré majú veľký politický obsah, veď keď sa tieto projekty podaria, radosť budú mať občania obidvoch republík, pretože im uľahčia každodenný život a takáto práca človeka, samozrejme, teší.
- Spomínali ste mosty. Vo mne to vždy vyvoláva také asociácie, že o menšinách sa hovorí, že sú, alebo by mali byť mostom medzi dvomi národmi, mali by prispievať k tomu, aby sa vzťahy urovnávali, alebo rozvíjali. Mám však taký pocit, že v tomto priestore úloha menšín ako mostov akosi nefunguje. Dlhé roky ste pôsobili v politike. Myslíte si, že otázkami, ktoré ste spomenuli, sa podarí prevziať tematizovanie vzťahov od ľudí, ktorí z rôznych vnútropolitických, alebo iných dôvodov majú záujem ísť inou cestou?
- Mal som jedného priateľa, keď som začínal v politike, rodáka od Trebišova, ktorý mi ešte r. 1991 vysvetľoval, že keď niečo vyzerá ako maďarsko-slovenský problém, tak to nemusí byť maďarsko-slovenský problém, ale môže to byť vnútorný, maďarsko-maďarský problém na území SR. Preto poučený touto skúsenosťou veľmi citlivo vnímam dianie aj na slovenskej vnútropolitickej scéne a určite to, že vznikla pre Stranu maďarskej koalície konkurenčná strana Most-Híd, malo svoje dôsledky aj na podobu slovensko-maďarského dialógu. Pravda, mne neprichodí komentovať politický vývoj na Slovensku, ale podobne aj tu je vidieť, že menšinová otázka sa v niektorých politických situáciách využíva buď na zakrytie nejakých iných politických javov alebo udalostí, alebo pre demonštrovanie nejakej národnej jednoty. Vždy treba presne odlíšiť, komu o čo ide. Myslím si, že v prvom rade menšiny kdekoľvek na svete by nemali byť rukojemníkmi politiky a menšiny by sa samé nemali dobrovoľne stavať do role, že bude s nimi narábať nejaká politická sila alebo štát. Ešte keď som bol v politike, vždy som razil zásadu, aby si slovenská politická reprezentácia a demokraticky zvolená reprezentácia maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku riešili problémy medzi sebou. Pretože akonáhle začne vznikať dojem, že problémy za Maďarov žijúcich na Slovensku rieši Budapešť, tak to vyvoláva nedôveru u Slovákov na Slovensku, začínajú sa všelijaké prekáračky a vzniká atmosféra podozrievania. To, samozrejme, chce, aby slovenské politické strany boli pripravené na takýto dialóg, ale zároveň aby reprezentanti maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku tiež citlivo vnímali verejnú mienku a zmýšľanie občanov SR, ktorí majú slovenskú národnosť. Lebo niekedy sa stane, že aj nechtiac, sledujúc dobrý úmysel, môžeme tú druhú stranu uraziť, alebo vyprovokovať. Isteže, vedel by som na jednej aj na druhej strane menovať dosť veľa citlivých bodov, ktoré keď sa spomenú, tak druhá strana na ne reaguje. To znamená, mali by sme sa naučiť istú ohľaduplnosť a zdvorilosť. Môžeme mať kritický názor na taký alebo onaký politický jav, ale nemali by sme ho vyslovovať takým spôsobom, že tú druhú stranu apriori urazíme.
Akým jazykom sa tu, v Maďarsku, polemizovalo so zámermi zákonodarcu, miestami sa zdalo, ako keby všetko bolo dovolené povedať o Slovensku. Opakujem, nikomu by som nechcel brať právo, aby mal na takú veľmi citlivú otázku, akou je v každej krajine zákon o štátnom jazyku alebo o používaní jazyka národnostných menšín, ale musíme si zachovať istú úroveň diskusie.
- Práve v súvislosti s týmto zákonom ste na tlačovej konferencii spomenuli maďarskú menšinu na Slovensku a v súvislosti s ňou ste použili prívlastok vitálna. Vo mne to hneď vzbudilo asociáciu, že vy zrejme poznáte našu asimiláciou postihnutú komunitu, zrejme máte poznatky o tom, akým smerom sa uberajú veci u nás. Čo ste vedeli o tunajšej slovenskej komunite pred svojím príchodom, ako ste nás odvtedy spoznali a čo si myslíte, akým spôsobom by sme mohli rozvíjať našu spoluprácu, aby bola obojstranne prospešná?.
