Hoci skoro rovesníci sa obaja narodili v dolnozemských slovenských rodinách a je viacero miest, kde sa mohli stretnúť, osud im to doprial až pred štyrmi rokmi, keď sa konala výstava troch generácií Korbelovcov v Slovenskom inštitúte. Toto stretnutie znamenalo začiatok nového priateľstva medzi dvomi umelcami rovnakého zmýšľania. „Milý Pavel, veľmi sa teším, že ťa môžem pozdraviť tu u nás. Ako tu vidím tvoje maľby, musím ťa chváliť, lebo sa mi veľmi páči, čo vystavuješ,“ povedal vo svojom otváracom prejave J. Ezüst o P. Korbelovi, ktorého najprv pozdravil po slovensky. Potom však už pokračoval v maďarčine: „Sled našich myšlienok sa v mnohom podobá. Svojím štetcom pohybuje tak, ako to od neho vyžaduje téma a postavenie obrazu definuje aj jeho štýl. Takto sa spájajú nadrealistické halucinácie a mihajúce konštruktívne realizácie s postimpresionistickými portrétmi... čaro vôd predestinovalo jeho osamelý život od detstva na poetizmus. Avšak keď stojí pred maliarskym stojanom, samota, ktorá sprevádza celý jeho život, sa stratí. Mysticizmus, pobožnosť a pravda dávajú jeho maľbám hlbší zmysel,“ povedal.

P. Korbel sa priznal, že počas svojej 40-ročnej emigrácie mu chýbal prvok domoviny, ktorý znamenala tak slovenčina, ako aj maďarčina. Vlastne spojenie týchto dvoch jazykov, ako na to bol zvyknutý v rodnom Sarvaši. Svojou tvorbou chce sprítomniť korene našich predkov a európskeho kultúrneho života vôbec.

Výstava P. Korbela bola v Budapešti veľmi krátko, iba dva týždne. Avšak prejavili o ňu záujem nielen obyvatelia hlavného mesta, ale aj okolia, ba aj zo Slovenska. Dúfame, že sa čoskoro budeme môcť znovu kochať v jeho dielach.