Rozpätie teoretického a praktického záujmu Samuela Mikovíniho je neobyčajne široké:
bol zememeračom, kartografom, polytechnikom, podieľal sa na stavbe banských jazier, budov, bol autorom expertíz k banským strojom, astronomických, geometrických, hydrologických metód i máp v diele Mateja Bela „Notitis Hungariae Novae Historico-Geographies“ .
Ako syn evanjelického farára z Ábelovej pri Lučenci, kde sa narodil roku 1700 teda pred 310 rokmi (niektoré pramene uvádzajú rok 1686 a rodisko Turíčky, dnes časť Cinobane pri Poltári), odišiel mladý Mikovíni študovať na univerzity do Nemecka (Norimberk, Altdorf a Jena).
Už 28. septembra 1735 vymenoval cisár Karol VI. matematika Samuela Mikovíniho za c. k. geometra stredoslovenských banských miest s platom 600 zlatých ročne a zároveň ho poveril vedením novozaloženej banskej školy v Banskej Štiavnici, kde býval až do svojej smrti. Cisár v menovacom dekréte nazval Mikovíniho „matematikom“. Toto označenie sa sčasti krylo s dnešným termínom inžinier, ale zahrnovalo aj exaktného vedca-teoretika.
Bol to človek všestranne vedecky a technicky vzdelaný a nadaný, skutočný polyhistor a polytechnik 18. storočia. Ján Tibenský v publikácii „Dejiny vedy a techniky na Slovensku“ (Osveta, Martin 1979) približuje Mikovíniho pobyt pod Paradajzom takto: „...V zime mal vyučovať ´in arte montanistica´, v banských vedách, ktoré pozostávali z matematiky, banského meračstva, geometrie, hydrauliky a mechaniky. Tieto teoretické predmety prednášal Samuel Mikovíni až do roku 1747 vo svojom dome; rysovanie a banské mapovanie sa učilo v jednej zo sál Komorského dvora vo Windschachte, čiže v dnešných Štiavnických Baniach, kde boli aj náročnejšie učebné pomôcky...“ V Banskej Štiavnici spravoval banskú školu a staral sa o výchovu technického dorastu, ale okrem toho vykonával najrozmanitejšie technické práce. Pod jeho dozorom a na základe jeho výpočtov opravovali a rozširovali staršie štiavnické hrádze, robili výpočty na razenie nových štôlní; podľa jeho návrhov vyhotovili v Banskej Bystrici amalgamačný aparát, s jeho menom sa spája vynález originálneho hydraulického lisu.
Počas pôsobenia v podsitnianskom kraji ho cisársky dvor poveroval aj inými dôležitými úlohami, najmä vojensko-odborného charakteru. Vo vojne o habsburské dedičstvo ho povýšili na vojenského inžiniera - podplukovníka (navrhol napríklad spôsob, ako zhotovovať zápalné strelecké bomby). V čase mieru ho erár poveril zmapovaním viacerých oblastí. Okrem toho staval cesty a mosty, vysušoval močaristú pôdu pri Komárne....Medzi prvými prácami tohto druhu bolo odvodnenie rozsiahlych bažín a močiarov v bývalej Komárňanskej župe, medzi obcami Tata, Almás a Szőny. Išlo o rýchlu zmenu vodných pomerov - pripomína vo svojej štúdii Vojtech Lobotka pod názvom „Samuel Mikovíni a Brigetio“ (Vlastivedný časopis, 1970, str. 32 až 34). Veľké povodne vyžiadali odčerpanie týchto vôd do Dunaja. Faktom je, že v predošlých storočiach mali bažiny pre obranu veľký význam a plné opodstatnenie. V tomto storočí však nebol takýto stav hospodársky výnosný; jeho úpravy sa domáhali nielen politici, hospodárski pracovníci a doprava, ale aj zorganizovaná administratíva.
Po meračských prácach a vypracovaní projektov začal Mikovíni v roku 1746 najskôr so stavbou kanála Szőny - Almás. Po stavbe tohto kanálu prišiel na rad ďalší čiastkový úsek - údolie potoka Tata. Pri jeho úprave bolo treba zničiť aj Neffzerskú nádrž. Ako Mikovíni uviedol v správe, voda odtiekla, niekoľko mlynov zostalo na suchu a tŕstie vypálili. Kerecký jazerný kanál začali stavať až v roku 1747. Aj tento kanál sa veľmi vydaril; na tejto práci má veľký význam Mikovíniho štúdia. S odstupom rokov ju bez predsudkov možno oceniť ako najväčšiu udalosť v histórii tejto disciplíny v Uhorsku vôbec. Jedinečná meliorátorská Mikovíniho práca je však cenná aj po archeologickej stránke. Keď sa robil odtok szőnskych a almášskych močiarov, všimol si Mikovíni zrúcaniny rímskeho Brigetia. Všeobecne sa súdi, že bol dobrým znalcom a skúmateľom rímskych pamiatok v Uhorsku. O tejto jeho činnosti sa však pomerne málo vie.
Jeho významným dielom boli mapy viacerých žúp pre všetky zväzky knihy Mateja Bela „Notitia Hungariae Novae Historico-Geographica“. Samuel Mikovíni sa na túto prácu dôkladne teoreticky pripravoval. Už roku 1732 vydal v Bratislave samostatne latinsky „List o spôsobe zostavovania miestopisných máp v Uhorsku“ a neskôr - ako pripomína aj Ján Tibenský - v prvom zväzku Notícií uverejnil rozpravu o metóde vlastnej tvorby máp. Kartografickú metódu mal prísne vedeckú; pridŕžal sa štyroch základných princípov - astronomického, geometrického, magnetického a hydrografického. Oporné body jeho trigonometrickej siete tvorili body Bratislava, Jur pri Bratislave, Nitra, Banská Bystrica, Vojšín (vrch) a Sitno (vrch). Ako architekt Mikovíni navrhol stavbu prachární a soľných skladíšť, podľa jeho projektov prestavali viaceré civilné budovy a postavili kupolu nad „Panským kúpeľom“ v Sklených Tepliciach, ba roku 1749 ho cisárovná Mária Terézia poverila vypracovaním plánov na výstavbu kráľovského zámku v Budíne.
sa slovenský polyhistor Samuel Mikovíni stal členom pruskej Akadémie vied v Berlíne. Na adresu odporcov teórie vo vede napísal: „Som na míle vzdialený od toho, aby kdekto mohol vykladať moje slová tak, ako by som bol odporcom každej praktickej skúsenosti, metódy a poznávania. Naopak, snažím sa predovšetkým o to, aby sa každý, kto pracuje podľa určitej, praxou overenej metódy, postavil najprv na pevný teoretický základ, aby sa potom v praxi, v praktickej činnosti s jeho pomocou dostal čím bezpečnejšie k vytýčenému cieľu...“
Mikovíniho poslednou úlohou bol návrh na reguláciu Váhu v okolí Trenčína, kde sa plánoval vybudovať veľký násyp proti povodniam, ktoré znepokojovali mesto. Pri prácach v teréne prechladol a chorobe, pomerne mladý - päťdesiatročný - podľahol na bližšie neznámom mieste, cestou z Trenčína do Banskej Štiavnice. Stalo sa to pred 260 rokmi - 23. marca 1750. Zaujímavé je, že doposiaľ nevieme, kde je pochovaný...