- V prvom rade treba povedať, že nikdy som nerobil nejaké mechanické rovnítko medzi postavením maďarskej menšiny na Slovensku a slovenskej menšiny v Maďarsku. Obe tieto menšiny mali inú históriu a príčiny vzniku, preto som vždy, keď som bol v aktívnej politike, vystupoval proti uplatňovaniu princípu reciprocity. Teda žiadať, aby čo majú Slováci v Maďarsku, mali aj Maďari na Slovensku. Pretože to by bola politika robenia naschválov a to by nikomu nepomohlo. Samozrejme, prečítal som si všetky dostupné informácie o tom, v akom reálnom stave sú národnostné menšiny v MR a ako sa táto situácia hodnotí. Mňa - aj som to povedal v relácii Hír TV, čo bolo moje prvé vystúpenie v maďarskej televízii - veľmi prekvapilo, že v Maďarsku nebola jediná diskusia o vyhlásení bývalého ombudsmana Jenőa Kaltenbacha, ktorý vyslovil veľmi silnú kritiku o tom, v akom stave sú národnostné menšiny v Maďarsku a veľmi kriticky sa vyjadril aj o samotnom zákone o menšinách, ktorý všade v Európe maďarská diplomacia vydáva za vzor. Tvrdil, že je to ozdobný zákon, v praxi ťažko vykonateľný. Priznám sa vám úprimne, po tom svojom interview som čakal, že budú nejaké odozvy na to, čo som povedal: Absolútne mlčanie, nič. Potom som si povedal: keby jednu desatinu tej politickej energie, ktorú venuje maďarská politická trieda problémom postavenia maďarských národnostných menšín v susedných krajinách, venovala hlbokej serióznej diskusii o postavení domácich menšín a dávala by aspoň najavo, že vie o týchto problémoch. Ale o tom som počas tri a pol mesiaca, nič nečítal, hoci pravidelne sledujem tlač, nepočul som jedinú kritickú diskusiu. Nikto nepoložil otázku: má ten Kaltenbach pravdu? Ako je možné, že došlo k takejto situácii? Kde sme urobili chybu? Môžeme ešte niečo urobiť? Skutočnosť je však iná - takmer absolútna absencia diskusie o postavení vlastných národnostných menšín v Maďarsku, za postavenie ktorých je zodpovedný podľa všetkých medzinárodných noriem štát, a hypertrofovaná starostlivosť o maďarské menšiny všade v okolí. Tento rozpor je mi záhadou. Jedným zo záväzkov zakotvených v maďarskej ústave je, aby mali národnostné menšiny priame zastúpenie v parlamente. Pretože to sú regionálne menšiny, nie sú to komunity, ktoré súvisle obývajú veľký kus územia, ako je tomu na Slovensku alebo v Rumunsku, tým pádom je ich postavenie citlivejšie a sú zraniteľnejšie. Majú väčšie problémy s reprodukciou svojej vlastnej inteligencie, s vychovávaním svojich vlastných učiteľov. Preto som očakával, že sa bude vyvíjať väčší politický tlak. Veď to nebol názor laika alebo človeka, ktorý má politické ambície v maďarskej politike, bolo to vyhlásenie človeka, ktorý situáciu dlhodobo a intímne pozná. Keď na takéto vyhlásenie nie je žiadna politická diskusia, tak sa človek pýta, ako je to možné?
- Aby som sa vrátila k našim slovensko-slovenským vzťahom, v poslednom období sa v tejto oblasti pokročilo, tunajšia slovenská komunita veľmi pozitívne vníma tú zvýšenú starostlivosť, ktorú venuje SR Slovákom v zahraničí. Tá sa prejavila aj v zriadení samostatného Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a v schválení koncepcie starostlivosti o nich. Aké praktické úlohy pre veľvyslanca z tejto starostlivosti vyplývajú?
- Jedna z konkrétnych úloh, ktorú doťahujeme, je vyriešenie veľmi silne medializovaného problému Slovenského domu v Mlynkoch, ale to je len jedna z vecí. Ja mám, samozrejme, za úlohu dohliadať na to, ako sa tu realizuje koncepcia, o ktorej ste hovorili a na základe stretnutí s predstaviteľmi slovenskej národnostnej menšiny pri rôznych príležitostiach a vo všetkých regiónoch, kde Slováci v Maďarsku žijú, by som sa chcel dopracovať k tomu, aby som urobil také vlastné hodnotenie na základe toho, čo budem počuť. Pretože ja predovšetkým počúvam. Nemám dôvody, aby som tunajším Slovákom vysvetľoval, čo majú robiť. Ja som tu predovšetkým preto, aby som počúval, ako vidia svoje problémy oni, a, samozrejme, ako predstaviteľ SR potom budem na základe týchto rozhovorov a analýz, ktoré si po týchto rozhovoroch urobím, odporúčať prípadné zmeny akcentov v našej vládnej politike pomoci slovenskej národnostnej menšine v MR. Prípadne ak sa objavia nejaké nové problémy alebo niektoré už existujúce sa prehĺbia, tak by sme potom navrhli nejaké riešenia. Nechcem predbiehať udalosti, pretože táto moja misia sa iba začala. Nebyť toho politicky horúceho leta bol by som mal viac času v obvyklej uhorkovej sezóne cestovať po Maďarsku. Teraz mám v pláne urobiť si dvojdňový výjazd do oblasti Békešskej Čaby, aby som tam nešiel iba na nejaké podujatie na dve hodinky, kde prestrihneme pásku, ale aby som sa stretol s ľuďmi, porozprával sa s predstaviteľmi samosprávy. Chcem si urobiť vlastný obraz a ponúknuť ministerstvu zahraničných vecí a podpredsedovi vlády pre národnostné menšiny pánovi Čaplovičovi nejaký inovovaný pohľad na to, aká je situácia a čo by bolo treba robiť z politického, ale najmä z praktického hľadiska. Je tu istý objem štátnej pomoci, treba objektívne posúdiť, ako by mala byť distribuovaná a kde je o pomoc najväčšia núdza. Vidím, že je veľký problém napríklad s učiteľmi.
