Sarvašská vysoká škola ● Rekapitulácia
Letný semester v štúdiu slovenského národnostného jazyka na Pedagogickej fakulte Sarvašskej vysokej školy Samuela Tešedíka bol tvorivý a úspešný.
Vysokoškolské štúdium je úplne iné ako stredoškolské. Nesedíte v lavici od rána do obeda a dni nie sú jednotvárne ohraničené zvonením na hodiny, ktoré sú povinné. Niekedy síce začínajú prednášky a semináre skoro ráno a môžu trvať až do neskorého večera, ale iný deň máte voľnejší, začínate o desiatej hodine alebo končíte už o dvanástej. Ďalšou výhodou je, že na prednáškach len píšete, počúvate, nemusíte sa na ne pripravovať - učiť. To je úloha až na seminári, lebo vtedy máte možnosť konfrontovať to, čo ste počuli a čo sa máte naučiť s tým, čo si myslíte, alebo čo vám nie je úplne jasné. Seminár je vlastne dialóg. Učiteľ a študent tu môžu byť v úlohe rovnocenných diskutujúcich, výmena informácií môže byť vzájomná. Samozrejme, učiteľ disponuje nepomerne obsažnejšími vedomosťami a skúsenosťami. Kedysi na maturitách konštatoval po jednej vynikajúcej odpovedi kolega matematikár, že poslaním učiteľa nie je vedieť viac, ako vie študent, ale pomôcť študentovi, aby ukázal, čo vie, aby nemal strach z nových postupov, nebál sa povedať a presadzovať nové myšlienky, nápady. Práve v tomto je vysokoškolské štúdium vyšším stupňom učenia sa, kde študent buduje na získaných vedomostiach, dopĺňa si ich nielen individuálnym štúdiom a informáciami od pedagóga, ale má možnosť aj hľadať a vyskúšať si samostatné tvorivé postupy. Ak vychádzame z poslednej vety, tak letný semester v štúdiu slovenského jazyka ako jazyka menšiny na Pedagogickej fakulte Sarvašskej vysokej školy Samuela Tešedíka bol neobyčajne tvorivý, ale aj úspešný.
Záverečné písomné práce, obávané „ZéHá“, môžu mať aj podobu súťažnej práce, v ktorej má študent možnosť dokázať, čo všetko sa naučil. Zostaviť desať a viacstranovú prácu v slovenskom jazyku je nielen skúsenosť, z ktorej je možné čerpať pri vypracovaní diplomovej práce, ale aj tréning v lexike, morfológii, syntaxi či štylistike. Navyše ústna obhajoba vlastnej práce pred komisiou a divákmi, sťažená svetlom reflektorov a kamerami, ktoré zaznamenávajú úspechy aj trému a zakopnutia, je cvičením sa v rétorike aj v zvládnutí stresových situácií, otestovaním seba samého - ako viem obhájiť svoju prácu, svoje názory, postoje.
Napriek tomu, že času je čoraz menej a menej, poslucháčky denného a diaľkového štúdia v letnom semestri pracovali tak, že môžu byť pyšné na svoje výsledky. Zúčastnili sme sa mnohých podujatí. Tie podujatia, kde sme boli len ako diváci, boli námetom na písomné vyjadrenie vlastného postoja, názoru či pozitívnej kritiky. Ilustruje to článok Kláry Husárovej, poslucháčky druhého ročníka odboru učiteľstvo.
