Dňa 1. augusta zriadil Mestský úrad v Tatabáni tri všeobecné výchovno-vzdelávacie centrá, ktoré majú zabezpečiť efektívnejšiu organizáciu práce a zníženie prevádzkových nákladov. Jedným z nich je slovenské stredisko, ktoré združuje Osvetový dom A. S. Puškina, Základnú školu M. Jókaiho, Materskú školu M. Jókaiho a ešte jednu škôlku.
Na čele centra stojí Enikő Maksimová Pálfiová, ktorá nás informovala, že týmto krokom vlastne inštitucionalizovali doterajšie neformálne vzťahy. V osvetovom dome sídli miestna slovenská menšinová samospráva, ktorá usporadúva množstvo slovenských programov, v škole M. Jókaiho sa vyučuje slovenčina štyri hodiny týždenne a v škôlke M. Jókaiho, ktorá je sesterskou inštitúciou Materskej školy J. Aranya (ďalšej členky združenia) majú tiež slovenské zamestnania.
Riaditeľka strediska, ktorá je zároveň riaditeľkou Základnej školy M. Jókaiho, očakáva od tejto formy prevádzkovania inštitúcií, že spoločným financovaním sa môžu efektívnejšie a hlbšie zaoberať jednotlivými odvetviami výchovno-vzdelávacieho procesu. Počas našej návštevy rozbiehali nový systém.
Slovenčina je v základnej škole prítomná už desiaty rok. Najprv to bolo formou krúžku, sedem rokov ju vyučujú ako predmet. Tohto roku sú ôsmaci posledná trieda, kde sa slovenčina vyučuje v krúžku jednu hodinu týždenne, v ostatných triedach sa zaoberajú slovenským jazykom štyri hodiny týždenne. Slovenskú vzdelanosť nevyučujú ako samostatný predmet, ale integrovane na hodine slovenčiny. Ako povedala pani riaditeľka, jeden rok sa pokúšali samostatne vyučovať slovenské reálie, ale hodinu nevedeli zaradiť do rozvrhu, keďže ten je preťažený. Slovenčinu sa učí približne polovica zo 180 žiakov, zväčša v posledných hodinách, keď ostatní majú voľno, alebo sa zaoberajú mimoškolskou činnosťou. Ako nás informovala predsedníčka Slovenskej samosprávy v Tatabáni-Bánhide Ruženka Izingová Pružinová, vo vyučovaní slovenských reálií pomáha ich zbor poriadaním vlastivedných a folklórnych podujatí, na ktorých sa zúčastňujú v hojnom počte aj žiaci. Jednou z možností je aj prehliadka nedávno odovzdaného Slovenského domu, ktorý je vlastne národopisným múzeom. Sú v ňom vystavené úžitkové predmety niekdajších miestnych slovenských domácností. O návštevu tohto múzea (ale aj Baníckeho múzea so skanzenom) je veľký záujem v radoch žiakov. Rysuje sa aj nárok na usporadúvania mimoriadnych hodín v priestoroch domu pred väčšími sviatkami. Či to je túžba po nových poznatkoch, alebo iba kvôli možnosti opustiť na chvíľu budovu školy, nevieme, avšak prejavenému záujmu sa tešíme. Žiaci majú možnosť zahĺbiť sa do slovenských reálií aj počas poznávacích výletov na Slovensko, aspoň jeden vedie vždy na historicky pútavé miesta našej materskej krajiny.
Medzi šestnástimi stálymi pedagógmi sú dve slovenčinárky: Gabriela Fischlová a Ida Nagyová, obidve študovali odbor slovenčina - maďarčina na Katolíckej univerzite P. Pázmaňa v Pilíšskej Čabe. Hoci ani jedna nie je slovenského pôvodu, predsa oduševnene vštepujú vedomosti do „hlavičiek - makovičiek“ bánhidských detí. G. Fischlová pochádza z Veszprému. Pôvodne študovala ruštinu, o slovenčinu sa začala zaujímať až na univerzite. Zúčastnila sa na dvoch letných sústredeniach SAS v Bratislave. I. Nagyová pochádza z Komáromu a po slovensky sa naučila kvôli slovenskej rozhlasovej stanici, na ktorej vysielali dobré programy, ktorým chcela rozumieť. Dnes nielen rozumie po slovensky, ale slovenčinu aj vyučuje, a to v prvej, štvrtej a piatej triede. V súčasnosti dokončieva svoje štúdiá. Obidve učiteľky dochádzajú do školy z Komáromu, čo je polhodinová cesta vlakom a ďalšia polhodina pešo. Vyučujú podľa učebnice Pirošky Majerníkovej a Kataríny Sásovej a vo vyšších triedach z učebníc Eriky Kraslánovej.
Juliana Némethová Müllerová, pôvodom z Tatabáne, stojí na čele Materskej školy M. Jókaiho, kde vedie slovenské zamestnania absolventka Vysokej školy pedagogickej v Ostrihome Gyöngyvér Maczková Konyová. 45 ratolestí je rozdelených do dvoch skupín, týždenne raz-dvakrát majú slovenské zamestnanie. Deti sa zúčastňujú na väčších podujatiach, kde predvádzajú svojim rodičom a starým rodičom, čo všetko sa naučili po slovensky. „Keď sa rodičia dozvedia, že v škôlke sú aj slovenské zamestnania, potešia sa, berú to ako pozitívum,“ povedali obe učiteľky. Slovenčinu si obľúbili aj detičky, rady spievajú slovenské piesne a slovenské riekanky recitujú aj počas hojdania sa na dvore. Škôlka nie je národnostná, so slovenčinou sa zaoberajú len neviazane, je ich koníčkom. Spojenie slovenských inštitúcií do spoločného združenia považujú za dobrú vec a veria, že budú z neho prosperovať.
Podobný názor majú aj učiteľky v škole. Aj ony tvrdia, že napriek tomu, že výučba slovenčiny nie je povinná, žiaci sa tento jazyk radi učia. Práve počas našej návštevy sa prihlásila bývalá žiačka, že by chcela chodiť na doučovanie, lebo na gymnáziu v Komárome si zobrala do rozvrhu slovenský jazyk. V jednom tatabánskom gymnáziu tiež prejavili záujem o štúdium slovenčiny, ale zatiaľ nie je dostatočný počet záujemcov.