Od tohto školského roka sedí v riaditeľskom kresle Slovenskej materskej školy, základnej školy, gymnázia a žiackeho domova v Budapešti nová riaditeľka. Je ňou rodáčka z Mlynkov, bývalá študentka školy Júlia Szabová Marloková. O jej predsavzatiach sme sa rozprávali začiatkom školského roka.

 

- Každý z nás, kto chodil do slovenskej školy, má nejaké spomienky na svoju alma mater. Ty sa ako pamätáš na svoju školu a čo by si chcela uskutočniť z toho všetkého, na čo si spomínaš zo svojich študentských rokov?

- Keď som ja chodila do slovenskej školy, ešte do predchádzajúcej budovy na ulici Imreho Mezőa, tak nás, žiakov, bolo oveľa viacej. Myslím si, že naša prvoradá úloha bude zvýšiť počet detí. Už teraz, v tomto školskom roku, sa nám podarilo získať trochu viacej žiakov, do gymnázia sa prihlásili šestnásti a malí prváčikovia sú trinásti. Myslím si, že to je na naše pomery dosť dobrý výsledok, pretože obyčajne zvykneme mať v jednej triede okolo desať žiakov.

- Pokiaľ viem, ani dávnejšie neboli zriedkavé menej početné ročníky.

- Keď som ja chodila do gymnázia, všetky štyri ročníky boli naplnené. Síce nad nami bola trieda s desiatimi či ôsmimi študentmi. Na čo si s uznaním spomínam, to sú rôzne aktivity, krúžky, tradície, ktoré sme zachovávali, stužková slávnosť, alebo rôzne súťaže. Radi sme športovali, aj spievali a tancovali. Inak ja som tancovala už aj na Základnej škole v Mlynkoch a chodila som aj do spevokolu, čiže kultúra mi je blízka. Myslím si, že táto oblasť je veľmi dôležitá a vyžaduje si ju aj profil školy. Zachovávaním tradícií sa totiž posilňuje aj identita.

- Dávno sa hovorí o problémoch s počtom žiakov v budapeštianskej škole. Výnimkou je škôlka, ktorá je maximálne vyťažená. Sú nejaké možnosti na rozšírenie jedinej skupiny s tridsiatimi deťmi?

- Kapacita materskej školy je daná, zakladajúca listina nám umožňuje iba tridsať detí. Veľa uvažujem nad tým, že by sme mohli rozšíriť škôlku, aby sme získali viac žiakov. Často sa stáva, že rodičia škôlkárov nezapíšu svoje deti do našej prvej triedy. Neviem, prečo je to tak. Niektorí asi bývajú nablízku a využijú to, že tu existuje škôlka, ale potom dajú deti do inej školy. Nie je to charakteristické, ale vyskytujú sa aj takéto prípady.

- Počet detí v základnej škole a na gymnáziu určuje to, z akého veľkého regiónu prichádzajú. Okrem Budapešti prichádzajú do úvahy pilíšske obce, Novohrad a okolie Pešti. Pre každú obec je však kľúčová záležitosť zachovať si školu, preto ťažko možno očakávať od jej vedenia, aby rodičov podnecovalo zapísať deti do slovenskej školy v Budapešti.