- Zhodou okolností tento rozhovor bude uverejnený v čísle, ktoré vyjde deň pred štátnym sviatkom MR, výročím revolúcie roku 1956 a vyhlásenia republiky pred dvadsiatimi rokmi. Nedávno sa uskutočnilo zaujímavé stretnutie sociológov zo Slovenska a Maďarska, kde sa hovorilo o uplynulých dvadsiatich rokoch v slovenskej spoločnosti. Odznelo tam konštatovanie, že na základe výskumov spoločnosti v našich dvoch krajinách sú si najpodobnejšie z okolitých štátov. Ako vidíte, čo prinieslo tých dvadsať rokov slovenskej spoločnosti? Dostali ľudia to, čo očakávali?
- Najprv k tej podobnosti. Koncom deväťdesiatych rokov umelecký riaditeľ Lúčnice, najslávnejšieho slovenského folklórneho súboru, pán profesor Nosáľ pripravil program, ktorý sa volá Karpaty. Vlastne v tomto programe ukázal, z čoho všetkého čerpá slovenský folklór, slovenské ľudové umenie. Tam bolo vidno, ako sme široko zakotvení v stredo-juho-východoeurópskom regióne. Koľko sme prebrali, ale zároveň koľko sme aj dali Rumunom a Maďarom. Mňa toto konštatovanie sociológov neprekvapilo, pretože keď si všímame mnohé aspekty každodenného spôsobu života, to, ako sa zabávame, akú máme ľudovú hudbu, je tu veľa podobností. Výskum vlastne potvrdil zmysel zoskupenia, ktoré vzniklo v roku 1990, Visegrádskej štvorky. Tu v strednej Európe je čosi, čomu hovoríme stredoeurópska identita, vyplývajúca zo spoločne prežitých dejín, v jednom štátnom útvare. Medzi Slovenskom a Maďarskom sa za posledných dvadsať rokov vyskytli aj politické spory, napr. Gabčíkovo-Nagymaros, ktorý bol na jednej strane symbolom zmeny spoločenského zriadenia a na druhej strane pragmatickým riešením protipovodňových rizík a zároveň symbolom národnej hrdosti. Boli tu aj diskusie okolo vyhlásenia jedného bývalého premiéra, že sa cíti byť premiérom 15 miliónov Maďarov a reakcie na ne... Ale keď všetko toto necháme bokom, tak za tých dvadsať rokov sme úzko spolupracovali v integračných procesoch do EÚ a NATO. Visegrádska štvorka, ktorej pevnou súčasťou je Maďarsko, bola veľkým pomocníkom Slovenska koncom 90. rokov a začiatkom tohto storočia pri dobiehaní integračného manka. Mali sme spoločné skúsenosti z transformácie, z privatizačných procesov, mali sme spoločné skúsenosti zo zmeny vlastníckych vzťahov, z toho, ako sa majú, alebo nemajú robiť reformy. No a po dvadsiatich rokoch si stále máme čo povedať. Viem, že vznikol projekt, ktorý robí slovenská mimovládna organizácia pre strednú a východnú Európu. Je to projekt, ktorý má v dvanástich prednáškach predstaviť na Slovensku vývoj v MR za posledných dvadsať rokov vo všetkých oblastiach. Prednášať budú renomované osobnosti z akademickej sféry. Myslím si, že dozrel čas, aby sme takýto projekt pripravili aj opačne, aby do Maďarska prišli ľudia, ktorí by systematicky predstavili vývoj na Slovensku počas dvadsiatich rokov. Za veľmi dôležité pokladám, aby začala komunikovať najmladšia a mladšia generácia, študenti, mladí akademici, doktorandi. Aby si vymieňali skúsenosti, pretože žijeme v spoločnom priestore, sme susedia, máme najdlhšiu hranicu, najkomplikovanejšiu, najcitlivejšiu históriu, ale zároveň sme si podľa sociológov kultúrne najbližší, sme v únii a NATO, to znamená, že sme partneri a spojenci. Treba vytvárať sieť vzájomného poznávania, vzájomných vzťahov. Som veľmi rád, že aj vás zaujala prednáška o tom, čo sa stalo so slovenskou spoločnosťou za dvadsať rokov a určite by som si rád vypočul aj ja prednášku o tom, čo sa stalo s Maďarskom za toto obdobie.
- Ďakujem za rozhovor a prajem vám príjemnú cestu po našich lokalitách.