Meno Marty Pálmaiovej Pápayovej je úzko späté s Budapeštianskym slovenským speváckym zborom Ozvena, ktorý v tomto roku oslavuje desiate výročie založenia. S dirigentkou, ktorá je doma skôr pasívnou prijímateľkou hudby, sme sa rozprávali o láske k hudbe, o viere a o tom, že profesionálnym spevákom sa môžeme stať aj v dospelom veku.
- Ako ste sa dostali k spevu a hudbe vôbec?
- Ako 9-ročná som sa začala učiť hru na klavíri. Počas vyučovania hudobnej teórie v podstate človek spieva a už aj na Základnej škole v rodnej Pribete pri Nových Zámkoch som spievala sólo, aj v zbore. Mali sme výborného pedagóga, ktorý nás podporoval. Potom som sa dostala na bratislavské konzervatórium, kde tiež boli predmety, kde bolo treba spievať. Okrem toho vždy som sa nejako dostala do zboru. Spievala som aj v školskom zbore. Mali sme povinný predmet dirigovanie speváckych zborov, ale vtedy som na to ani nepomyslela, že zo mňa raz bude dirigentka. Pracovať som začala ako učiteľka na Základnej umeleckej škole v Dunajskej Strede, o pár rokov som sa dostala k zborom ako klavírny sprievod. Postupom času ma začali prehovárať, aby som dirigovala, aby som viedla zbor, spolupracovala s nimi. Spolupracovala som s rôznymi zbormi a mala som aj samostatné zbory, ktoré som viedla.
- Hudba je prítomná aj vo vašom rodinnom živote?
- Rodičia vôbec neboli hudobne vzdelaní, ale mali radi spev a hudbu, mama nám veľa spievala. Dcéru som tiež vychovávala k láske k hudbe. Nestal sa z nej hudobník, lebo nechcela ísť na tú dráhu. Hudba sa však stala súčasťou jej života: keď si nemôže zahrať cez týždeň na klavíri, tak jej to veľmi chýba. Učila sa aj hre na husle. V rodine sme všetci traja spievali.
- Aký je váš vzťah k slovenčine a k slovenským ľudovým piesňam?
- Ja som Slovenka od rodu. Môj otec síce hovoril trochu po maďarsky, ale išlo mu to ťažko. Mama hovorila obidvoma jazykmi, hoci iba kuchynskou maďarčinou. Ja som sa naučila spisovnú maďarčinu, ale iba preto, lebo som bola nútená vyučovať po maďarsky a teraz tiež učím po maďarsky. Slovenské ľudové piesne som mala vždy rada, odmalička sme ich spievali doma aj na škole. Dosť veľa som ich poznala, hoci je pravda, že človek veľa slov a textov zabudne.
- Keď ste sama, spievate si radšej ľudové alebo umelé piesne?
- Keď som sama, radšej nespievam (usmieva sa). Ale je to svätá pravda, totiž človek sa unaví. Radšej som pasívnym príjemcom hudby: počúvam rádio, vážnu hudbu, alebo džezovú hudbu, lebo mám rada džez. Netvrdím, že by som sama spievala.
- Aký vzťah máte k Ozvene?
- Veľmi mi prirástla k srdcu. Zbor tvorí veľmi dobrá partia, členovia si veľmi dobre vychádzajú aj medzi sebou. Aj mňa veľmi dobre prijali ako dirigenta, čo nie je jedno. Sú ochotní splniť všetky moje požiadavky, takže môžem o nich hovoriť len dobré. Snažia sa všetko spraviť tak, ako to od nich žiadam.
- Ako sú na tom so spevom?