Bývam v Slovenskom Komlóši a jednu aprílovú sobotu bola v Osvetovom stredisku Jozefa Gregora Tajovského divadelná prehliadka detských predstavení. Zo všetkých predstavení sa mi najviac páčilo predstavenie O dvanástich mesiačikoch, lebo príbeh bol poučný a zaujímavý. Deti boli pekne oblečené, mali vhodné kostýmy. Hlavné postavy majú divadelný talent. Režisérky Mária Mravíková a Marta Dekretová vhodne vybrali úlohy pre deti aj celú hru. Téma, postavy, scéna, choreografia, dialógy boli primerané veku. Predstavenie začínalo zvláštne. Skupiny dievčat imitovali pohyby, gestá, mimiku hlavných hrdiniek: Holeny a Marušky. Zámer režisérok, prebudiť záujem divákov, sa podaril. Prvý obraz pôsobil chaoticky, lebo dievčatá, ktoré imitovali hlavné hrdinky, opakovali viackrát vetu: „ Jedna dobrá - druhá zlá.“ „ Daj mi zrkadlo!“ „ Dones mi klobúk!“. Len podľa kostýmov a rozmiestnenia sme tušili, ktoré z dvojíc budú hlavné postavy. V porovnaní s rozprávkou O 12 mesiačikoch bolo predstavenie jemnejšie ako rozprávka. Rozprávka je poučná, ale v tejto divadelnej hre sa nekončí tragicky, lebo Holena a macocha nezmrznú. Maruška odíde do hory a nájde zlomyseľnú sestru aj macochu. Zachráni ich, a zo zlomyseľných sa stanú dobré. Myšlienkové poslanie: dobrota ma vyššiu cenu ako krása, a prvá veta predstavenia, ktorú sme počuli viackrát: Jedna dobrá - druhá zlá sa zmenila. Predstavenia sa skončilo vetou: Jedna dobrá - druhá … dobrá.
Vo februári sme začali s čítaním a
Imricha Fuhla. Keďže autor píše v oboch jazykoch a svoje básne nezvykne prekladať, pokúsili sa o to študentky pred otvorením výstavy jeho fotografií na Vysokej škole. Pripravili sme so študentkami dvojjazyčné popoludnie, na ktorom sa zúčastnili aj žiaci Slovenskej základnej školy, predstavitelia kultúrno-spoločenských menšinových inštitúcií a spolužiaci, študujúci rumunský jazyk. Imrich Fuhl píše v oboch jazykoch a tak študentky prekladali zo slovenčiny do maďarčiny a z maďarčiny do slovenčiny. Boli sme zvedaví, čo na preklady povie autor, pretože báseň, literárne dielo je jedinečné, len samotný autor vie, čo ktoré slová značia, a každý preklad sa stáva niečím novým. Nesie pečať emocionality, skúseností a postrehov prekladateľa. Tvoriť báseň, používať básnické obrazy a štylistické figúry je ako šifrovať a dešifrovať šedivú realitu. Ak sa vrátim v spomienkach na moje vysokoškolské štúdiá, na tvorivé rozhovory o literatúre, o písaní a rozbore napísaného, nezabudnuteľný bol rozhovor o básni, ktorá práve vznikla a ktorú napísala moja spolužiačka. Keď sa ma pýtala na to, „o čom“ je podľa mňa jej báseň, odpovedala som. Bola prekvapená. Našla som v nej niečo, čo tam ona nezašifrovala, ale po mojom dekódovaní uznala, že to síce myslela inak, ale že to, čo tam vnímam ja, je možné. Takže ak vychádzame z tohto príkladu, autor nám sprostredkováva istú vlastnú skúsenosť, ale čitateľ, prekladateľ ju môže prijať, zvnútorniť a posunúť ďalej vlastnou interpretáciou. A možno práve preto, že básnici, ľudia „od pera“ (v súčasnosti môžeme povedať aj „od stroja či počítača“), sú často svojou tvorbou a niekedy aj životom rebelmi. Na záver podujatia zarecitovala svoj preklad (zámerne nezveršovaný, aby bol čo najviac identický) Klára Husárová. Preložila báseň Jozefa Urbana, ktorú zhudobnil a spieva Robo Grigorov.
organizovaná SIB a Vysokou školou Petra Pázmáňa, sa niesla v melódii symbolizmu. Druhý ročník súťaže bol náročný, pretože študentky mali za úlohu prekladať síce melodické, krásne ale prekladateľsky náročné nostalgické verše alebo zahmlenú a jemne komplikovanú prózu symbolistu Ivana Krasku. Napriek tomu sa im aj toto zadanie podarilo zvládnuť vynikajúco. Mária Klimajová získala 1.miesto v preklade poézie, Klára Husárová druhé miesto a Edita Srnková sa umiestnila na druhom mieste v preklade prózy z maďarského do slovenského jazyka.