- Ja mám také plány, že by sme mali obnoviť kultúrne zájazdy, ktoré boli voľakedy veľmi populárne. Financie na ne síce nemáme zabezpečené, ale budeme si pýtať podporu od rôznych samospráv, tak aj od Celoštátnej slovenskej samosprávy. Myslím si, že zvýšenie počtu detí môžeme dosiahnuť iba vtedy, ak budeme spolupracovať. V tomto roku plánujeme usporiadať jeden takýto zájazd, a to ešte pred zápisom. Predpokladám, že riaditelia vidieckych škôl asi nebudú nadšení týmito našimi plánmi. Musíme to však urobiť, aby nás rodičia spoznali, aby sme sa dostali do povedomia verejnosti trošku viac ako tomu bolo doteraz. Jednu z príčin nízkeho počtu žiakov v našej škole uviedla pani riaditeľka z Nového Mesta pod Šiatrom Júlia Kucziková, keď vlani, na oslavách 60. výročia založenia tamojšej školy konštatovala, že, bohužiaľ, cestovné je také vysoké, že rodičia si nemôžu dovoliť posielať svoje deti do Budapešti. Ešte pred niekoľkými rokmi to nebol problém, mali sme študentov aj odtiaľ. Aj to si uvedomujeme, že vidiecke školy nerady púšťajú svoje deti, takže veľmi ťažko možno zvyšovať počet žiakov. Veľkú konkurenciu znamenajú aj anglický a nemecký jazyk, hoci teraz pribúdajú slovenské firmy, ktoré ponúkajú zamestnanie, takže sa rozširujú možnosti uplatnenia znalosti slovenčiny.

- Čo sa týka základnej školy, ale aj gymnázia, máte deti z našich obcí a škôl?

- Áno, máme. Na základnej škole máme teraz 81 žiakov, na gymnáziu 43, do internátu sa zatiaľ zapísalo 102 žiakov a niekoľko univerzitných poslucháčov. Čo sa týka školy, 124 žiakov nie je veľa. Čítala som v Ľudových novinách, že riaditeľka školy v Békešskej Čabe Edita Pečeňová sa napr. môže popýšiť s viac ako 400 žiakmi.

- Pred istým časom sa hovorilo o tom, že prevádzkovateľ, magistrát hlavného mesta, uvažuje o zrieknutí sa národnostných škôl. Teraz to nehrozí?

- Tieto informácie sa k nám dostali vlani. Neboli sme nimi nadšení, ale ani nás nezaskočili, pretože v krízových časoch aj hlavné mesto musí šetriť. V posledných rokoch došlo k zatvoreniu viacerých škôl a preto sa prevádzkovateľ chcel zrieknuť aj našej inštitúcie. Vytvoril hospodárske organizácie, ktoré majú na starosti viac škôl, čiže zanikli hospodárske oddelenia na jednotlivých školách. Do jednej organizácie patrí 11 škôl. My, ale aj ostané národnostné inštitúcie, chorvátska a nemecká, sme zatiaľ samostatní. Chceli nás nejako zlúčiť, ale konkrétne predstavy nepoznám, lebo v tom čase som ešte nebola riaditeľkou. Teraz sa o tom nehovorí. V tomto školskom roku máme ešte samostatné hospodárske oddelenie.

- Ako to odznelo aj na otváracej slávnosti, určité úsporné opatrenia ste však museli zaviesť.

- Áno. Zobrali nám štátusy. Toto je prvý školský rok, keď sme začali s jednou zástupkyňou riaditeľky školy. Je to pre mňa veľmi veľká záťaž, pretože som v tejto funkcii nováčikom a ako riaditeľka musím zabezpečiť chod školy, vynášať rozhodnutia. Musím byť odborne pripravená aj ako učiteľka. Toto všetko sa treba naučiť. Nemám ešte skúsenosti v tom, ako treba zabezpečiť, aby všetko fungovalo v takejto veľkej škole. Musím sa naučiť rozumne si zadeliť čas, pretože každú sekundu sa objaví nejaký problém, ktorý treba okamžite riešiť.

- Čo sa týka mimoškolskej činnosti, škola ju zabezpečuje z dotácie prevádzkovateľa, ktorú však tohto roku radikálne znížil. Aj na začiatku nášho rozhovoru si povedala, že túto činnosť pokladáš sa veľmi dôležitú. Aké predstavy máš, aké činnosti plánuješ zachovať alebo zaviesť?

