„Ak by malo vyslať ľudstvo správu o živote a práci obyvateľov Zeme iným civilizáciám, potom by v tomto posolstve vzdialeným galaxiám nemal chýbať obrázok Martina Jonáša.“ Tieto slová Milana Jankovského vyslovené na vernisáži výstavy dominujúcej postavy svetovej insity v Krajanskom múzeu roku 1992 akoby najvýstižnejšie charakterizovali dnešný význam umelcov zo slovenskej vojvodinskej enklávy - Kovačice. Lenže ich cesta k sláve a dnešnému obdivu milovníkov insity a početných návštevníkov bola tŕnistá.
V jedno jesenné poobedie roku 1939 sa v miestnostiach Kultúrno-osvetového a čítacieho spolku Pokrok zohrala udalosť, ktorá natrvalo poznačila Kovačicu v ďalších desaťročiach. Strojársky zámočník Martin Paluška a roľník Ján Sokol v rozhovore pri šachu zistili, že majú ďalšiu spoločnú záľubu: dva roky sa zaoberali maľovaním. Podnietený tvorbou zakladajúcej dvojice sa roku 1942 k nim pripája i roľník Michal Bíreš. Začiatkom roku 1951 i vytvárajú výtvarnú odbočku Pokrok, ktorú o niekoľko mesiacov neskôr posilnili neskôr chýreční maliari Martin Jonáš a Ján Kňazovic.
Obecná správa roku 1952 rozhodla o veľkolepých oslavách 150. výročia založenia Kovačice. Na trojdňových slávnostiach svoje práce po prvý raz predstavili verejnosti dvanásti maliari a dvaja intarzisti. Výstavu si povšimli aj za chotárom dediny, mala dobrú ozvenu medzi návštevníkmi osláv. Akademický maliar Stojan Trumič z neďalekého Pančeva začiatkom roku 1953 prispel k formovaniu kovačickej skupiny insitného umenia radou, aby namiesto premaľúvania exotických motívov z pohľadníc (čo robila väčšina maliarov) pestovali vlastnú pôvodnú tvorbu s témami zo svojej neprehľadnej banátskej roviny a tunajšieho života. Na podnet podnetného Martina Jonáša v rámci výtvarnej odbočky Pokroku pôsobila svojrázna maliarska škola. Októbrová výstava pri príležitosti výročia oslobodenia dediny sa stala tradičnou.
Dobrý chýr sa šíril ďaleko a Kovačicu začali navštevovať i hostia zo vzdialenejších juhoslovanských miest, zahraniční novinári a diplomati z Belehradu. Neraz však po príchode do Kovačice nachádzali zavreté dvere roľníkov - maliarov, ktorí deň trávili na banátskej oráčine. Zrodila sa idea zoskupiť všetky olejomaľby na jednom mieste. Netrvalo dlho a hŕstka maliarov a aktivistov odbočky realizovala svoj cieľ. Vo vtedajších priestoroch roľníckeho družstva 15. mája 1955 otvorili prvú Galériu sedliakov - maliarov v Juhoslávii. Do obce prichádza i výtvarný teoretik a historik umenia Oto Bihalji-Merin zoskupiť najúspešnejšie práce pre výstavu Naivní maliari z Juhoslávie, uskutočnenú v roku 1957, definitívne zaraďujúcu Kovačičanov spolu s Hlebinskou školou insity v Chorvátsku do šíkov najlepších vo vtedajšej spoločnej krajine.
K už spomínaným umelcom pri zrode insity stáli i Vladimír Boboš, Vilma Ďurišová, Zuzana Zlochová, Martin Toman, Alžbeta Čížiková, Ján Veňarský, Adam Marček, Pavel Hrk a Ján Strakúšek. K priekopníkom insity sa v neskorších rokoch pripájajú ďalší, z ktorých spomenieme iba najvytrvalejších a známejších: Katarína Karlečíková, Ondrej Veňarský, Ján Garaj, Zuzana Chalupová, Katarína Kožíková, Pavel Lacko, Eva Husáriková, Pavel Hajko, Zuzana Vereská, Pavel Cicka, Ján Glozik, Ondrej Pilch z Vojlovice, Ferenc Pataki zo Zreňanina a maliari z Padiny: Ján Husárik, Michal Povolný, Ján Bačúr, Martin Markov...
V päťdesiatročnej činnosti určite boli prítomné i riziko komercializácie, niektoré falošné interpretácie, komerčné špekulácie a tendencia profesionalizácie. Lenže aj tak nepopierateľné umelecké hodnoty kovačických maliarov vzbudzujú veľký záujem. Osadu insity v uplynulých rokoch navštívili alebo aspoň vlastnia obrazy umelcov z Kovačice okrem iných španielsky kráľ Juan Carlos, holandská kráľovná Juliana, Ronald Reagan, François Mitterand, herci Karl Malden, Peter Ustinov, Anthony Quinn, Alain Delon, Franco Nero, Annie Girardot, Ursula Andersová, Onassisovci, kameraman Vitorio Storaro, hudobná skupina Rolling Stones, futbalista Pelé, atď. Galéria insitného umenia dostala roku 1989 nové priestory, v posledných rokoch vznikli i súkromné galérie v Kovačici (z ktorých je najaktívnejšia Galéria Babka), zaoberajúce sa predstavovaním a predajom umeleckých diel. Stúpol i záujem Kovačičanov o ochranu malieb a kresieb, dokumentáciu a archivovanie fotografií a iných dokumentov z oblasti, ktorá preslávila viac ako sedemtisícové mestečko. Maliari sa zase odvďačujú tým, že reprezentujú osadu, Slovákov, krajinu v ktorej žijú (Srbsko a Čierna Hora) v takmer každej umeleckej metropole sveta. „Žiadny deň bez ťahu štetcom“ - znie maliarske krédo dvestodvaročnej osady.