Ešte v roku 1913, pred prvou svetovou vojnou, prišiel do tejto dedinky maliar Jaroslav Augusta, Čech, rodák od Jihlavy. Začal iniciovať stretnutia, na ktorých sa neskôr zúčastňovali ďalší slovenskí a českí výtvarní umelci: Gustáv Mallý, Martin Benka, Miloš Alexander Bazovský, Janko Alexy, František Havránek, bratia Úprkovci...
V roku 1928 vznikol na Slovensku prvý spolok maliarov pod názvom Tovarišstvo výtvarných umelcov Tatran so sídlom vo Važci, ktorý dal nebývalý impulz k spoločnej práci vo výtvarných aktivitách. Z plejády maliarov Važca sa však najvýraznejšie, najpamätnejšie a najhodnotnejšie prejavil iný český maliar.
Láska na prvý pohľad
Jan, či vlastne Ján Hála (zberateľ umenia Marián Hodoš o ňom hovorí: - ...Bol to Čech, ale slovenský maliar) sa narodil 19. januára 1890 v juhočeskej dedinke Blatná pri Písku. Otec, po celodennej ťažkej práci pekára, kreslieva svojim deťom rôzne postavičky a figúrky. To boli prvé náznaky výtvarnej výchovy, ktoré sa malému chlapcovi dostali. Neskôr, po maturite na gymnáziu v Českých Budějoviciach, rozvíja mladý Hála svoj talent v pražskej Akadémii výtvarných umení štúdiom u profesorov Bukovaca a Pirnera. Umeleckú dráhu teda nastúpil v rokoch po prvej svetovej vojne, v období prudkých výtvarných výbojov, keď sa o priazeň hlásili nezobrazivé abstraktné tendencie a v umeleckom svete zavládol tvorivý experiment. Ján Hála však zostáva verný realistickému prejavu; v ranných začiatočníckych, sociálne ladených kresbách, si všíma okrem iného aj život mosteckých baníkov.
Jedného dňa ho priateľ, maliar Karel Hildprandt, v Blatnej oslovil, či by s ním nešiel na východné Slovensko, do Zlatej Bane pri Prešove: - Niečo si tam namaľujeme... Ich cesta viedla popod Vysoké Tatry. V krásnu letnú nedeľu – 6. júla 1923 – zastal Ján Hála so svojím priateľom uprostred dedinky, kde vyzváňali zvony, končila sa bohoslužba, ľudia vychádzali z kostola, ženy, dievčatá, mládenci, starí, mladí, všetci pekne vyobliekaní. Kroje hýrili farbami, až oči boleli. Tridsaťtriročného maliara táto nádhera očarila a v tej chvíli pocítil, že do jeho života zasahuje ruka osudu. Bola to láska na prvý pohľad...
Važec - druhý domov
Do Važca sa Hála nesmierne zamiloval. A tak sa stalo, že po trojtýždňovom pobyte v Zlatej Bani, plnom nepokoja, sa maliar so svojím priateľom rozlúčil (Hildprandt mu sľúbil, že sa poň na spiatočnej ceste zastaví) a pobral sa vlakom do Važca.
Bolo to v piatok, 1. augusta 1923.
- ...Srdce ve mně burácelo, když vystupoval jsem do dědiny, která mně tak hluboce zaujala, nadchla. Strach i radost se mně zmocňovaly. Ale jakmile jsem spatřil stříbrné střechy važeckých dřevěníc, jakoby na mně dýchlo teplo domova, - píše v liste do južných Čiech po príchode do rázovitej podtatranskej obce.
Našiel sám seba
Maliar sa ocitol v dedine svojich snov. Ale bez peňazí, sám v cudzom prostredí. Celým jeho bohatstvom boli iba nadšenie a nádej. Važťania nemali k nemu zo začiatku dôveru, nevedeli, čo s ním. Ale keď ho spoznali a videli, že to s nimi myslí úprimne, prijali ho láskavo medzi seba. Vidiac jeho biedu prinášali mu či mliečko, či kus slaniny, na tanieri bryndzu, kus syra, švábky (zemiaky) - dokonca važecký richtár Krivoš mu dal doviezť celý voz dreva: - Že by ste nám tu nezamrzli...
Ján Hála našiel vo Važci svoj druhý domov – o návrate do Blatnej s priateľom už nebolo ani reči. Rozhodol sa zostať aj za cenu strádania, sebazaprenia, clivoty, čo na neho veľa ráz doliehali.
- ...Chci oslavit tuto krásnou, slovenskou dědinu, kde našel jsem sám sebe! - píše v ďalšom smutno-nadšenom liste.
