Nedávno som navštívila budapeštiansku slovenskú školu. Nie že by som sa chcela chváliť, ale vyhľadala ma profesorka Júlia Szabová Marloková, či by som sa nechcela porozprávať so žiakmi o básňach. Hovorí sa, že niet horšieho, ako keď kata vešajú, ale pozvanie do svojej alma mater som nemohla odmietnuť.
V onen marcový pondelok naplnili knižnicu školy gymnazisti ustanovizne, ktorí si prečítali niekoľko mojich básní a potom sa ma zvedavo všeličo vypytovali. Musím sa priznať, že som bola nesmierne prekvapená, totiž súčasní gymnazisti sú oveľa otvorenejší ako sme boli my. Alebo aspoň ako sa ja pamätám zo svojich gymnaziálnych rokov. Nechcem hovoriť o tom, že rýchlejšie dozrievajú, ale verím, že to závisí od učiteľov, ktorí s nimi zaobchádzajú ako s partnermi. Ale nie preto som sa rozhodla podeliť sa s vami, milí čitatelia, o svoje skúsenosti, aby som mohla filozofovať nad možnosťami súčasnej mládeže. Lež skôr preto, lebo pani profesorka mi (ale ako neskôr vysvitlo, nielen mne) pripravila aj ďalšie prekvapenie. Totiž poprosila ma, že keď som už beztak v škole, či by som nechcela ísť s ňou na hodinu slovenčiny s druhákmi. Chcela som. Ako vysvitlo, je to mimoriadne šikovná trieda, ktorá do nového čísla školského časopisu, ktoré vyjde v týchto dňoch, poslala niekoľko fragmentov z vlastnej tvorby. Na hodine sa študenti zaoberali s epigramami a tak sa rozhodli (na nemalé nutkanie pani profesorky), že napíšu aj oni niečo a pošlú to do časopisu. O školských novinách treba vedieť, ako som sa dozvedela od ich šéfredaktorky Margity Zatykovej, že z času na čas vychádzajú tzv. literárne čísla, v ktorých uverejňujú tvorbu žiakov. Najnovšie číslo je práve takéto literárne a nájdu sa v ňom nielen epigramy druhákov, ale aj iné žánre, napr. glosy od štvrtákov. Dostala som časť, ktorú vydali (zo seba) druháci, nájdete ju tu.
Ale keď som už mala možnosť sa s nimi stretnúť, tak sme sa trochu aj porozprávali. Vysvitlo, že múdre myšlienky nielen napíšu, ale vedia ich aj pohotovo sformulovať, hoci s epigramami mali taký problém, že ťažšie sa im písali krátke ako dlhé. Veď epigram je frapantná krátka forma vyjadrenia sa. Ale pozrime sa už na výplody druhákov! V mene čitateľov im za ne ďakuje
„Dva zde ležá: Žebrák a boháč.
Rozdílu nemavše krom, že
chutnejšéj červi boháča žerú.”
V druhom ročníku sme sa učili o Jozefovi Ignácovi Bajzovi, ktorý písal epigramy. Slovo epigram je pôvodne z gréčtiny a znamená nápis. Epigram je lyrický žáner, stručne a duchaplne vyjadruje nejakú životnú pravdu. Obyčajne satirická báseň s výraznou pointou na konci. Nás Bajzova tvorba natoľko inšpirovala, že sme sa tiež rozhodli napísať niečo podobné aj my.
„Co se v mládí naučíš,
ve stáří zapomeneš,
a nikdy si už nevzpomeneš.“
„Či sme múdri, či hlúpi,
či sme bohatí, či chudobní,
v zemi nás červ aj tak rovnako rozloží.“
Niektorým z nás sa tak rozbehla fantázia, že tvorili až básne…
„Cigarety, alkohol a tráva,
to má byť akože nová správa?
Táto tráva sa vo veľkom bráva,
kým zatiaľ rodič sa o svoje dieťa obáva.
Striekačky, drogy, fet,
veľa detí si myslí, že to je len kvet.
Chutí mu to ako med,
ale v tom jeho duše niet!
Títo tínedžeri
by si nemali do úst dávať tieto smeti.“
„Cigarety nekupuj si z vreckových zbytočne,
v živote ti to žiadny osoh nikdy nedonesie.
Ľahko si s tým zničíš pľúca,
V zrkadle viac neuvidíš pery sa smejúce.“
„Cigarety, chlast a tráva,
kto je v norme, ten nedáva.
Gramík z prášku bieleho,
ovládol už každého.
Ak je toto motto z tvojej časti,
spamätaj sa,
zdaj sa svojej slasti.
Zničí ťa to celého,
už od rána bieleho.“
„Jaj, jaj, nepíše mi perečko,
mama nevie podpísať vysvedčko.
Hurá, skríknem od radosti
a roztrhnem ho bez starosti.“
„Hmm! Bude matúra,
je to taká nátura.
Každý má z nej plnú hlavu,
dávaj pozor, prichádza od zadu.
Učitelia jak rýchle stíhačky,
berú nam obľúbené hračky.
Hrnú nás do učenia,
začala hodina mučenia.
Berie nám ilúzie o živote,
Posúva nás bližšie k realite.
Je to skúška dospelosti,
premenia sa tvoje cnosti.“
Ak sa vám páčili naše básničky, skúste aj vy vytvoriť podobné. Dúfame, že v budúcom čísle Študentského pera sa stretneme aj s nimi.