Každá osada má hodnoty, ktoré ju charakterizujú a robia osobitou. Na kultúrny život Slovenského Komlóša silne vplývala osobnosť Judity Tomkovej, ľudovej maliarky, ktorá zachránila a obohacovala komlóšske ľudové motívy, organizátorky chýrneho komlóšskeho ochotníckeho divadla.
Judita Tomková sa narodila 10. septembra 1887 v Slovenskom Komlóši, v sedliackej rodine. Mala deväť súrodencov, ale iba ona a brat Ján sa dožili dospelého veku. Dlhé roky boli rodičia „árendáši“, malá Judita bola už školáčkou, keď si kúpili vlastný dom, čo svedčilo o dobrom gazdovstve.
Chodila do cirkevnej školy, kde sa dobre učila. Bola „tretia predníčka“, čiže ako dobrá žiačka sedela na kraji tretej lavice. Skončila šesť tried ľudovej školy.
Tak ako mnohí jej rovesníci už za detstva musela začať pracovať. Rada spomínala na pasenie husí, počas ktorého sa hrala s kamarátkami. Často bola aj „pestrou“, čiže dávala pozor na malé deti.
Jej maliarsky talent sa prejavil v dievockom veku. Raz mama vybielila pitvor a tak plánovala, že popoludní, keď príde z roboty, namaľuje „čipku“. Bola prekvapená, keď prišla domov a uvidela maľbu na „zarovnávaní“. V Komlóši bolo zvykom, že po vybielení dolnú časť steny prefarbili čiernou farbou. Kým farba neuschla, rýchlo prstami namaľovali rôzne kvietky. Bolo to typické zdobenie komlóšskych domov. Judita čoraz častejšie maľovala, čo si všimli poprední majetní Komlóšania. Pozývali si ju maľovať nielen „zarovnávania“, ale aj steny na verandách, na gangoch. Pri maľovaní ju silne ovplyvňovalo okolité prostredie. Zo všetkých strán k nej prúdili podnety ľudového umenia. V dedine sa bežne stretávala s krásnymi vzorkami na „zarovnávaniach“, s bohatými motívmi na maľovaných truhliciach, laviciach, posteliach a na pestrých ľudových krojoch. Pri svojej tvorbe využívala tieto podnety.
Ako mladá dievka sa pridala do „bandy“ sezónnych robotníkov a tak sa dostala do Temšu, kde dostala za úlohu vymaľovať v gazdovom dome detskú izbu. Po návrate domov začala prijímať aj práce takéhoto charakteru. Maľovala izby, kuchyne, pece. V jej maľbách nájdeme rôzne geometrické tvary, vlnovky a štylizované figúrky. Na bielom podklade sa krásne vynímali pestrofarebné kvietky, listnaté halúzky. Pracovala bez predkresľovania, maľovala priamo na stenu, len tak spamäti. Používala práškové farby, ktoré miešala s mliekom alebo glejom, aby sa nezotierali. Štetce si robila z husacieho peria alebo zo srsti zvierat.
Dôležitou oblasťou jej maľby bolo zdobenie nábytku. V tridsiatych rokoch bolo v móde maľovanie lavíc, stoličiek a skríň. Juditu Tomkovú vyhľadávali nielen Komlóšania, ale pozývali ju aj na vidiek. Krásne vymaľovala aj vlastný nábytok, ktorý sa dodnes zachoval a je svedectvom jej mimoriadneho umenia.
Judita rada skúšala rôzne druhy farbenia, tak aj farbenie textilných látok. Dievčatám maľovala stužky a ženám ručníky. Kvetmi vyzdobila oltárne prestieradlá, ktoré dodnes chránia v Slovenskom Komlóši a v Pitvaroši.
Farbenie ju sprevádzalo až do konca života. Chopila sa každej príležitosti, aby svojím umením potešila ľudí. Vyrábala krásne pozvánky a pohľadnice na svadby, zásnuby, krstiny. Občas sa objavila na svadbe s takouto pohľadnicou v rukách, odovzdala ju mladomanželom a ticho, ako prišla, tak aj odišla.
Maľovanie však nevyčerpalo energiu Judity Tomkovej. Jej druhou srdcovou záležitosťou bolo ochotnícke divadlo.
Jej túžba režírovať sa prejavila už v detstve. Deti sa rady hrali na svadbu, ona zostavila „scenár“ týchto hier a bola ich vedúcou.
V roku 1904 bola 60-členná skupina komlóšskych sezónnych robotníkov na prácach v zadunajskom Enyingu. Mladí Komlóšania tu trávili aj voľné dni a tak prišla sedemnásťročná Judita Tomková s nápadom nacvičiť zábavný program. Na javisku sa objavil spev, tanec a recitácia. Nacvičený program úspešne predviedli tamojším obyvateľom a po návrate do Komlóša aj svojim rodákom. Judita Tomková položila základy slovenského ľudového ochotníckeho divadla na Dolnej zemi, ktoré najdlhšie rozkvitalo práve v Slovenskom Komlóši. Síce aj v iných obciach sa našli dedinskí učitelia, ktorí režírovali niekoľko divadelných predstavení, ale nevieme o takej osobe, ktorá by sa po celý život venovala slovenskému ochotníckemu divadlu tak ako Judita Tomková. Táto jej činnosť bola populárna nielen v Komlóši, ale silne vplývala aj na kultúrny život okolitých slovenských osád.
