Sú ľudia, ktorí sa nevedia, ale sa ani nechcú odtrhnúť od svojich koreňov. Niektorí, tí šťastnejší, si v nich nájdu zmysel svojho života. A tí naozaj vyvolení z toho majú nielen osobné potešenie, ale svojou prácou spôsobujú radosť aj iným. Takýmto vyvoleným je i Ondrej Zoltán Šávolt zo Slovenského Komlóša. Lásku k miestnym ľudovým tradíciám určite dostal do vienka.
Na okolí niet človeka, kto by nepoznal jeho tkaniny, pravú komlóšsku klobásu, domácu pálenku z bazy, alebo nevedel o jeho zbierke predmetov, ktoré kedysi zdobili, alebo bežne používali v komlóšskych domácnostiach. Chýr o ňom sa rozniesol nielen v meste a po celej Békešskej župe, ale prostredníctvom nedávnej XV. Celoštátnej výstavy ľudového umenia v Národopisnom múzeu v Budapešti aj po celom Maďarsku. Od októbra do konca marca bude v múzeu vystavená kompletne zariadená komlóšska izba, ktorú kolektív ľudovoumeleckých tvorcov z Békešskej župy, menovite Ondrej Zoltán Šávolt, Andrea Barcsayová, Sándor Tóth a L. Kőfalviová, vyrobili na počesť niekdajšieho komlóšskeho drevorezbára, učiteľa Gejzu Kovácsa. Za toto kompletné a veľmi náročne zhotovené dielo im udelila porota prestížnu cenu Granátové jablko.
V Slovenskom Komlóši asi niet človeka, kto by nepoznal výrobcu kobercov Ondreja Zoltána Šávolta. Vedela som o jeho všestrannosti, ale pri práci som ho ešte nevidela, preto som sa rozhodla navštíviť ho v jeho dielni. Privítal ma dom ako z rozprávky, kde všetko hovorí o Slovenskom Komlóši, o koreňoch, o ľudových umelcoch, remeselníkoch. Zoli ma prijal so šľachetnou jednoduchosťou, voľne sa pustil so mnou do reči, vznikol z toho pútavý, neviazaný rozhovor.
Zoltán Šávolt je pravý Komlóšan, hrdý na to, že sa narodil v najslovenskejšom dolnozemskom mestečku. Jeho matka, aktivistka miestnej Slovače, bola riaditeľkou miestnej sporiteľne. Otec pracoval v priemyselnom družstve ako účtovník. Rodičia ho zapísali do miestnej maďarskej základnej školy, hoci vedel len po slovensky. Keďže boli zaneprázdnení, veľa času trávil so starými rodičmi, s ktorými sa zhováral krásnou mäkkou slovenčinou. Po dokončení základnej školy navštevoval békeščabianske odborné učilište pohostinských služieb, praktické vedomosti získaval v bývalej komlóšskej reštaurácii Komló. Bezstarostné roky trávil pri Balatone, kde pracoval ako čašník. Vtedy si zaumienil, že odíde do Nemecka, lenže mama mu skrížila jeho plány a on bol nútený hľadať si prácu v Segedíne. V roku 1976 sa dostal do reštaurácie Kékgolyó (Modrá guľa), ktorá vtedy patrila medzi najlepšie v meste. Ako tvrdí, dátum si zapamätal preto, lebo nechcel pracovať v Maďarsku, chcel sa naučiť jazyky a cestovať po svete. Bol zamestnaný v najlepších segedínskych podnikoch, v kasínach, na jeho podnet bola otvorená prvá benzínová čerpacia stanica (nie vlastná) na Tise, ktorá dodnes funguje a pracoval aj v rôznych krčmách. Vtedy si všimol, že mu niečo neštimuje s kĺbmi, keď mu začali padať peniaze z ruky. Mal len 34 rokov. Profesori na segedínskej klinike mu odporúčali zmenu pracoviska. Uvedomil si, že vo svojom milovanom povolaní nemôže pokračovať. Približne dva roky bol doma bez práce, žili z jedného platu a z úspor. Nechcel poberať sociálnu výpomoc, to by nebol jeho štýl. Podľa neho nič sa nedeje náhodou. V jeden deň, keď bol na prechádzke so psom, zbadal inzerát. Ktosi predával tkáčske krosná. Zavolal ich majiteľovi do Pápy, ten mu priviezol krosná a ukázal mu základy tkania. Tak sa pustil do tkania, sám od seba sa naučil základy. Približne dva roky tkal a páral. Vyrábal pestré a veľmi silné rohožky, ktoré predával na miestnom trhu. Vlákno kupoval v miestnej pradiarni. Ako povedal, kupoval aj zamat, lebo si myslel, že z toho budú najkrajšie koberce. Prišiel však na to, že skutočne najkrajšie budú z jednoduchých materiálov. Vtedy prišiel aj na niekoľko fortieľov, čo sa týka dĺžky, šírky a prania. Medzitým cítil, že mu čosi ešte stále chýba. Keďže už ako dieťa veľmi obľuboval ľudovú kultúru, s manželkou sa rozhodli, že sa presťahujú do Slovenského Komlóša, aby ho obklopovala a inšpirovala slovenská kultúra.
