Nestáva sa často, že by prácu novinárov ocenili na odbornej úrovni. Redaktorke slovenského vysielania MR Ildike Makaiovej však v decembri 2010 udelili titul Rozhlasový pracovník roka. Pri tejto príležitosti sme sa s ňou porozprávali o jej každodennej práci, záujmoch a plánoch.
Na stránkach nášho týždenníka a na našom portáli pravidelne informujeme našich čitateľov o dianí v našom slovenskom svete a o živote okolo nás. Nie sme v tejto práci sami, veď šírením informácií o našom živote sa zaoberajú aj redaktori slovenských vysielaní Maďarskej televízie a Maďarského rozhlasu. Nestáva sa často, že by prácu novinárov ocenili na odbornej úrovni. Redaktorke slovenského vysielania MR Ildike Makaiovej však v decembri 2010 udelili titul Rozhlasový pracovník roka. Pri tejto príležitosti sme sa s ňou porozprávali o jej každodennej práci, záujmoch a plánoch.
- V decembri 2010 ste získali titul Rozhlasový pracovník roka. Gratulujeme! Čo pre vás znamená toto ocenenie?
- Ďakujem! Ocenenie ma príjemne prekvapilo a veľmi sa mu teším. Pokladám ho za uznanie mojej viac ako 17-ročnej práce v slovenskej redakcii Maďarského rozhlasu. Ako aj na slávnosti v Múzeu krásnych umení odznelo, ocenili ním aj moju nepretržitú osemročnú spoluprácu s reláciou „V jednej vlasti” o národnostiach žijúcich v Maďarsku, vysielanej tiež na vlnách stanice MR 4. Myslím si, že touto cenou zároveň uznali prácu celej národnostnej sekcie MR 4.
- Ako ste sa dostali do rozhlasu?
- Po skončení slovenskej základnej školy som maturovala v slovenskom gymnáziu vo svojom rodnom meste Békešskej Čabe. Tejto inštitúcii môžem ďakovať za svoj vzťah k slovenskej kultúre, keďže som mohla byť členkou viacerých umeleckých zoskupení (spevokolov, bábkového krúžku, hudobných skupín, atď.). Od jesene 1988 som ako študentka gymnázia začala externe spolupracovať so slovenskou redakciou MTV v Segedíne, najprv ako moderátorka mládežníckej relácie Výhonky, potom ako redaktorka správ magazínu Domovina. Po maturite som pokračovala vo svojich štúdiách na Vysokej škole pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne a po štátniciach v júni r. 1993 som sa opäť vrátila do sveta médií. V rozšírenej novej programovej štruktúre som sa musela rýchlo naučiť a zorientovať sa vo všetkých oblastiach profesie rozhlasového reportéra. Moja láska k nej trvá dodnes.
- Čo máte najradšej vo svojej práci?
- Nevedela by som v tomto momente vymenovať, čo sa mi najviac páči v tejto práci. Asi všetko, lebo ju rada vykonávam. To, ako sa ľudia postupne otvoria, keď sa rozprávame, keď vznikne - samozrejme, vďaka respondentovi - jeden dlhší portrét, keď sa stretávam s mnohými známymi na rôznych podujatiach. Ale baví ma aj každodenná práca v štúdiu. Cez ňu som mohla bližšie spoznať každodenný život, kultúru a zvyky Slovákov žijúcich v Maďarsku. Viac ako 17 rokov redigujem aj náboženskú reláciu, pretože som vždy pokladala za dôležité, aby sa Evanjelium dostalo cez éter ku každému aj v materinskom jazyku.
Veľmi rada sa vraciam do prostredia svojej bývalej školy v Békešskej Čabe, rozprávam sa s bývalými učiteľmi, ktorým môžem veľmi veľa ďakovať. Je potešujúce, že aj oni nás pravidelne počúvajú a reagujú na rôzne témy. Okrem dolnozemských miest často chodievam aj do slovenských osád v okolí Budapešti a v Pilíši, rada pripravujem dlhšie portréty. Pri tejto práci vznikli aj vzácne priateľstvá. Zaujímavou prácou sú aj rozhovory na témy turizmus, náboženstvo, kultúra a mládež. Viac rokov som redigovala aj turistický magazín s názvom Tulácke topánky, pracovala som v projektoch Vstupujeme do Európy a Euranet. Myslím si, že našou úlohou je aj to, aby sme hodnoverne informovali aj väčšinový národ o starostiach a radostiach slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku, práve preto pravidelne prispievam do maďarského magazínu pod názvom: Egy hazában (V jednej vlasti). Pokladám za dôležité, aby sa ľudia dozvedeli o tom, že niektoré v celej krajine známe tradície, počnúc čabianskou klobásou až po ečerskú svadbu, majú slovensky pôvod.
- Ako prijíma vaša rodina, že skoro každý víkend ste na nejakom podujatí?
- Poviem úprimne, že niekedy ťažko. Festivaly a väčšina podujatí sa koná cez víkendy a keďže vtedy aj manžel často pracuje, 10-ročného syna Olivera obyčajne beriem so sebou „na vidiek”. Spočiatku som to robila zámerne, aby spoznal ľudovú hudbu, jazyk, pestrú kultúru a videl krásne ľudové kroje. Aj keď má zmysel pre umenie a kultúru, ako dieťa by potreboval v čase, keď nemusí ísť do školy, aby som bola doma. Ale je vnímavý, akceptuje môj životný štýl a je fakt, že táto práca sa nedá robiť zo zatvorenej izby. Je to naozaj 24-hodinová služba, ktorú by som bez pomoci a pochopenia manžela a mojej mamy nemohla vykonávať. Ďakujem mojim blízkym, veď sú nemenovaní spolupracovníci všetkých odvysielaných relácií.
- Ak by ste mohli zmeniť chod svojho života, čo by ste zmenili?
- Raz mi niekto povedal, že treba zabudnúť na také myšlienky, ako napr.: „čo by bolo, keby…” a „čo sa mohlo stať, keby vtedy…“ Snažím sa tešiť z každej chvíle tu a teraz. Aj toto ocenenie ma motivuje ďalej pokračovať v práci s novým elánom.