Založil tu svoju existenciu, napokon i existenciu svojej rodiny, keď si do Važca priviezol ako manželku svoju krajanku – slečnu Rinu. Táto láska sa teda skončila sobášom. Tá druhá láska – keď drevený Važec vyhorel do tla – prekonala i smrť. Už v inom Važci mu vydržala až do jeho vlastného skonu 17. mája 1959...
Pred
Starý Važec, žriedlo Hálovej tvorby, dnes už nejestvuje. Zmizol za niekoľko hodín v plameňoch hrozitánskeho požiaru pred takmer 80 rokmi – 17. júla 1931. Nad jeho pohoreniskom napísal maliar spomienku, ktorá sa stala súčasťou knihy „Pod Tatrami“ (Tranoscius, Liptovský Svätý Mikuláš 1948) a Ján Hála ju celú venoval pamiatke „starého, drahého Važca“.
- ...Prst boží – či ruka diablova zmietla podtatranskú dedinu. Za šesť hodín zhorela do tla... Hľadím, hľadím a nemôžem veriť očiam, nemôžem veriť, že trosky a sutiny, že trčiace komíny, že ohorené prahy, to že je moja dedina podtatranská. Srdce sa mi chveje a do očú sa mi slzy tlačia. Čo krásy tu zhorelo pod šindľovými striebristými strechami. Čo poézie uletelo s červenými plameňmi, koľko utešených obrazov sa stratilo...
Keď sa požiar už rozzúril po celej dedine, mnohí ľudia ešte len bežali od senných robôt zo vzdialených lúk. Schmatli, čo sa dalo, vynášali, do vody hádzali... Niektorí sa už ani nedostali k svojím domom, v tom zmätku a ľaku hľadali svoje deti.
Pohľad hrôzy a ľútosti
- ...Skaza nad skazu, - snaží sa takto lakonicky opísať Ján Hála onen osudný deň. - Tu stál a pýšil sa svojou krásou hrdý Važec, najvýraznejší medzi podtatranskými dedinami – dnes Sodoma a Gomora leží tu pred nami... A tu som býval ja, keď som prišiel do Važca. Len pec poznávam, tú pec, pri ktorej som zohrieval svoje nádeje a plány. Nič – nič – len pec a kôpka spomienok – krásnych – prekrásnych – pichliače biedy sa v nej černejú, ako sa v tejto hromade hliny a trosiek černejú veľké klince... Dnes – cintorín snov – každé pecisko zmarený sen a každý komín kríž.
Umrelo, umrelo tu moje potešenie, radosť moja je tu pochovaná – po cintoríne chodím a neviem, neviem, kam pochovať svoj smútok a žiaľ. V srdci ho musím uložiť – niet tu miesta, kde by som ho pochoval...
Návrat v roku 1940
Učaroval mu svet starých tradícií a patriarchálny spôsob života tamojších gazdov spod Tatier. Žil a tvoril vo Važci, aby oslávil tvrdý život prostého zrobeného slovenského človeka. Ján Hála tu našiel krásu zakliatu vo veciach každodennej potreby, v drevených chalupách, skalnatých poliach, v ťažkej práci či bezstarostnej hre detí.
A ako to už pri každom hlbokom vzťahu býva, vytryskla aj jemu zo spontánneho i trvalého priľnutia k tejto slovenskej krajine radosť a vyplynul aj žiaľ. Radosť z nájdenej témy a maľby, z uznania, úspechov, z umožneného manželstva, rodiny. Žiaľ, z ohňa hltajúceho otiepky važtianskych dreveníc, z popola, čo mu zasypal žriedlo inšpirácie, z núteného vysťahovania sa po roztrhnutí republiky (1939) do rodnej Blatnej. A opäť radosť, keď si ho Važťania vymohli ako svojho a mohol sa k nim v jeseni 1940 z protektorátu vrátiť...
Trinásť malieb v ružomberskej papierni
No a takisto poznamenali radosť i žiaľ jeho stretnutia s vtedajšou Slovenskou papierňou, závodom Supra v Ružomberku. Žiaľ z toho, že len čo sa vo Važci zakorenil, prenikol pod povrch farieb a tvarov, len čo sa začali obracať prví kupci – prichádza veľká hospodárska kríza a všetko zasa viazne, stráca sa.