sa zapojili tri poslucháčky denného štúdia, Klára Husárová svoju prácu odložila na ďalší rok. V tomto roku sa súťažiaci zamerali na osobnosti, ktoré chodili do slovenských národnostných škôl a aj v súčasnosti sa venujú slovenčine a menšinovej kultúre. Písali o ľuďoch, ktorých poznajú, ktorí sú im blízki. Robili rozhovory, skenovali fotky, zostavovali písomnú časť práce a pripravovali sa na ústnu. Z môjho pohľadu bola najzaujímavejšia najmä ústna obhajoby Edity Srnkovej, ktorá v nej doplnila a zhrnula poznatky, vyplývajúce z rozhovoru s Editou Pečeňovou, jej bývalou učiteľkou. V obhajobe odpovedala nielen na otázky poroty, ale vyabstrahovala, čo determinovalo kladné postoje k slovenčine a životnú dráhu Edity Pečeňovej, riaditeľky Slovenského gymnázia, základnej a materskej školy v Békešskej Čabe. Výsledok? Edita Srnková a Anikó Laurinyeczová sa umiestnili na druhom a Mária Klimajová na treťom mieste.
Tak sa volala moja súťažná práca o mojej bývalej učiteľke Kataríne Szabovej-Szászovej. Pri písaní tejto úlohy som mala veľmi veľa práce, potrebovala som veľa energie, silu a výdrž, lebo okrem toho sme mali aj tu - na vysokej škole - skúšky a iné úlohy. Keď som začala písať súťažnú prácu, ešte som nevedela, ako to bude vyzerať, alebo či ju niekedy dokončím.
Problém bol v tom, že som ešte nikdy nepísala takú rozsiahlu prácu. Potom, keď sme robili interview, som mala dobrý pocit, lebo som už videla, že to ide pekne svojou cestou. Dostala som veľa fotiek na ktorých bol zachytený život tety Katky. Keď bola práca skoro hotová, cítila som, že ešte niečo chýba. Vtedy som prišla na to, že som sa neopýtala Katkiných bývalých žiakov. Rýchlo som to urobila, a poprosila som ich, aby napísali pár viet o tom, aké spomienky majú na tetu Katku. Ale aj vtedy mi niečo stále chýbalo. Preto som išla k riaditeľke Základnej školy v Kétšoproni a k tete Magde Pažickej, ktorá učí na Slovenskej základnej škole v Sarvaši, ktoré mi ukázali tetu Katku z iného uhlu.
Keď prišli posudky od poroty, bola som šťastná, lebo písali aj pozitívne hodnotenie. Až potom som sa dozvedela, že prácu musím obhajovať pred porotou a divákmi v Békešskej Čabe. Vtedy som sa veľmi zľakla, lebo som prváčka na VŠ a štyri roky predtým som málo komunikovala po slovensky, lebo som chodila do maďarského gymnázia. Mala som rozprávať 10 minút. Keď som prednášala svoju obhajobu, bola som veľmi rozrušená. Ale keď som videla tetine Katkine oči a jej úsmev, vedela som, že všetko je v poriadku.
Ak chcem porozprávať celú históriu vzniku mojej súťažnej práce pre Výskumný ústav Slovákov v Békešskej Čabe (VÚSM), musím začať s tým, že moja učiteľka slovenského jazyka, Erika Fajnorová, sa dozvedela o vypísanej súťaži. Prišla s nápadom, že jednou z podmienok podpísania indexu - získania zápočtu - by mohlo byť, aby sme napísali aj my prácu na súťaž. Opýtala sa ma, koho by som si zvolila za „pacienta”, keby som sa súťaže zúčastnila. Ihneď som si pomyslela na riaditeľku békéščabianskeho slovenského gymnázia, Editu Pečeňovú. Ale neoslovila som ju, či by aj ona chcela so mnou spolupracovať a poskytnúť mi interwiev. Práve vtedy išla pani Fajnorová do Békešskej Čaby, pretože jej dcéra tam chodí do slovenského gymnázia. Myslela si, že keď už je tam, môže sa namiesto mňa opýtať pani riaditeľky, či môžem prísť za ňou. Napísala som otázky, odišla som k riaditeľke a urobila som s ňou interview na diktafón. Najhoršie bolo to, že som použila práve diktafón. Vlastne, kým som prepísala do počítača text rozhovoru, vedela som ho celý naspamäť.