V roku 1907 usporiadali v Komlóši prvý zábavný večierok Roľníckeho spolku. Na tento večierok Judita Tomková a režisér Ondrej Beňo vybrali hru Jozefa Hollého Kubo. Spolu zháňali kostýmy, kroje, stavali kulisy. Komédiu hrali vo veľkej sále hotela Komló a predstavenie sa vydarilo nad očakávanie. Sála bola obsadená do posledného miesta a výkon hercov sa publiku veľmi páčil. Úspech bol obrovský a komédiu museli v ďalších dňoch niekoľkokrát opakovať. Toto predstavenie položilo základy chýrneho komlóšskeho ochotníckeho divadelníctva.
Po tomto úspechu začala Judita Tomková nielen režírovať, ale inšpirovaná Jozefom Gregorom Tajovským aj písať hry pre komlóšsky divadelný súbor. Jej prvotiny boli divadelné hry Zlatá páva a Štyri kúpy sú moje, piata jej. Keďže potrebovala kvalitné divadelné texty, prostredníctvom evanjelického farára Ľudovíta Hrdličku, ktorý mal dobré styky s martinským národovcom Andrejom Halašom, dostávala ich spočiatku z Turčianskeho Sv. Martina. Popri inscenovaní slovenských hier sa Tomková podujala aj na uvedenie maďarských divadelných diel. Boli to napríklad Noszty fiú esete Tóth Marival (Prípad Nosztyho s Máriou Tóthovou) alebo Ida regénye (Román Idy). Zo slovenských hier mali v Komlóši prioritu hlavne hry Ferka Urbánka, pravdepodobne pre ich jazykovú zrozumiteľnosť. Judita Tomková mala rada aj náročnejšie diela Jozefa Hollého, Terézie Vansovej, Jozefa Gregora Tajovského, ale aj dolnozemských spisovateľov ako Pavla Socháňa či Jána Gerčiho.
Režisérka Judita Tomková bola ojedinelou osobnosťou. Prvým jej významnejším režírovaním bolo dielo Ferka Urbánka Hrob lásky. Premiéra sa uskutočnila pri príležitosti odovzdania Robotníckeho domu 23. septembra 1923. Záujem Komlóšanov o predstavenie bol taký veľký, že ho 14. októbra museli zopakovať.
Tomková sa pri režírovaní prispôsobila požiadavkám publika a ochotníkov. Po dráme, alebo hre s nie príliš šťastným koncom, zaradila krátky veselý výstup, frašku alebo veselohru v jednom dejstve. Prozaické diela neraz doplnila kratšou hudobno-tanečnou vložkou, a to preto, aby zapojila do vystúpenia čím viac mladých. Divadlo malo asi 20 – 30 členov, ktorí veľmi radi vystupovali pod vedením Judity Tomkovej.
Ňanička Juda, ako ju v Komlóši volali, bola útla žena, ale plná energie. Sama sa zúčastnila na 149 predstaveniach, veľa z nich režírovala a v mnohých aj hrala. Ešte aj vo veku 77 rokov si zahrala na javisku v divadelnej hre Už sme všetci v jednom vreci. Neraz, využívajúc svoj výtvarný talent, sa zúčastnila aj na výrobe dekorácie pre divadelné hry. Táto krehká žena mala toľko vytrvalosti, že aj po neúspechu dokázala pokračovať v práci. Nikdy sa neunavila. Po vojne mala málo možností na divadelnú činnosť, ale naďalej režírovala. Na jeseň roku 1945 so svojimi divadelníkmi nacvičila jednoaktovky Atómová bomba a Kofy. Túto svoju poslednú divadelnú hru napísala inšpirovaná atmosférou komlóšskeho trhu. Hoci divadelná činnosť bola jej srdcovou záležitosťou, čas nedokázala zastaviť. Jej posledná veľká práca bola inscenácia divadelnej hry Ženský zákon. Toto predstavenie hrali v Komlóši a na okolí 32-krát. V tom období prišiel ku komlóšskemu ochotníckemu divadlu budapeštiansky režisér Jozef Szabo. Judita Tomková nechcela stratiť kontakt s divadlom a stala sa šepkárkou. Aj túto rolu plnila s pokorou a maximálnou oddanosťou. Počas nasledujúcich rokov sa divadlo celkom zmenilo, čo ona už nedokázala pochopiť. Ale pravidelne chodila na skúšky, sledovala mladých, bola rada, ak sa na ňu obrátili so svojimi otázkami.
Pod vedením učiteľky Anny Medovarskej naštudovali komlóšsku svadbu, do ktorej zahrnuli tance, zvyky a ľudové hry dediny. Komlóšska svadba nemohla byť bez „hnusnej mladej“, ale tú nechceli zahrať mladí. Judita Tomková s veľkou oddanosťou zahrala aj túto úlohu. Vtedy stála naposledy na javisku.
Po sedemdesiatke sa už len občas prišla pozrieť na mladých divadelníkov. Zomrel jej brat, žila osamelá. Dňa 12. augusta 1968 potichučky, takmer nebadane odišla do večnosti. Pochovaná je v Novom cintoríne v Slovenskom Komlóši. Jej pozostalosť odkúpila mestská samospráva a inštalovala ju v Slovenskom dome. V zadnej časti domu je pamätná izba Judity Tomkovej, kde je umiestnený jej maľovaný nábytok a jej osobné veci. Na stole leží Tranoscius, ktorý používala, funebrál, pašiová knižka a taška, v ktorej vždy nosila svoje poznámky k divadelným hrám.
Judita Tomková sa nesnažila o to, aby riadila, ovplyvňovala ľudí, ale svojou osobnosťou ich nebadane usmerňovala, aby si všimli krásy svojho života, aby cítili blaho, keď počujú svoju krásnu materčinu. My všetci si môžeme uložiť do srdca toto dedičstvo tejto výnimočnej osoby.
Marianna Melegová Bajczerová