Keď sa rozhodlo vedenie Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši zorganizovať lyžiarsky zájazd, s úsmevom na tvári som prijala úlohu zabezpečiť lyžiarske stredisko na Slovensku, vhodné na absolvovanie lyžiarskeho výcviku.
Keďže sama mám k lyžovaniu kladný vzťah - v zime využívam každú príležitosť byť na lyžiach, nebol pre mňa veľký problém nájsť vhodný areál zimných športov. Rekreačné stredisko Július neďaleko Rožňavy bolo ideálnym miestom pre mladých Komlóšanov.
A tak koncom januára pricestovalo na Július 45 žiakov a 5 učiteľov zo Slovenského Komlóša. Aj keď počasie v tom čase nebolo úplne ideálne a na okolitých kopcoch a lúkach nebol ani kúsok snehu, v tomto stredisku bol na zjazdovke súvislý snehový povrch vďaka umelému zasnežovaniu v predchádzajúcom období.
Hneď po príchode mi ale začalo byť jasné, že lyžovačka to nebude ani zďaleka jednoduchá - spomedzi 45 detí stál už niekedy na lyžiach iba jeden žiak. Nuž a lepšie na tom neboli ani moji kolegovia. Keďže sama by som lyžiarsky výcvik s toľkými nelyžiarmi asi ťažko zvládla, bolo nevyhnutné zabezpečiť skúsených lyžiarskych inštruktorov. Hneď druhý deň po príchode sme si veľkú skupinu rozdelili na štyri družstvá. V každom družstve prebiehal rovnaký postup - obutie lyžiarok, pripnutie a odopínanie lyží, chôdza, otáčanie, pády, vstávanie... Po prvej hodine sme neverili, že sa nám viacej v ten deň podarí dokázať s mladými lyžiarmi. Aj napriek tomu, že som už neraz absolvovala lyžiarsky výcvik s deťmi na Slovensku, tento deň nás poriadne vyčerpal. Nikdy som totiž nepracovala s takou veľkou nelyžiarskou skupinou. Neraz vyvolali reakcie niektorých detí úsmev na tvárach, keď sa nás pýtali, prečo sa im lyže tak veľmi šmýkajú. Ale ako sa hovorí - trpezlivosť ruže prináša. Našťastie potvrdilo sa to aj tu. Hneď v prvý deň popoludní sa ukázali prvé iskričky nádeje, že výcvik by mohol byť úspešný. Skupina šikovných detí dokázala, že aj keď lyžovanie skúša prvýkrát, bez problémov zvládla základné lyžiarske zručnosti. K tejto šikovnej skupine každý deň pribúdalo stále viac detí. Bolo príjemné sledovať, ako sa zo dňa na deň naši žiaci zdokonaľujú v lyžovaní. Každú chvíľu bolo počuť zo svahu výkriky: „....pán učiteľ, robím to dobre?“
Aj keď niektoré dojazdy lyžiarov neskončili vždy podľa metodiky, vytrvalosť ich neopúšťala.
Milou perličkou z výcviku bola situácia, keď skúsený lyžiarsky inštruktor - ujo Pišta, ako ho deti volali, chcel pochváliť jedného mládenca za peknú jazdu na lyžiach a povedal mu:... „ za túto jazdu si zaslúžiš jednotku“... Keďže ujo Pišta si neuvedomil, že v Maďarsku je jednotka tá najhoršia známka, mladý lyžiar sa prekvapene opýtal:...“jednotka??...a čo som zle urobil??“....Vtedy sa ujo Pišta zasmial a svoje hodnotenie hneď opravil.
Zlepšovanie lyžiarskych schopností našich detí pokračovalo takým rýchlym tempom, že štvrtý deň pobytu sa konali dokonca aj preteky v slalome a v zjazde. Pri týchto disciplínach rozhodovala nielen presnosť ale hlavne rýchlosť. Málokto by pri pohľade na súťažiace deti uveril, že ešte pred pár dňami o lyžovaní len počuli. Ako každá súťaž, aj táto mala svojich víťazov, ktorí za svoje výkony získali medaily.
Myslím si však, že víťazmi sú všetci, ktorí dokázali prekonať prvotný strach z lyží a zvládli základné lyžiarske zručnosti. Ako mladí lyžiari sami povedali, lyžovanie sa im veľmi páči a radi by si ho zopakovali aj inokedy.
Na záver možno konštatovať, že vďaka tomuto výcviku sa deti osobne zoznámili nielen s obľúbeným zimným športom, ale v rámci neho si rozšírili aj slovnú zásobu zo slovenského jazyka.
Koncom januára sa naša škola zúčastnila lyžiarskeho kurzu na Slovensku v malom lyžiarskom stredisku Július neďaleko Rožňavy. Cesta tam bola nekonečná. Keď sme dorazili do cieľa, bola všade veľká tma. Iba na chate svietilo jedno svetlo. Nechápali sme, kde sa budeme lyžovať, keď nikde naokolo sme nevideli ani kúsok snehu. Ubytovali sme sa, zjedli sme večeru a potom sme šli spať. Ale spať sa nám vôbec nechcelo, Skoro celú noc sme s kamarátkami prerapotali. Ráno sa nám vstávalo veľmi ťažko. Keď sme sa však pozreli cez okno, videli sme, že naša chata je hneď vedľa lyžiarskeho vleku a celý ten kopec, ktorý sme večer nevideli, bol pokrytý snehom. Potešili sme sa a hneď sme vybehli na dvor. Už sme sa nevedeli dočkať, kedy začneme skúšať lyže. Výcvik začal hneď po raňajkách. Naši lyžiarski inštruktori nás rozdelili do skupín. Keďže nikto z nás nevedel lyžovať, okrem jedného chlapca, a bolo nás tam 45, bolo veselé sa pozerať, ako sa trápime. Lyže sa nám šmýkali a my sme padali ako zhnité hrušky. Myslím, že aj naši inštruktori sa poriadne zapotili. Ale naša námaha sa vyplatila. Poobede sa vytvorilo prvé družstvo, kde som bola aj ja. Keďže sme už vedeli nielen stáť, šliapať, otáčať sa na lyžiach, zobral nás ujo Karol - náš inštruktor, na vlek. Na prvýkrát sme aj tu niektorí vypadli, ale pri ďalšom nastupovaní na vlek sme to zvládli bez problémov. Ujo Karol nás veľmi pochválil, ako rýchlo sme to všetko zvládli. Ďalší deň sme dokonca už vyšli až na vrch kopca. Najprv sme sa báli, ako odtiaľ zídeme, ale náš inštruktor nás pomaly viedol dolu svahom, ukazoval nám oblúky a my sme ho nasledovali. Každý deň sme boli viac odvážnejší. Niektorí sa dokonca nebáli pustiť rovno dolu bez oblúkov. Ujo Karol ich potom vyhrešil a upozornil ich, že musia dodržiavať bezpečnosť. Predposledný deň sa konali preteky. Vtedy sa už lyžovala takmer polovica detí z kurzu. Pretekali sme v zjazde a v slalome. Každý chcel vyhrať prvé miesto, a preto sme sa všetci veľmi snažili. Aj keď každý prvé miesto nevyhral, mne sa to podarilo v zjazde. Bola som veľmi šťastná, lebo o tom sa mi ani nesnívalo, že sa mi tak bude dariť na lyžiach. Všetci víťazi dostali medailu a diplom. Na lyžiarskom kurze sa nám všetkým veľmi páčilo. Okrem toho, že sme sa naučili lyžovať, zažili sme veľa veselých zážitkov. Po návrate domov som celý večer zabávala našu rodinu zážitkami z lyžovačky.
