Významný slovenský výtvarník svetového formátu sa pri hodnotení svojho diela vyznal: „Mám rád všetko, čo som robil, nehanbím sa za nič…“ Odvtedy uplynulo niekoľko rokov a Hložníkove slová musíme dať, žiaľ, do minulého času.
Svetlo sveta uzrel Vincent Hložník 22. októbra 1919 v jednom z drevených domčekov, ktoré stáli pekne v rade na ulici v dedinke Svederník. Bol najstarší z piatich detí Imricha Hložníka a Márie Hložníkovej, rodenej Puškárovej. Detstvo prežil uprostred krásnej prírody, kde spolu s bratom Ferdinandom pri pasení kráv začali kresliť, netušiac, že sa im detská záľuba stane vášňou a zmyslom života. Na rodičov spomínal Vincent Hložník vždy s úctou a láskou - otec bol poctivý tesársky majster, navrhoval nábytok a sám ho aj vyrábal. Kresliarsky talent chlapci zdedili najskôr po ňom, lebo aj on veľmi pekne kreslil. Otec sa o rodinu staral vždy zodpovedne, a hoci nikdy neboli bohatí, vždy mali čo jesť. Skoro však zomrel, nemal ani päťdesiat rokov, ale aj dovtedy vštepil synovi toľko lásky, že mu vydržala celý život. Matka sa takisto statočne starala o početnú rodinu. Aj ona bola umelecky nadaná, pekne spievala a spevom často napĺňala celý dom. No tiež umrela privčas, vo veku štyridsaťsedem rokov. Vincent často spomínal na láskavú starkú, ktorá mu neraz z peňazí odložených na pohreb dala na papier a ceruzky.
Do ľudovej školy chodil Vincent Hložník v rodnej dedine a do meštianky v Žiline. Roku 1933 prestúpil do reálneho gymnázia, kde sa mohol viac venovať kresleniu. Učil ho profesor Zdeněk Balaš, ktorý pobadal jeho obrovský talent a nahovoril ho, aby skúsil ísť študovať do Prahy. Vincent spravil talentové skúšky a v roku 1937 ho prijali na pražskú Umeleckopriemyselnú školu do ateliéru monumentálnej maľby, ktorý viedol profesor František Kysela. Príležitosť študovať na vychýrenej škole si Hložník veľmi vážil, talent znásobil usilovnosťou a pracovitosťou. Ceruzka sa stala skutočne jeho osudom a profesori i pedagógovia aj po rokoch s úsmevom spomínali, že pokreslil každý papier, čo sa mu dostal do ruky. Spolu s ním v Prahe študovala aj Viera Horáčková, rodáčka zo Znojma, ktorá sa stala jeho manželkou. Mladí študenti popri školských povinnostiach veľa času venovali návštevám výstav, knižníc, kín, citlivo vnímali kultúrne ovzdušie Prahy, čo sa odzrkadlilo v ich tvorbe. Medzi spolužiakmi sa Vincent Hložník prvýkrát výrazne presadil na školskej výstave v roku 1938. Cez prázdniny sa usiloval sám zarobiť peniaze, aby si nemusel na štúdiá pýtať z domu. Pracoval ako návrhár v sklárskej firme Pastrnek v Železnom Brode a navrhoval obálky kníh pre Maticu slovenskú v Martine.
