Slovákov žijúcich v Maďarsku spája so Slovenskom nielen nimbus materskej krajiny, ale aj silná príbuzenská väzba s niekdajšími presídlencami.
Vymieňame si listy, navštevujeme sa. Takto ma pred rokmi pozvali na literárny večierok do Želiezoviec a teraz zase zo Želiezoviec do neďalekých Levíc. Už ako dieťa som si pod Pilíšom vyspevoval pieseň: „Levice, Levice, éj šak smutno stójíte,...“ Citovo tak blízke mesto, a nikdy som ho ešte nevidel! Zatúžil som uvidieť Levice.
Mňa však pozvali do levickej synagógy na výstavu dvoch maliarov: Pavla Korbela, rodáka zo Sarvaša, darcu oltárneho obrazu kaplnky peštianskych evanjelikov, a Jozefa Kanyuka, rodáka z Níreďházy, ktorého dva darované obrazy mám v Budíne vo svojom byte. Obidvoch dobre poznám, viažu ma k obom krajanské city. Samozrejme, že som pozvanie s radosťou prijal a vydal som sa na romantickú cestu do Levíc. Odišiel som tam skôr, aby som mal čas pozrieť si nielen výstavu, ale aj mesto. Blúdil som po uliciach, našiel som potok Podlužianku, aj veľký mestský park, pekné kostoly, ulice s historickými budovami, ba nakoniec aj samotnú synagógu. Tam už bolo ľudí habadej, spriaznených duší z domova i zo zahraničia.
Dvaja umelci sa na Slovensko dostali po druhej svetovej vojne, ako mnohí ďalší z ich okolia, a usadili sa v obciach levického okresu. Takto si naši Slováci zachraňovali jazyk a svoju identitu. Rodičia Pavla Korbela už v roku 1946 ako 14-ročného poslali študovať do gymnázia v Kežmarku. A keďže o rok sa sem aj oni presídlili, do Sarvaša sa už nevrátil. Po maturite absolvoval pedagogické štúdium v Modre, ďalej študoval na Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave. Po štúdiách učil pedagogiku, estetiku, dejiny umenia a maľbu na Pedagogickej fakulte v Trnave. Nepriaznivé obdobie v rokoch 1968-69 využil na študijný pobyt vo Švajčiarsku, kde sa aj usadil. Začas učil na výtvarnej škole Kolégium Leman v Ženeve. Čoskoro sa osamostatnil, založil súkromnú výtvarnú školu a súkromnú galériu. Medzitým získal švajčiarske štátne občianstvo. Vytvoril množstvo obrazov, ktoré charakterizuje symbolizmus, expresionizmus a v ostatnom období najmä lyrický a geometrický abstrakcionizmus. Zaujalo ho aj bádanie slovenských a slovanských tradícií, najmä ikon. V maľbe na sklo vidí zdroj inšpirácií pre ezoteriku. Vo svojich maľbách využíva najmä olejomaľbu, akvarel, temperu a miešané technológie.
Pavel Korbel je uznávaný umelec. Jeho obrazy mohli vidieť návštevníci v Paríži, Madride, Ženeve, Lyone, Lisabone, Frankfurte, Bazileji, Berne, Monte Carle, Ríme, Grenade, Prahe, Budapešti, Bratislave. Vyhral viacero súťaží a stal sa držiteľom mnohých medzinárodných ocenení, ktoré zdobia jeho príbytok v Montreux. Medzi nimi je aj Pocta ministra kultúry SR. Jeho dielom je oltárny obraz v barokovom kostole v Ženeve. Laureát Francúzskej akadémie umení Michel Bernard vysoko hodnotí jeho celoživotnú tvorbu: „Korbelova tvorba vyniká všetkými formami prejavu s pevným bodom dizajnu. Je rafinovaný portrétista, ktorý vie, ako na obraze znázorniť ľudskú dušu, rozšírenú o poetický dotyk. Vidno, že jeho duch tvorivosti pochádza aj z komunikácie s ľuďmi.“ Uvádza tiež, že tento Slovák je milovníkom jednoduchej krásy, rojko, majster vo výraze a inštinktívny vizionár. Mysticizmus, pobožnosť a hľadanie pravdy dávajú jeho tvorbe hlbší zmysel.
Insitný maliarJozef Kanyuk (1946) pochádza z Níreďházy, odkiaľ ho rodičia priniesli na Slovensko v povojníku. Odvtedy žije na dolnom toku Hrona, v Jure nad Hronom a v Želiezovciach. Vyučil sa za maliara-natierača. Popri svojej práci neraz mal nutkanie namaľovať aj obraz, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Kreslil od malička, a to aj zvieratá. Skoro začal maľovať olejom a postupne prešiel aj na akvarel. Ukázalo sa, že okrem slušného ovládania techniky maľby a miešania farieb má aj talent. Povzbudený prvými obdarovanými a rodinou začal sa venovať tejto tvorbe, čo prerástlo z vyučeného remesla do insitnej maľby obrazov. Jozef Kanyuk nosí v sebe svoje príbehy a pozorovania z detstva, ktoré zažil v dedine a pri rieke Hron. Na jeho prvých obrazoch vidieť výjavy z ulice, trhov, jarmokov, rybolovu, či mlynárstva na rieke, ale aj krajinomaľby, zátišia a dolnozemské motívy. Venuje sa aj portrétom obyčajných ľudí. Vie vycítiť charakter postavy, ktorú sa rozhodol stvárniť. Má tvorivú fantáziu a tak nevidieť uňho rozdiel medzi amatérskym a profesionálnym umením. Inšpiráciu hľadá aj v osude prenasledovaných. 14 takých olejomalieb venoval synagóge (2012).
Po predstavení umelcov si záujemcovia poprezerali vystavené obrazy, vytvoril sa čulý rozhovor s umelcami. Mne, ako Slovákovi z Maďarska, bolo teplo na duši pri tomto priateľskom, ba až bratskom rozhovore. Som hrdý na týchto nadaných, umením požehnaných našincov, a v krážoch krajanskej príťažlivosti cítim úprimnú vďaku aj voči ich rodičom, že nám, Slovákom, ich oboch zachránili.
Gregor Papuček