Z akých príčin tak zavčasu zasiahol siráckych Slovákov osud úplnej asimilácie, keď v susedných obciach, osídlených Slovákmi v rovnakom čase, títo prežívajú a snažia sa rôznymi formami si zachovať svoju identitu?
Medzi obce v južnom Novohrade, ktoré koncom 17. storočia osídlili Slováci z Novohradu, Zvolena a neskôr Hontu, patrí aj Sirák (Szirák). Obec leží na južnom úpätí pohoria Čerhát, medzi mestami Hatvan a Pastúchovo (Pásztó). V jej susedstve sa nachádzajú Slovákmi obývané obce Veňarec, Bír, Dengeleg, Kirť... Zo súpisu obyvateľov z roku 1720 vyplýva, že vtedy v Siráku žilo 31 rodín, viac ako dvadsať malo slovenské priezviská: Brada, Bučko, Cerovský, Čelovský, Ľuborecký, Mravík, Pukanský, Šuľanský...
Ďalší súpis utečencov z Novohradskej stolice z toho istého roku vydáva svedectvo, že pred niekoľkými rokmi sem z Horných Strhár utiekli od svojho zemepána Pavla Balašu Martin Krajčo, Matej Višniar a Pavel Holov, z Ľuboriečky Mikuláš Kocúr, z Mýtnej Mikuláš Brada, zo Suchého Brezova Ján Mikuš, Matej Labát, Matej a Juraj Mrva. V tom istom čase z Hontianskej stolice sem z Krnišova utiekol Gašpar Šluňo a z Hontianskych Trstian Martin Bedič. Viacerí z prvých prisťahovalcov a utečencov pokračovali v putovaní do nižšie položených osád v dolnozemských stoliciach. Aby tam zemepán svojich poddaných nenašiel, zmenili si svoje pôvodné priezvisko na pomiestne Sirácky, ktoré dodnes patrí na maďarskej a srbskej časti Dolnej zeme za rozšírené a majú ho mnohí významní Slováci najmä v Srbsku, viacerí sa časom presťahovali späť na Slovensko. Z ďalších dokumentov vyplýva, že pred rokom 1760 sa zo Siráku do Poľného Berinčoku presťahoval Pavol Borguľa a Ján Lovás a do Békešskej Čaby Samporský, Číčeľ a Franko. V čase zakladania osady Kysáč v Báčskej stolici, podľa kysáčskej kroniky napísanej farárom F. Jesenským, pod svojim pravým priezviskom sem zo Siráku v rokoch 1777-1801 prišli čeľadní otcovia Čelovský, Greksa, Jačiansky, Kordoš, Pirok a Varga zo svojimi rodinami. Prví slovenskí prisťahovalci do Siráku boli evanjelického vierovyznania a o ich duchovný život sa od začiatku starali významné osobnosti. Kostol vybudovali v rokoch 1782-1788.
Z toho možno vyvodiť, že obyvatelia patriaci k evanjelickej konfesii majú slovenský pôvod. Medzi prvými duchovnými pastiermi tu pôsobil napríklad farár a neskôr superintendent, Gemerčan Daniel Glosius, ktorý sem prišiel roku 1726 a roku 1755 tu aj zomrel. Ďalším bol v rokoch 1749-1757 Zvolenčan Samuel Gažúr. Roku 1763 sa tu narodil syn miestneho farára Ján Hajnal, kaplán u superintendenta v Banskej Bystrici Michala Sinovica, neskôr farár v Závade. Michal Sinovic mal roku 1784 v siráckom kostole pohrebnú reč zomrelej šľachtičnej Barbore Rothovej, rodenej Wattayovej, ktorá poskytovala štipendiá pre evanjelikov študujúcich na evanjelických školách. Sinovicova trúchloreč vyšla aj tlačou. Od roku 1815 tu bol farárom a seniorom kandidujúcim na post superintendenta náboženský spisovateľ Ján Valentini, ktorý tu roku 1852 zomrel. Vychovávateľom u Petra Plathyho bol rodák z turčianskej Blatnice Jozef Somora, ktorý neskôr vychovával aj dvoch synov Jozefa Šrétera v Čerhátskych Šuranoch. Koncom 19. storočia, keď sa tu ešte rozprávalo po slovensky, farárom a seniorálnym zapisovateľom bol Maximilián Vladár. Keď sa roku 1880 uskutočnilo sčítanie ľudu, v Siráku sa hlásila k Slovákom štvrtina obyvateľstva (352 z 1422). V čase rozpadu monarchie (1918-1919) tu bol evanjelickým farárom Ondrej Belica. Aká je v Siráku situácia v súčasnosti? Podľa posledného sčítania ľudu sa tretina z 1160 obyvateľov obce hlási k rómskej národnosti, ale k slovenskej ani jeden. Ostatní sa hlásili k maďarskej národnosti. To však neznamená, že v tejto obci už nenachádzame slovenské priezviská, ktoré prezrádzajú slovenské korene ich nositeľov. Ešte vždy tu žijú občania s priezviskom Hlavačka, Hrnčiar, Mičutka, Mladonický, Mlynárček, Novák, Petro, Strhársky, Rakytovský...
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nebolo by od veci vykonať v tejto kedysi v hojnom počte Slovákmi osídlenej osade výskum o príčinách tohto stavu. Hlavným námetom a cieľom by mal byť výsledok, z akých príčin tak zavčasu zasiahol siráckych Slovákov osud úplnej asimilácie, keď v susedných obciach, osídlených Slovákmi v rovnakom čase, títo prežívajú a snažia sa rôznymi formami si zachovať svoju identitu. Z hľadiska minulosti Slovákov v južnom Novohrade je to nielen zaujímavá, ale aj aktuálna téma, ktorá môže poslúžiť ako ponaučenie.