- ...V najväčšej núdzi pozýva roku 1932 generálny riaditeľ Slovenskej papierne v Ružomberku Vlastislav Ondrušek Jána Hálu do továrne, aby namaľoval za paušálnu cenu obrazy z výroby, - píše vo svojich spomienkach pamätník tých čias Ignác Gáborík. Pochopiteľne, že maliar ponuku prijal, hoci to bola pre neho cudzia téma. Ale bola to práca, chlieb a svetielko radosti. Ignác Gáborík ďalej spomína, ako robil Hálovi sprievodcu po celej výrobe, vysvetľoval mu jej technologický postup: - ...Ak mi vystala chvíľa času, ostal som pri ňom a díval som sa, ako pracuje. Usilovne, so zanietením, celkom prestal vnímať okolie... Ranným vlakom prišiel maliar do Ružomberka, večerným cestoval domov. Na obed si rozbalil omastený chlieb a jedol často skromnejšie ako robotníci pri papierenských strojoch.
Po množstve štúdií vzniklo napokon 13 olejomalieb; ponurá Turbína, masívne Holandre, akoby prachom zaviata Kyzová pec, Drevosekáreň, Kalander, Previnovací stroj, Hálovsky žiariaci Celulózový a papierenský stroj, slnkom zaliate nádvorie Supry...
- ...Cenné je, že nie na zažltnutej, nejasnej fotografii, ale v stále živých farbách a ľudskom poňatí tu vidno stroje, ktoré už dnes nemožno nájsť v žiadnej celulózke či papierni..., - dodáva autor článku „Trinásť podôb papiera“ Juraj Sidorenko (Práca, 21. júna 1980).
Maliar i spisovateľ
Prínos Jána Hálu pre slovenskú kultúru a umenie? Určite veľký. Okrem olejomalieb (portrétne i žánrové série) a monumentálno-dekoratívnej tvorby (napr. výzdoba pre Slovenské národné múzeum v Martine, dekoratívny vlys „Tanec“ pre poľnohospodársky pavilón na Svetovej výstave v New Yorku v roku 1939) sa po celý život venoval knižnej ilustrácii.
Zušľachťoval knihy s historickou tematikou, ilustroval rozprávky a povesti, kreslil do detských časopisov, ktoré vydávala predovšetkým Matica slovenská (Slniečko, Úsmev), výtvarne ozvláštňoval čítanky, kalendáre, šlabikáre, gramatiky, počtovnice, leporelá, ale bol tiež výtvarným autorom vianočných pohľadníc. Súbežne s Hálovou maliarskou a kresliarskou prácou vznikajú i jeho literárne prejavy; zapája sa do verejného života publikačnou činnosťou, píše články a národopisné štúdie. Články uverejňuje najmä s vlastnými ilustráciami v časopisoch „Lidové noviny“, „Venkov“, „Salón“ a podobne. Medzi vzácne klenoty na Slovensku patria jeho dve knihy, ktoré vydal v Liptovskom Mikuláši – „Pod Tatrami“ (1948) a „Maľby“ (1951)...
Galéria Jána Hálu vo Važci
I po maliarovej smrti sa v súvislosti s jeho životom a tvorbou opäť stretávame s radosťou i žiaľom. V sedemdesiatych rokoch sprístupnili vďační spolurodáci v obci Važec Galériu (predtým Pamätná izba) Jána Hálu. Výtvarné diela, prevažne motivované životom a prácou podtatranského ľudu, si tak mohli pozrieť návštevníci Liptova i Vysokých Tatier. Majster Hála by mal z toho záujmu určite veľkú radosť.
Žiaľ by mu spôsobila správa, ktorá sa objavila v novinách začiatkom mája roku 2005:
- ...Zmizli obrazy. Asi tri desiatky obrazov, najmä olejov, v hodnote 4,5 milióna slovenských korún ukradli zatiaľ neznámi páchatelia z Galérie Jána Hálu vo Važci. Objekt je chránený signalizáciou, v čase krádeže bola vypnutá (TASR, 10. mája 2005)...
V kinosále Obecného úradu vo Važci sa v roku 2009 konali veľkolepé oslavy pod názvom „Maľované žitie“. Po dedine chodili „omilienci“, skupiny dievčat a chlapcov, ktorí svojím spevom očarúvajú a ľudovými zvykmi oslavujú príchod novej jari. I vtedy, v roku 1959, chodili po dedine, keď majster Jána Hála dokončil svoju plodnú umeleckú púť životom...
- ...Kreslil jsem a kreslil. Všechno. Tatry, dřevěnice, lidi, kroje, nábytek, náčiní, výšivky na límcích a zástěrách. Všechno. Neboť všechno mně zajímalo, všechno mně okouzlovalo, všechno jsem mněl tak rád, že jsem to přímo hltal. Bylo mi jak žíznivému, který našel pramen...
Toto je úryvok z rukopisu Jána Hálu. Maliara, majstra, ktorý do umenia povýšil slovenskú dedinu...