Študenti Strednej odbornej školy cestovného ruchu pri Gymnáziu L. Kossutha v Novom Meste pod Šiatrom sa rozhodli spoznať prírodné krásy a historické pamiatky Slovenska, aby si upevnili vedomosti získané v škole.
Pre študentov Strednej odbornej školy cestovného ruchu pri Gymnáziu Lajosa Kossutha v Novom Meste pod Šiatrom sa jar už tradične nesie v znamení príprav na očakávaný odborný výlet, ktorého cieľovou stanicou je niektorá európska krajina, ktorej jazyk patrí do rodiny slovanských jazykov. Študenti vlani zavítali do Českej republiky a jej hlavného mesta Prahy. V tomto školskom roku sa rozhodli spoznať prírodné krásy a historické pamiatky Slovenska, aby si upevnili vedomosti získané na hodinách odborných predmetov a slovenského jazyka. A tak sa koncom apríla vydali na 5-dňový poznávací zájazd do Slovenskej republiky. Prvé hodiny cesty rýchlo ubehli a slnkom zaliate, bielo sa ligotajúce štíty naznačovali, že sa blížime k prvej zastávke nášho výletu, k Vysokým Tatrám.
Vysoké Tatry sú najmenšími veľhorami sveta, zároveň najvyššou vyvýšeninou karpatského masívu. 52 000 hektárov zaberá Tatranský národný park (TANAP), ktorého riaditeľstvo je v Tatranskej Lomnici. V Tatrách sa vyskytujú vzácne druhy zvierat a rastlín, vzduch je tu suchý a riedky, bohatý na ultrafialové lúče, a tak je vynikajúci na liečebné účely. V Tatranskej Lomnici sme navštívili Múzeum TANAP-u a pozreli sme si film o obetavej práci členov Horskej služby. Neďaleko Tatranskej Lomnice je Starý Smokovec, stredisko cestovného ruchu, turizmu, dopravy a obchodu. Pozemnou lanovkou sa možno dostať na Hrebienok za 7 minút, ale v čase nášho pobytu v Tatrách nebola v prevádzke. To nás však neodradilo od pešej túry po asfaltovej ceste, ktorá na Hrebienok trvala asi polhodinku. Odtiaľ sme sa rozhodli ísť ďalej na Bílikovú chatu. Ako sme kráčali vyššie a vyššie, hukot vodopádu bol stále silnejší. Tatranská príroda vo výške 1 225 metrov sa len ako-tak prebúdzala zo zimného spánku. K Studenovodským vodopádom viedla kľukatá lesná cestička prikrytá kašovitým snehom, v ktorom sme sa brodili a šmýkali, ale pri pohľade na vodopády sme na všetko zabudli. Poprechádzali sme sa aj okolo Štrbského plesa, samozrejme, v snehu až po členky. Jazero má obvod 2 600 metrov a hĺbka vody miestami dosahuje 20 až 25 metrov.
Druhý deň sme zavítali do Demänovskej doliny, ktorá je chránená krajinná oblasť a patrí medzi najkrajšie zákutia Slovenska. Jej najznámejšou atrakciou je kvapľová Jaskyňa slobody, ktorá nás očarila svojimi rozmermi, systémom chodieb a miestností, ale hlavne svojou bohatosťou farieb a tvarov.
Po dvojdňových potulkách jedinečnou prírodou sme zamierili do jedného z najatraktívnejších hradných kaštieľov na Slovensku, do Bojnického zámku, ktorý sme si pozreli za mimoriadne sugestívnych okolností. Stali sme sa totiž priamymi účastníkmi 13. medzinárodného festivalu duchov, ktorý sa každoročne usporadúva na Bojnickom zámku a teší sa veľkej obľube v kruhu návštevníkov.
Po nevšednom zážitku sme sa opäť vydali po historických stopách. Naša cesta viedla rovno do hlavného mesta Slovenskej republiky, do Bratislavy. Toto niekdajšie korunovačné mesto 11 uhorských kráľov a 8 kráľovien sa právom pýši svojimi historickými budovami, palácmi, ale hlavne hradom, ktorý svojím tvarom pripomína obrátený stôl. Ani nepríjemný dážď a vietor nám neodobrali chuť spoznávať pamätihodnosti mesta, takže po prehliadke hradu sme sa vybrali do Starého mesta. Pokochali sme sa v Michalskej bráne, jedinej existujúcej zo štyroch mestských brán. Túlali sme sa na Hlavnom námestí, ktoré lemujú domy niekdajších bohatých mešťanov. Obdivovali sme budovu Starej radnice, ktorú považujú za najkrajšiu stavbu Hlavného námestia celého Starého mesta, Primaciálny palác, vybudovaný v klasicistickom štýle, ako aj ďalšie budovy, paláce či fontány. Všetci sme sa zhodli na tom, že Staré mesto má svoje neopakovateľné čaro, ktoré ďalej posilňujú bronzové sochy rozosiate po tejto časti mesta.
Na záver sme sa dali zvečniť pred Grassalkovichovým palácom, kde sídli prezident Slovenskej republiky a rozlúčili sme sa s Bratislavou. Po spiatočnej ceste domov sme sa zastavili v Betliari, poľovníckom kaštieli Andrássyovcov. Rýchlo prešlo päť dní a ako autobus zdolával kilometre, tak sa náš výlet blížil ku koncu. Zážitky nám však navždy ostanú v podobe fotografií a spomienok na spoločne prežité chvíle.