Príjemný a vcelku bezproblémový študentský život narušili udalosti súvisiace s rozpadom Československa v marci 1939. Politická situácia neveštila nič dobré, Prahou tiahli obrnení nemeckí vojaci. Vincent Hložník aj po rokoch spomínal, že to naňho zapôsobilo nesmierne silne, uvedomoval si hrôzu, strach, ktoré boli v ovzduší, bál sa, čoho všetkého sú sfanatizovaní vojaci schopní. V prvých chvíľach sa nevedel spamätať - nedokázal nič robiť, na nič myslieť, dokonca nemohol ani maľovať. Neraz sa k tomuto pocitu bezmocnosti a beznádeje vracal, ale s odstupom času to vnímal inak. Bral do rúk štetec a maľoval, aby dal na plátno, čo videl, s čím bytostne nesúhlasil. Obrazy - to boli jeho výkriky proti zlu, ktoré plodí vojna. Umeleckopriemyselnú školu v Prahe ukončil Vincent Hložník roku 1942, oženil sa a usadil sa v Martine, kde sa zamestnal ako výtvarný redaktor v Matici slovenskej a krátky čas pôsobil aj v Neografii. V lete mal aj prvú samostatnú výstavu v bratislavskej Umeleckej besede, na ktorej sa prezentoval 125 obrazmi a kresbami z predchádzajúcich rokov. Výstava vzbudila zaslúžený ohlas, až po nej si slovenskí výtvarníci, odborná a laická verejnosť uvedomili, čo za talent vyrástol v Prahe. Už to bol ten pravý Vincent Hložník, akého kolegovia a verejnosť vnímali aj v ďalších rokoch - umelec úprimne zainteresovaný do bôľov sveta.
Roku 1943 sa Vincent Hložník s rodinou presťahoval do Žiliny a pracoval prevažne na ilustráciách pre tamojšieho vydavateľa Oldřicha Trávnička, ktorému v nasledujúcich piatich rokoch ilustroval dvadsať kníh. Potom istý čas býval v rodnom Svederníku, kde nakreslil množstvo grafík a obrazov. V roku 1952 sa rodina presťahovala do Bratislavy, lebo Hložník prijal miesto pedagóga na Vysokej škole výtvarných umení. Začal vyučovať kompozíciu, ktorá dovtedy na škole chýbala. Ako pedagóg na vysokej škole vychoval silnú generáciu výtvarníkov, žiaci si ho vážili nielen ako vynikajúceho maliara, grafika, ilustrátora, ale aj ako charakterného a čestného človeka. „Keď vstúpil do ateliéru, akoby vylamoval dvere, a keď nám podal ruku, vedeli sme, že prišiel chlap,“ spomínal na svojho pedagóga i kolegu Albín Brunovský. V rokoch 1955 - 1959 bol Hložník prorektorom a od roku 1959 do roku 1963 rektorom školy. V rokoch 1956 až 1961 sa striedal s Ladislavom Gudernom aj vo funkcii predsedu Zväzu slovenských výtvarných umelcov.
Úspešnú kariéru umelca prerušil rok 1968, keď umelecky i ľudsky vyjadril svoj kritický postoj k vstupu okupačných vojsk do Československa. Po previerkach roku 1972 bol nútený zo školy odísť a odvtedy žil ako výtvarník v slobodnom povolaní. Na svoju prácu však nikdy nezanevrel, naopak, naďalej v nej hľadal pravdu a spravodlivosť, utiekal sa do sveta rozprávok, ktoré neúnavne ilustroval. Sčítaný umelec bol rovnocenným partnerom mnohým domácim i svetovým autorom. Bol ním preto, že hlboko prežíval nielen obsah kníh, ale prostredníctvom nich aj osud ľudstva. O jeho nesmiernej láske k literatúre svedčí aj neuveriteľný počet kníh, ktoré ilustroval - bolo ich vyše tristopäťdesiat.
Vincent Hložník bol vzdelaný muž, predurčený na pravé priateľstvo, lebo dôveroval ľuďom ako človek, ktorý má v sebe priveľa lásky. O to trpkejšie bývali jeho sklamania. Po nútenom odchode od svojich žiakov vytvoril cyklus Odpustenie a s predčasnou smrťou syna Pavla sa vyrovnal cyklom Žiaľ. Z toho vidieť, že ceruzka či štetec mu boli vždy najlepším liekom na všetky rany osudu. Tŕnistú cestu umelca za poznaním seba a hľadaním miesta človeka vo svete ukončila smrť, ktorá si ho našla 10. decembra 1997.
Jozef Leikert