"Druhé kolo" súťaže bola ústna časť. Čo je pravda, to je pravda. Nekládla som taký dôraz na prípravu, aký by som mala. Napriek tomu som sa dobre cítila počas ústnej súťaže. Počúvala som prednášky - obhajoby iných žiakov a študentov, získala som od nich veľa nápadov, ktoré viem používať pri podobných akciách. Umiestnenie, ktoré sme získali, ma najprv pobúrilo, ale keď som sa zamyslela, prišla som na to, že pani predsedníčka poroty, Brigita Šimonová zo Slovenska, mala pravdu, keď povedala, že očakávali aspoň to, že obhajobu svojej práce nebudeme čítať z papiera
VÚSM každý rok vypíše súťaž pre žiakov a študentov. Tento rok to bola téma Zo školských lavíc do života. Mali sme písať o osobnostiach, ktoré študovali v slovenských školách a pracujú pre slovenskú národnosť. Tejto súťaže som sa zúčastnila s prácou o Judite Fábriovej. Materiál som zbierala postupne. Veľa som sa rozprávala s Juditou o minulosti aj o dnešnom živote. Obhajoba práce a slávnostné odovzdanie cien bolo v Slovenskom dome v Békešskej Čabe, kde som sa stretla aj s mojou bývalou učiteľkou a riaditeľkou Slovenskej základnej školy a gymnázia v Békešskej Čabe.
Pred vyhlásením výsledkov sme museli „slovne obhájiť“ svoje práce, ktoré hodnotila porota. Pred kamerou som mala trošku trému. Keď som začala prezentovať moju prácu, myslela som na to, že teraz nesmiem urobiť nijaké chyby, lebo veľmi veľa ľudí ma počuje. Tých osem minút, počas ktorých som rozprávala, boli ako dve hodiny. Pri vyhodnotení som bola prekvapená, keď som počula moje meno, lebo som si nemyslela, že dosiahnem 3. miesto v mojej kategórii.
V tomto polroku som prekladala aj verše Ivana Kraska a Karola Péma, s ktorými som sa zúčastnila II. Ročníka prekladateľskej súťaže. Tieto básne boli nostalgické a pre mňa trošku pesimistické. Keď som začala prekladať, myslela som na to, že Krasko bol veľmi smutný, keď písal svoje básne o láske, o žene... A tak som prekladala celé básne, ako keby som aj ja bola taká smutná a jediná vo svete.
Aj študenti diaľkového štúdia sa v tomto roku aktívne a tvorivo zapojili do vyučovacieho procesu. Poslucháčky nižších ročníkov sa zúčastnili na celoštátnej divadelnej prehliadke detských súborov DETI DEŤOM, Okrem klasických hodín vypracovali seminárne práce - prípravu na vyučovaciu hodinu k slovenskej rozprávke z cyklu Kubko a Maťko, ilustrovali frazeologické zvraty a hovorili sme o vyučovaní jazyka práve pomocou ustálených spojení.
Z rozboru divadelných hier, ktoré videli poslucháčky na divadelnej prehliadke vyberáme ukážky:
Slovenčina sa nemusí vyučovať stále len v triede. Niekedy je dobré, keď nie sme medzi štyrmi stenami. Tak sme sa vybrali v jednu aprílovú sobotu do Slovenského Komlóša na divadelnú prehliadku DETI DEŤOM. Každý rok majú deti zo slovenských škôl v Maďarsku možnosť zahrať si divadlo v slovenskom jazyku. Nevideli sme, ako prebieha príprava predstavení, ale výsledok - to, čo zahrali deti na javisku. Ako budúca učiteľka v materskej škole som mala možnosť čerpať nápady z predstavení pre svoju budúcu prácu.
