Meno Gizely Molnárovej, rodenej Fuhlovej, je úzko späté nielen s jej rodnými Mlynkami, ale aj so Zväzom Slovákov v Maďarsku, veď bola pri jeho zakladaní. Bola prvou slovenskou kurátorkou Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku.
Zaslúžila sa o zveľadenie mnohých slovenských tradícií. V neposlednom rade je vynikajúca slovenská ľudová speváčka, ktorá nikdy nie je unavená, keď treba niekoho pohostiť, nikdy neodmietne naučiť sa novú pieseň a ľahko nájde spôsob na splnenie svojich cieľov.
Gizela Fuhlová sa narodila v Mlynkoch v roku 1932. Po ukončení strednej školy začala pracovať na mlynskom obecnom úrade (vtedy ešte miestnej rade) ako pisárka. Raz na jar ju zavolali na prijímací pohovor do novozaloženého slovenského učiteľského ústavu v Budapešti, na ktorom uspela a v septembri 1949 mala začať štúdiá. Avšak do školy sa nedostavila a po dvoch týždňoch museli po ňu osobne prísť a prehovoriť ju, že má talent na vyučovanie detí, dobre ovláda slovenčinu a mohla by byť príkladom pre ďalšiu generáciu. Či preto, alebo kvôli prísnym slovám otca, to už ani sama nevie, ale isté je, že od októbra už spolu s ostatnými nádejnými učiteľmi chodila po Budapešti, merala cestu z internátu do školy, prípadne na iné aktivity. Po ukončení štúdií začala svoju učiteľskú dráhu v Slovenskom Komlóši. Na nížinu si však nemohla zvyknúť. Hory jej prirástli k srdcu a keď ich nevidela, trpela clivotou. V komlóšskej slovenskej škole vydržala dva a pol mesiaca, potom sa vrátila späť do Mlynkov.
V rodnej obci vyučovala v nižších ročníkoch a podľa potreby slovenčinu aj vo vyšších, a to viac ako štyridsať rokov. „Mali sme dobrý kolektív a dobrých žiakov. Ja som bola na nich prísna, ale som ich mala rada,“ spomína bývalá učiteľka, ktorá je najviac hrdá na tú triedu, z ktorej siedmi jej bývalí žiaci sa stali učiteľmi. O tom, že ju mali radi aj žiaci, svedčí nasledujúca historka. Raz ochorela a musela sa dlho liečiť. Žiaci ju navštívili doma, požiadali ju aby sa čím skôr vrátila k nim, lebo už budú dobrí. Na potvrdenie svojich slov jej priniesli kreslo, v ktorom by sa jej pohodlnejšie sedelo počas vyučovania. Toto zelené kreslo stálo vždy v jej triede až do odchodu do dôchodku ako memento lásky jej žiakov.
Vydala sa za vojenského náčelníka - Maďara zo Slovenska, ktorý slúžil v mlynskej kasárni. Hoci slovensky dobre nevedel, po čase si zvykol na to, že jeho manželka sa rozpráva so svojimi blízkymi po slovensky. Podobne je na tom aj jej dcéra, ktorá má dvoch synov. Tiež bola vojenskou dôstojníčkou a potom, ako zrušili kasáreň v Mlynkoch, odišla do dôchodku. Dvaja synovia - vnuci tety Gizky - hovoria tiež po slovensky, ale už nie tak dobre.
„Voľakedy musel učiteľ vedieť trochu spievať, mali sme aj prijímaciu skúšku zo spevu. Ak si nevedela spievať, nemohla si ísť za učiteľa,“ povedala G. Molnárová, ale zároveň sa priznala, že na klavíri sa naučila hrať len toľko, aby prešla na skúške. Desaťročia viedla školský spevokol, s ktorým dosiahla pekné úspechy. „Vtedy sa ešte nevydávali platne, ale s našimi deťmi sme jednu nahrali,“ povedala hrdo. Deťom sa venovali celý deň, pripravovali im rôzne mimoškolské aktivity a krúžky, tak aj ľudového tanca a spevu. Vyhrávali všetky súťaže, na ktorých sa zúčastnili: „Každý rok sme boli prví na slovenských súťažiach,“ spomína si teta Gizka.
Počas svojej dlhoročnej pedagogickej činnosti viedla mnohé generácie k vrúcnemu vzťahu k slovenskej ľudovej piesni. Je jedna zo zakladateliek mlynského pávieho krúžku, v ktorom od jeho založenia nepretržite spieva už celých 45 rokov. Páví krúžok a ľudový spev vôbec sú jej srdcovou záležitosťou. Lásku k ľudovým piesňam zdedila od matky, ktorá počas vykonávania prác okolo domu si stále pospevovala. Pilíšske piesne sú pekné, spievajú sa dvojhlasne a týmto dávajú celkom iný pocit recipientovi. Život v pávom krúžku však neznamená iba nacvičovanie nových pesničiek. Je to kolektív, ktorému sa treba venovať, a v tom sa teta Gizka veľmi dobre vyzná. Od založenia pávieho krúžku má na starosti spev ako taký: ona začína na javisku, ona udáva tón a ona nacvičuje s kolegami nové piesne. Páví krúžok je zároveň jadrom mlynskej pobočky ZSM. „My hovoríme len po slovensky, ani by nás nenapadlo ozvať sa po maďarsky na skúškach, ani na vystúpeniach,“ hovorí s uznaním o svojich kolegoch. Členovia pávieho krúžku sú pri všetkých obecných podujatiach, pomáhajú, pripravujú, pečú, hostia a spievajú.
Gizela Molnárová je hybnou silou spevokolu Pilíš, v ktorom spievajú nadšenci a ochrancovia slovenských ľudových tradícií z troch pilíšskych obcí: Mlynkov, Čívu a Santova. Je vedúcou mlynskej organizácie Zväzu Slovákov v Maďarsku.
Po vzniku Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) v roku 1995 sa stala členkou kuratória Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, kde počas troch volebných cyklov veľmi úspešne presadzovala záujmy Slovákov v Maďarsku. V rokoch 1995-2006 bola poslankyňou Valného zhromaždenia CSS.
Neúnavná aktivistka Slovákov v Maďarsku nechýba ani na jednej väčšej akcii ZSM: je členkou poroty v Spievankách a veršovačkách, aktívnou delegátkou za Mlynky vo Valnom zhromaždení ZSM.
Jej prácu ocenili roku 1994 nivo cenou za činnosť vykonanú v prospech národností žijúcich v Maďarsku, v roku 1996 Strieborným stupňom Rytierskeho rádu MR, Celoštátna slovenská samospráva jej v roku 2002 udelila vyznamenanie Za našu národnosť, ZSM roku 2004 Za slovenskú národnosť. Najviac hrdá je však na titul čestného občana Mlynkov a Blatného, spriatelenej obce na Slovensku. Gizele Molnárovej tohto roku udelili prestížnu cenu Pro Cultura Minoritatum Hungariae za jej mimoriadny prínos v oblasti vzdelávania a kultúry, za zachovávanie a posilňovanie slovenskej identity, za mnohostrannú osvetovú prácu v prospech slovenskej národnosti v Maďarsku.