Väčšinou vstáva okolo deviatej, potom každý deň povinne navštívi kúpalisko Ruža. Po cvičení sa vráti domov, kde pracuje desať-dvanásť hodín. Záleží to od náročnosti objednanej práce. Počas mojej návštevy tkal prikrývky na lavice, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú na reumatológii miestneho kúpaliska. Zhotovenie jednej prikrývky trvá približne päť-sedem dní. Vlnu kupuje v Rumunsku veľmi draho. Ku kobercom používa len nový materiál, z odpadových nie je možné tkať pekné koberce. Látku kupuje aj na výpredajoch. Keď niektorý obchod s metrovým textilom skrachuje, podľa finančných možností vykúpi celú jeho zásobu tovaru.
Už ôsmy rok je členom Spolku ľudového umenia Békešskej župy, kde mu pomáhali osvojiť si túto profesiu na najvyššej úrovni. Osobne mal sklon k umeleckému priemyslu, ale medzitým sa naučil, že v ľudovom umení sú rôzne trendy. Dodnes miluje rytmus tkania komlóšskeho pásikového vzoru, ten tká s najväčšou radosťou, ani sám nevie, prečo. Z. Sávolt sa zaoberá nielen tkaním kobercov. Z odpadových materiálov, ktoré vzniknú pri spracovaní ovčej vlny (merino a racka) robí prikrývky. Tie nie sú posudzované odbornou porotou, ale koberce áno. Niektoré jeho diela, ktoré patria do najvyššej kategórie „A“, odzrkadľujú jeho individuálny štýl. Pred piatimi rokmi nominoval svoje práce do celoštátnej súťaže, témou ktorej bolo Posteľ a jej prostredie. Porota vybrala zo štyroch kobercov pod názvom Svadobná noc tri, ktoré boli potom vystavené v Maďarskej národnej galérii. Napriek tomu, že Zoli má v sebe ambície, zväčša je rezervovaný. Toto uznanie zvýšilo jeho sebavedomie. Odvtedy si jeho diela objednávajú majitelia luxusných bytov nielen z Budapešti, ale aj zo Slovenska, Holandska, Nemecka a Spojených štátov amerických. Tvrdí, že ak porota neprijme niektorý koberec, to ho inšpiruje, hľadá chybu, chce skorigovať svoju prácu. Často k nemu prídu návštevníci, hlavne študenti, ktorí sa zaujímajú o hodnoty minulosti, ale prichádzajú k nemu ľudia aj zo vzdialenejších kútov Maďarska. Jeho dielňa je jednou zo zastávok turistickej cesty mikroregiónu Maroš. Keďže nevykonáva otrockú prácu, nájde si čas na každého.
Na otázku, komu odovzdá svoje majstrovstvo odpovedal, že preňho ľudové umenie znamená život. Nie je materiálne založený, nemotivujú ho peniaze, ale tvorba. Pri tkaní kobercov sa usiluje o jednoduchosť, zrozumiteľnosť. Tvrdí, že najťažšie je robiť pekné, prakticky použiteľné diela. Najlepšie sa cíti vo svojej dielni. Raz ho určite navštívi niekto, koho osloví toto krásne remeslo a kto tam ostane, kým si ho neosvojí.