Najviac sa mi páčilo, ako hrali deti z Kétšopronu. Hrali rozprávku Koza rohatá a jež. Túto rozprávku podľa mňa môžu hrať aj učiteľky s deťmi v materskej škole. Text je jednoduchý, deti sa ho rýchlo naučia, lebo sa často opakujú niektoré vety. Slová sú ľahké, ľahko vysloviteľné, rytmické. Slová sprevádzal pohyb, celá hra bola dynamická, nenudili sme sa. Na javisku nepotrebovali veľa predmetov - všetko zahrali s jednou perinou.
Deti sa na javisku cítili bezpečne, lebo vedeli, že nakoniec príde aj pani učiteľka a zakryje ich perinou. Vžili sa do hry, mali z nej radosť. Pekne a zrozumiteľne vyslovovali, správne intonovali, nemali strach z vystúpenia pred verejnosťou.
Pripravujem sa na povolanie učiteľky na prvom stupni základnej školy. Učiteľ nielen učí, ale pripravuje pre deti hry, vystúpenia, rôzne programy. Divadelná prehliadka Deti deťom bola pre nás inšpiráciou.
Videli sme predstavenia šiestich skupín z rôznych škôl v Maďarsku. Boli veľmi dobré, zaujímavo spracované, vtipné. Ako prví vystúpili sarvašskí žiaci pod vedením Márie Mravíkovej s hrou Kocúr a myši. Páčil sa mi humor v hre, ako deti hrali, najmä ako hral kocúr. Ale nepáčilo sa mi, keď bolo na javisku ticho. Scéna bola jednoduchá, ale ani nebolo potrebné dať na javisko iné kulisy.
Keby som bola na predstavení so žiakmi, mali by za úlohu nakresliť to, čo bolo v hre najvtipnejšie a napísať k tomu jednu-dve vety. Všetky predstavenia sa mi páčili, lebo deti hrali zo srdca, s radosťou. Všetky skupiny boli dobre prípravné a svoje úlohy zahrali najlepšie ako vedeli.
V rámci medzinárodnej spolupráce - výmenného programu medzi školami - sa študenti Sociálnej a pedagogickej akadémie z Lučenca zúčastnili praxe v cvičnej Materskej a základnej škole pri TSF PFK v Sarvaši. Dvojtýždňový pobyt bol okrem praxe zameraný aj na kontakty s históriou, vedou i kultúrou Sarvaša a okolia.
Hneď na druhý deň popoludní strávili poslucháči odboru slovenský jazyk Pedagogickej fakulty Vysokej školy S. Tešedíka a poslucháči tretieho ročníka Pedagogickej a sociálnej akadémie z Lučenca popoludnie pod názvom Stretnutie so slovenčinou. Z ponuky prednášok VÚSM odzneli po úvodných slovách Eriky Fajnorovej, lektorky slovenského jazyka Pedagogickej fakulty VŠ S. Tešedíka, prednášky Jána Gomboša a Alexandra Jána Tótha, ktorí študentom a pedagógom prednášali o Ľudovítovi Štúrovi ako kodifikátorovi spisovnej slovenčiny a o cudzích a prevzatých slovách v slovenčine.
Cieľom prednášok bolo nielen získať podrobnejšie informácie o slovenčine z pohľadu histórie a vedy (jazykovedy) od prednášateľov, ktorí sa tejto práci venujú profesionálne ako pracovníci VÚSM, ale aj osobne spoznať Jána Gomboša a Alexandra Tótha, predstaviteľov tejto inštitúcie, ktorá v súčasnosti má výrazný vplyv na zachovanie kultúry a jazyka slovenskej menšiny v Maďarsku.
Oboznámenie sa s históriou mesta a okolia začalo v múzeu, potom študenti navštívili kaštieľ, arborétum, spomienkovú cestu, drevenú zvonicu... Na celodennom výlete v Ópusztaszeri si pozreli Fesztiho obraz a skanzen, v ktorom sú uchované pamiatky ľudovej kultúry z doby dávno i nedávno minulej. Medzi neopakovateľné zážitky patrila aj slávnostná rozlúčka poslucháčov vysokej školy, ktorá pokračovala rozlúčkovým plesom.