- Je to amatérsky zbor, takže, samozrejme, iná je tu práca, ako v zbore, kde sú hudobne vzdelanejší ľudia. Aj v tomto zbore sú niektorí, ktorí majú hudobné vzdelanie, alebo aspoň dobré základy, oni sú veľmi ochotní pomáhať tým, ktorí sú vyslovene amatéri. Výhodou amatérskeho zboru je, že speváci dávajú to, čo majú v srdci. Niekedy, keď človek porovná tzv. veľké profesionálne zbory s amatérskymi, vrátane umeleckého výkonu, tak nie vždy je to na výhodu profesionálneho telesa, aj keď podá stopercentný výkon. Čo sa týka prednesu, prežitia a hudobného stvárnenia, občas človek s amatérskymi zbormi dosiahne viacej. S hlasmi treba pracovať a členovia Ozveny sú ochotní pracovať. Berú vážne už aj hlasovú rozcvičku na začiatku každej skúšky. Je to dvadsať minút „zbytočného spevu“, ale sú radi, že vidia jeho význam.
- Môže sa stať, že z amatéra sa stane aspoň poloprofesionálny spevák?
- Samozrejme, avšak je dôležitý aj vek a ochota. Poznáme mnoho príkladov, keď sa ľudia stali spevákmi v strednom veku. Mali veľmi dobrý hlas, alebo niekto ich na to upozornil a začali sa hudobne vzdelávať v dospelom veku. Pri speve nie je až natoľko dôležitý vek, ako pri hre na hudobnom nástroji. Kto má hlas „od prírody daný“, s tým je iná práca, ako na hudobnom nástroji. Samozrejme, keď sa človek rozhodne pre túto dráhu, treba veľa cvičiť.
- V tomto roku oslávila Ozvena desiate výročie svojho založenia. Kam smeruje?
- Máme veľa šancí a veľa rezerv v zbore. Treba pracovať sústavne a pravidelne. To, čo teraz Ozvena aj plní, lebo na skúškach sa speváci snažia byť v stopercentnej zostave a iba v ozaj vážnych prípadoch neprídu na skúšku. Vždy máme nové ciele, ktoré vedú zbor na čím vyšší stupeň. Ďaleko nie sme na výslní, ale dúfam, že k nemu naďalej budeme smerovať.
- Máte ešte nejaké voľné miesta? Ak áno, tak aké hlasy by ste potrebovali?
- Voľné miesta sú vždy, pretože miešaný spevácky zbor máva od 30 do 60 členov. Nás je teraz vyše dvadsať, ale máme pomerne vyrovnaný počet hlasov. V každom hlase vždy radi privítame dobrých spevákov, ktorí sú ochotní s nami spolupracovať a ktorí majú radi spev a slovenské slovo.
- Hráte aj na organe v budapeštianskom evanjelickom zbore. Prečo ste prijali túto službu?
- Do zboru ma zavolal pán Spišák, keď prišiel do Budapešti ako vyslaný farár. Kontakt na mňa dostal od Slovenskej samosprávy Budapešti a potreboval organistu. Treba vedieť, že nie som kantorom, ale mám všelijaké iné hudobné vzdelanie. Odmalička som mala vzťah aj k viere i keď veľa rokov mi vypadlo, keď som nechodila do kostola. So zbormi sme pravidelne nacvičovali piesne s cirkevným obsahom, vystupovali sme v kostoloch na rôznych podujatiach a vždy som tvrdila to, čo tvrdí aj Písmo sväté, že keď človek spieva, tak sa dvakrát modlí. Hudba vyjadruje oveľa bližší vzťah k Bohu a vie ho vyjadriť čistejšie ako napríklad hovorené slovo. Pravdepodobne aj to ma inšpirovalo k tomu, že som prikývla na prosbu pána farára. Bolo to pred 5-6 rokmi a dokedy mi prsty budú slúžiť, budem hrať v budapeštianskom slovenskom evanjelickom zbore. Aj keď je to niekedy ťažké časovo zosúladiť, lebo človek má veľa práce a aj iné povinnosti. Hudba a viera sú naozaj úzko späté: je jedno, či je to hudba so slovom, alebo len čistá hudba.