- Školský zákon predpisuje, že každý deň musí byť telesná výchova, alebo musíme zabezpečiť deťom v základnej škole pohyb. Riešime to tak, že máme nielen športové krúžky, ale aj tanec a to nielen na nižšom, ale aj na vyššom stupni a na gymnáziu. Okrem toho máme spoločenský tanec. Veľmi dobré styky máme s Folklórnym spolkom Lipa, ktorý máva u nás skúšky. Myslím si, že dorast súboru bude vyriešený, tanečná skupina bude aj naďalej reprezentovať našu školu. Teraz u nás nastúpila učiteľka spevu a hudby pani Marta Pálmaiová Pápayová a jej osobnosť tiež zaručuje odbornosť. Myslím si, že budeme mať spevokol, ktorý nás bude na vysokej úrovni reprezentovať. Aj doteraz sme sa zúčastňovali na rôznych súťažiach, napr. na recitačných súťažiach Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti, alebo na Slovenských spievankách a veršovačkách Zväzu Slovákov v Maďarsku. Na súťaži v Komárne sme dosiahli veľmi pekné výsledky, deti pripravila pani učiteľka Margita Zaťková. Náš školský časopis ocenili aj v zahraničí. Snažíme sa. V minulom školskom roku sme obnovili tradičné podujatia, ako sú fašiangy, stužková slávnosť, vianočná a veľkonočná slávnosť usporiadali sme tvorivé dielne. Myslím si, že sa veľmi dobre vydarili a prispeli k oživeniu tradícií a rozšíreniu vedomostí detí.

- Spomenula si pani učiteľku Zaťkovú. Pôsobia na vašej škole hosťujúci učitelia zo Slovenska?

- Nie, už asi tri-štyri roky nemáme hosťujúceho učiteľa. Ani v škôlke, ani v škole. Keď som spomenula pani učiteľky Zaťkovú a Pálmaiovú, nemôžem vynechať ani ostatných pedagógov, ktorí sú aktívni v tejto oblasti. Tanečnú skupinu vedie Eva Szilágyiová Šubová, Monika Szelényiová je tiež veľmi aktívna na kultúrnom poli a, samozrejme, všetky učiteľky, ktoré pripravujú deti na kultúrne podujatia a na stredoškolskú olympiádu, na ktorú často pripravuje študentov Katarína Kollárová.

- Nemáte záujem, alebo možnosť o zamestnanie hosťujúceho učiteľa?

- Možnosť sme na to nemali. Vlani sme sa spýtali, či by sme v škôlke nemohli zamestnať hosťujúcu učiteľku, ale v tom prípade by sme stratili jedno miesto. Dalo by sa teda, ale iba na úkor jedného zamestnanca.

 - Medzi slovenskými školami v Maďarsku bolo kedysi veľmi veľa spoločných akcií. Plánuješ oživiť niečo podobné, alebo sa zapojiť do spolupráce?

- Áno, samozrejme. Vlani sme už boli v Békešskej Čabe na súťaži výskumného ústavu Ja a moji predkovia. Vtedy pani riaditeľka povedala, že na jeseň usporiadajú vedomostnú súťaž pre študentov z Dolnej zeme a vtedy sme sa rozprávali o tom, že by bolo dobré oživiť tieto tradície. Ja sa ešte pamätám, keď som chodila do gymnázia, mali sme spoločné čitateľské súťaže. Pred približne 15 rokmi som ako pripravujúca učiteľka bola s jednou skupinou na takejto súťaži v Novom Meste pod Šiatrom. Myslím si, že by bolo dobré obnoviť tieto súťaže, pretože by zároveň zbližovali deti. Aj teraz sa stretávajú v rôznych táboroch a v škole v prírode a ja si myslím, že je veľmi osožné, keď sa deti spoznajú. Aj my sme mali študentov, ktorí hovorili, že sa na podobných stretnutiach zhovárali s novými kamarátmi o možnostiach štúdia na našej škole. Môže to byť dobrá propaganda pre našu inštitúciu.

Za rozhovor ďakuje Alžbeta Račková