V letnom semestri mali poslucháčky posledného ročníka denného štúdia aj poslucháčky diaľkového štúdia štátne záverečné skúšky. Obhajovali svoje diplomové práce a odpovedali z pedagogiky a zo slovenského jazyka pred komisiou, ktorej predsedom bol predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fúzik. Bolo zaujímavé počúvať nielen odpovede na vylosované témy, ale najmä obhajobu diplomových prác. Všetky súviseli so Slovákmi v Maďarsku a týkali sa slovenských zvykov, tradícií, ich uchovávania či slovenských ostrovov v Maďarsku.
Záver skúšok patril trojici učiteliek z MŠ Szivárvány (Dúha) v Dabaši-Šári. Všetky tri práce sa týkali konkrétneho domáceho prostredia, histórii a slovenských zvykov v Šáre, výchovno-vzdelávacích programov v slovenskom jazyku v MŠ a spôsobu, ako sa uchovávajú tradície a zvyky predkov v spolupráci s rodinou v MŠ. Tu je resumé z diplomovej práce Anny Szabadosovej Pestovanie šárskych tradícií v našej škôlke:
Rýchle zmeny posledných desaťročí zanechali stopy aj vo zvykoch našej osady. Z nich mnoho zmizlo, alebo sa zmenilo. Najdôležitejšou úlohou pedagógov je pomáhať ich zachovávať pre terajšiu a nasledujúcu generáciu. Preto majú škôlky čoraz väčšiu úlohu vo vedomom a postupnom vytváraní pozitívneho postoja detí k slovenskej kultúre a jazyku. Ako vidno, už aj v škôlke je mnoho možností na to, aby sme si vyberali z bohatej ľudovej kultúry a odovzdávali ju deťom. Sila spoločných hier nesie so sebou celú skupinu, a tým posilňuje pocit spolupatričnosti. Pestovanie ľudovej kultúry umožňuje vytvorenie prirodzenej inteligencie, formuje nazeranie na život, výborne spája dnešok so zajtrajškom.
V tejto činnosti hrá najdôležitejšiu úlohu pedagóg. Keďže dieťa v predškolskom veku sa učí tak, že napodobňuje modely, vzrastá tým zodpovednosť pedagógov. Takto môže pedagóg využiť túto okolnosť aj na výchovu - vzbudenie záujmu o ľudovú kultúru. Dobrý pedagóg si vedome naplánuje do svojej výchovnej práce pestovanie ľudových tradícií a chápe túto činnosť ako časť komplexnej výchovy v škôlke. Nebadane vsunie túto činnosť do každodennej práce.
Keď sme počúvali odpovede, v ktorých bolo cítiť skúsenosti a profesionalitu, lásku k svojmu rodisku a slovenčine, boli sme pyšní na učiteľky, ktoré ani na štátnej záverečnej skúške nezapreli svoju lásku k reči, kultúre a tradíciám Slovákov na slovenských „ostrovoch“ v Maďarsku.
Pri poslednej odpovedi, keď poslucháčka plynule rozprávala o svojej diplomovej práci a práci učiteľa v národnostnej škôlke súvisle 15 minút v ľubozvučnej slovenčine, v ktorej bolo cítiť aj reč predkov, pýchu vystriedalo dojatie. Mať všetky podmienky na učenie nestačí. Pevná vôľa, snaha, trpezlivosť, zodpovednosť, ale hlavne láska k predkom, k ich kultúre, tradíciám a ich jazykom je základom, pilierom mosta pre cestu súčasníkov k minulosti i budúcnosti.
Básnik Rúmí hovorí: Život je čosi také, ako keď kráľ vyšle svojho posla do neznámej krajiny, aby tam splnil istú úlohu. Vyslanec tam odcestuje a vykoná kopu rôznych vecí - ak však nesplní úlohu, kvôli ktorej bol vyslaný, je to akoby neurobil absolútne nič.