Uffizzi vo Florencii, Louvre v Paríži, National Gallery v Londýne a vo Washingtone, Metropolitan v New Yorku, Prado v Madride, Borghese v Ríme... To sú svetoznáme obrazárne, ktoré poskytli diela talianskych renesančných maliarov, ako boli Botticelli, Leonardo da Vinci, Raffaello, Veronese, Tintoretto, Tiziano... Človek nemusí byť ani veľký znalec umenia, na spomínané múzeá a tvorcov už určite narazil každý - tí šťastnejší v origináli, iní
v učebniciach, knižkách, filmoch, na plagátoch... Ale teraz sú všetci pokope v rámci kolosálnej výstavy s názvom Od Botticelliho po Tiziana v budapeštianskom Múzeu krásnych umení.
Generálny riaditeľ budapeštianskeho Múzea krásnych umení László Baán „skromne“ poznamenáva, že za posledných sto rokov tu také niečo ešte nebolo, ani tak skoro nebude. „Talianska renesancia je sama o sebe významným obdobím ľudských dejín, ide doslova o pretlak európskeho génia, ktorý dodnes kŕmi európske dejiny kultúry vnútornou muníciou“, hovorí štýlom pre neho typickým. Je to až barokové, preto sa vráťme k renesancii: 130 diel osemdesiatich talianskych majstrov z obdobia zhruba 200 rokov, ktoré uplynuli medzi Botticellim a Tizianom.
Našťastie do toho zapadol aj Leonardo da Vinci. Jedna jeho maľba je emblémom tejto výstavy. Ide o portrét mladej Cecílie Galleraniovej, ktorá ako 16-ročná bola milenkou milánskeho kniežaťa Lodovica Il Mora nazývaného aj Sforza. Dodnes trvajúcu svetovú slávu si získala ako Dáma s hranostajom, čiže hermelínom. V súčasnosti je majetkom krakovského národného múzea. Človek by si myslel, že „Polak, Wenger, dva bratanki...“, teda aj ľudová riekanka hovorí, že Poliaci a Maďari sú dvaja bratia, a tak spomínaný Leonardov skvost požičali z Krakova poľahky. Omyl! László Baán cituje poľských novinárov, ktorí unisono s tamojšou odbornou verejnosťou sa pýtali: „Prečo by mal obraz opustiť Poľsko? Nezvykol to robiť, bol iba niekoľkokrát v Amerike, v Európe ho požičali zatiaľ iba raz do Talianska. Ide o najhodnotnejšie umelecké dielo v Poľsku, o jedno z Leonardových hlavných diel a skutočne ide o korunu tejto výstavy.“ Ešte nikdy nepoistili obraz v Maďarsku na takúto sumu - na 80 miliárd forintov. Renesančná vynaliezavosť bola vraj potrebná na získanie obrazu, nakoniec zabral argument, že počas druhej svetovej vojny, keď Nemci prepadli Poľsko, utieklo do Maďarska stotisíc Poliakov, maďarské rodiny ich prichýlili a zachránili. Takže aj takto sa „handluje“ vo svete umeleckých predmetov. Do čoho sú zamontovaní ministri, vojaci, policajti. Napríklad slovenská polícia na poslednú chvíľu odriekla sľúbený bezpečnostný sprievod tohto obrazu od poľských hraníc po maďarské, až keď maďarský šéfpolicajt intervenoval u slovenského kolegu, Dáma s hermelínom dostala celú intervenčnú jednotku.
„V takejto hustote možno stretnúť renesančné diela na výstavách v Metropolitane, v Louvri či v londýnskej National Gallery. A teraz, až do polovice februára, v budapeštianskom Múzeu krásnych umení,“ - hovorí hrdo „generál“ Baán a na otázku, kto mu môže konkurovať v tomto regióne, odpovedá: „Praha ani nie, jedine Viedeň ako niekdajšie cisárske mesto, dedič cisárskych zbierok, dodnes jedno z centier európskeho umeleckého života. Viedeň má nesporne primát. Ale z času na čas sa stáva, najnovšie raz do roka, že aj Viedenčania chodia k nám, do Budapešti. Aj teraz s tým rátame, ako rátame aj s tým, že sem prídu ľudia zo Slovenska, zo Srbska, Rumunska, z Českej republiky. Majstri, ktorých diela vystavujeme, a inštitúcie, ktoré nám ich požičali, sú garanciou toho, že každý návštevník bude mať fantastický zážitok“.
Nie tak dávno sa na rôznych úrovniach slovensko-maďarských rokovaní nadhadzovala aj otázka prípadného vrátenia umeleckých diel, ktoré sa v minulosti, najmä v období príprav na takzvané milénium koncom 19. storočia previezli do Budapešti z vtedajšieho Horného Uhorska. László Baán tvrdí, že teraz to už nie je na programe dňa: „Oživovať staré spory by bolo nezmyselné. Vlastnícke práva umeleckých diel vzniknutých či získaných na území Uhorska by bolo veľmi ťažké meniť pomocou historických argumentov. Chcel by som zdôrazniť, že najdôležitejšie je to, aby tieto diela mohlo vidieť obecenstvo a skúmať ich vedci. Aby si ich mohol pozrieť ktokoľvek, aby ich strážili dobre a aby boli tieto umelecké diela sprístupnené.“
