Zaujímavá poľana pri ústi Látanej doliny vo výške 1037 m nám poskytla koncom júla ubytovanie na jeden týždeň. Žiaci ôsmej triedy zo Slovenskej základnej školy a materskej školy v Sarvaši dostali odmenu a zúčastnili sa na tomto výlete.
Učiteľ Szilárd Abonyi napísal zdôvodnenie, a vyhral jednu časť finančnej podpory. Je pravda, že menšou čiastkou prispeli aj žiaci, veď dobre zorganizovali zber železa, a dostali nemalú sumu, ktorou si prilepšili svoj pobyt.
Bolo nás devätnásť a celý týždeň nám priniesol pekné zážitky. Cestou do Tatier sme navštívili Dobšinskú ľadovú jaskyňu, boli medzi nami aj takí, ktorí tu boli po prvýkrát. Pred príchodom do Zverovky sme sa zastavili aj v Zuberci. Je to obec, ktorá vznikla v 16. storočí pastierskou a roľníckou kolonizáciou obyvateľstva na valaskom práve, zničená vojskami Štefana Bocskaya. Zástavba je charakteristická zrubovými domami s vysokými šindľovými strechami. Deti nedočkavo čakali, kde budú ubytované. Čakali ich drevené chatky s poschodovými posteľami, ktoré boli vzdialené od hlavnej budovy asi 30 m. Po chutnej večeri sme si pozreli okolie, a keďže na zapálenie ohňa pri táboráku bolo priskoro, išli sme zbierať čučoriedky, ktorých dozrelo neuveriteľne veľa.
Ráno po raňajkách sme sa vybrali na túru, ktorej cieľom boli Rohačské plesá. Prechod Rohačskou dolinou bol veľmi zaujímavý, dlhá bola 5 km. Záver doliny tvorí typický zložený ľadovcový kotol, ktorý svojím bohatstvom ľadovcových foriem predstavuje jedinečnosť tejto doliny. Pri výstupe na Plesá, nás čakal krásny výhľad na celé okolie. Nezabudnuteľným zážitkom bol pre nás pohľad na kamzíka, ktorý oddychoval na snehovej ploche. Iste mu bolo veľmi teplo. My sme s fotoaparátmi skúsili zvečniť jeho krásu, čo sa nám aj podarilo. Skoro sme sa plazili, aby sme ho nevystrašili, bohužiaľ keď nás zbadal, zodvihol sa a vyšiel hore na skaly, kde bol opäť v bezpečí. Ošetrili sme tam aj poľského poštového holuba, ktorý bol vyčerpaný a iste zablúdil. Ešte dobre, že bol medzi nami žiak Marton Danko, ktorý je holubár a oboznámil nás s tajomstvami holubárstva. Nasledujúci deň sme autobusom zaparkovali na parkovisku Štrbského plesa a odtiaľ sme sa vybrali na Popradské pleso a na symbolický cintorín. Našu plánovanú túru sme museli zrušiť, pretože pri Popradskom plese nás zachytil taký lejak, že celou cestou sme nemali čas na nič, len pozerať sa pod nohy, aby sme sa nešmykli. Bola nám veľká zima, všetci sme vyzerali ako zmoknuté sliepky napriek tomu, že sme mali aj pršiplášte. Zažili sme prietrž mračien a zmokli sme do nitky. No na druhý deň pri večeri sme na to už len spomínali so smiechom, a dobre sme sa bavili. Ráno naša cesta viedla do Tatranskej Lomnici, lebo chlapcom sme sľúbili bobovú trať. Pri pohľade na trať sme vedeli, že to budú aj dve hodiny, kým sa dosýta vyšantia. Tak to aj bolo, dievčatá už netrpezlivo čakali, kedy sa vyberieme do Aqua City Parku v Poprade. Tu sme sa cítili ešte lepšie, veď teplota vzduchu prekročila 30 stupňov a vo vode nám bolo príjemne. Tobogany sme vyskúšali na celej ploche, škoda, že sme mali málo času. Večeru sme mali objednanú na pol siedmu a ešte sme sa zastavili aj na nákup v Tescu. Kým dievčatá nakupovali, chlapci si vyskúšali opäť svoju šikovnosť na motoristickej dráhe /gokard/. V tento deň si prišiel každý na svoje. Večer sme išli skôr spať, lebo nás čakala veľká túra, ktorá trvala desať hodín. Už o siedmej ráno sme raňajkovali, pripravili sme si sendviče a vodu. Po zelenej značke sme sa vybrali Kotlovým žľabom, ktorý bol nesmierne strmý a dobre sme sa zapotili pri výstupe na Lúčnu, ktorá je hraničným vrchom v severnej rázsoche Volovca medzi Bobroveckým a Lúčným sedlom, kde je dobrý vyhliadkový bod. Odtiaľ sme pokračovali turistickým chodníkom Dlhým úplazom na Rákoň, kde sme na vrchole pripli podpísanú zástavu zhotovenú z bieleho plátna. Tu sme sa rozdelili na dve skupiny. Jedna skupina sa rozhodla pre návrat Látanovou dolinou. My sme sa pri pohľade na vrchol Volovca rozhodli, že ho zdoláme. Po polhodinovom strmom stúpaní po skalách sme sa ocitli na vrchole. Volovec /2063 m/ je strmý kopulovitý vrch v hlavnom hrebeni. Výhľad z neho sa hodnotí ako najkrajší. A my sme sa o tom presvedčili – čarokrásna panoráma. Je to aj posledný poľský vrch v Západných Tatrách. Veľmi sme sa unavili a večera nám v ten deň veľmi chutila. Predposledný deň sme pre deti mali prekvapenie.
Keďže nedávno otvorili hraničný prechod do Poľska, ktorý bol vzdialený len 45 km od Zverovky, vybrali sme sa do Zakopaného na nákup. Deti sa veľmi čudovali, keď sme im na hraniciach rozdali cestovné pasy a povedali aký máme program. Veľmi sa tešili, veď ešte nikto z nich nebol v Poľsku. Cestou do Zakopaného sa nám veľmi páčili drevenice, nevynechali sme ani kostol, ktorý navštívil aj pápež. Po návrate sme sa vybrali zbierať černice, dve hodiny nám trvalo, kým sme naplnili pol litrovú fľašku, ale každý chcel domov priniesť na ochutnanie. Večer pri táboráku sme si ešte pripomínali tie najkrajšie chvíle z celého týždňa a bolo ich veľmi veľa. Poďakovanie patrí učiteľom Szilárdovi Abonyimu, Ildike Tóthovej Strepkovej, ktorí umožnili svojim žiakom tento záverečný rozlúčkový výlet, Nadácii slovenskej základnej školy, materskej školy Sarvaš a Verejnej nadácii pre národné a etnické menšiny. Všetkým prajeme ešte veselé prázdniny a príjemný oddych.