Sympatická štíhla, vysoká blondínka s dvoma deťmi. Dcérka je ako ona - štíhla, vysoká, usmievavá a synček s tváričkou anjelika. Stretávame sa skoro každé ráno na parkovisku budapeštianskej slovenskej školy, kde mi vždy usmievavo máva trojčlenná rodinka. (Samozrejme, majú aj štvrtého člena, ale o tom neskôr.) Zoznámili sme sa a vysvitlo, že Katarína Kollárová nie je len na výzor sympatická, naozaj je taká.
Volá sa Katarína Kollárová Batová, je učiteľkou slovenčiny a nemčiny v slovenskom gymnáziu v Budapešti. Jej starí rodičia žili v Pilisborosjenő, stará mama hovorila po slovensky, nemecky a maďarsky. Jej nebohý otec sa volal František Jozef Bato, bol zubným lekárom a za detstva žil v Szigetszentmiklósi. Keď mu vo vojne zomrel otec, mal len dvanásť rokov. Matka ostala sama s troma deťmi. Najstarší, Katkin otec, jej musel pomáhať uživiť rodinu. Odišiel pracovať do miestnej fabriky na výrobu lietadiel. Po druhej svetovej vojne, v čase výmeny obyvateľstva, sa rodina odsťahovala na Slovensko, do dedinky Imeľ, neskôr do Nesvád. Katkin otec mal vtedy 15 rokov. V Nemecku na výlete spoznal farmaceutickú laborantku Edburg, s ktorou sa neskôr oženil a presťahoval sa do Nemecka. Usadili sa v Gere, v Turínsku. Tam sa im narodili deti Ortwin a Katarína. Keď mala Katka deväť rokov, vrátili sa na Slovensko. Bývali v dedinke Mužla pri Štúrove. Katka ako štvrtáčka chodila do slovenskej základnej školy v Štúrove. Nebol to pre ňu problém, totiž s otcom hovorila len po slovensky. Maďarčinu ale vtedy ešte neovládala a pri Štúrove každý hovoril po maďarsky. Spočiatku jej bolo veľmi čudné, že po veľkom meste sa dostali na dedinu. Rodičia, aby jej uľahčili aklimatizáciu, jej darovali mačičku. So susedkou, najlepšou kamarátkou, ju dali do malého kočíka a tak sa prechádzali po dedine. Tetky sa prišli na nich pozrieť a veľmi sa prekvapili, keď namiesto bábiky uvideli v kočíku malú mačičku. Katka tu žila zvyčajný život dedinčanov. Mala veľmi veľa kamarátov, s ktorými sa často bicyklovala, s bratom sa hrávala typické chlapčenské hry. Ortwin bol pre ňu príkladom, preto spolu s ním začala počúvať Smokie, Kiss a Abbu. Na diskotéku však mohla ísť až potom, keď mala sedemnásť rokov.
Gymnázium dokončila v Štúrove, dodnes sa ročne stretáva s bývalými spolužiakmi. Odtiaľ viedla jej cesta do Budapešti, kde na ELTE študovala slovenčinu a nemčinu. V hlavnom meste sa zoznámila s univerzitným poslucháčom Lászlóom Kollárom, z ktorého sa stal učiteľ dejepisu a osvetár. Jeho rodina má tiež slovenské korene, pochádzajú z Vácduky a z Budapešti. Jeho mama Rozália Zsigmondová pracovala na sekretariáte Rady ministrov, otec László Kollár bol vedúcim skladu. Katkin manžel vyučuje dejepis v Ekologickom gymnáziu a strednej odbornej škole Károlya Thana v Budapešti. Dcérka Elizabeth je študentkou slovenského gymnázia, štipendistkou CSS, ktorá úspešne reprezentuje školu na recitačných súťažiach a synček Norwin je druhákom budapeštianskej slovenskej základnej školy. Rodina, keďže Katkin materinský jazyk je z otcovej strany slovenčina a z matkinej nemčina, používa doma všetky tri jazyky. S deťmi Katka od malička hovorí po nemecky, po slovensky s nimi začala hovoriť až vtedy, keď ich zapísala do slovenskej materskej školy. S manželom hovoria po maďarsky.
Spoločný život začali v Budapešti, Katarína po absolvovaní univerzity začala pracovať v Slovenskom gymnáziu v Budapešti ako učiteľka slovenčiny a nemčiny. Nemčinu vyučuje len dvakrát týždenne, ale ku koncu štúdia sú žiaci na takej úrovni, že by mohli pokojne maturovať z tohto jazyka. Ako slovenčinárka okrem hodín pripravuje študentov na rôzne recitačné, jazykové a vedecké súťaže. S jedným z nich, Filipom Ónodim, sa práve v čase nášho stretnutia pripravovali na študentskú vedeckú súťaž Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Spoločenský život Slovákov v Maďarsku. Filip sa vo svojej práci zameral na náš týždenník. Katarína Kollárová vyučuje aj vlastnú dcéru. Na začiatku si myslela, že to nebude ľahká vec, ale milo sa prekvapila, že to nespôsobuje nijaké problémy. Elizabeth má veľmi šťastnú povahu a nerobilo jej ťažkosti rešpektovať matku ako svoju profesorku, ktorá je k nej tak isto prísna a milá, ako k ostatným.
Po vyučovaní sa opäť stáva obetavou matkou. Dvakrát týždenne vozí obe deti na aikido, podporuje Elizabeth, ktorá je členkou Folklórneho spolku Lipa, s ktorým má skúšky raz týždenne. Ako matka sa snaží chrániť zdravie svojich najmilších, každý deň im ponúka čerstvé ovocie a veľa zeleniny. Zvyčajne im varí typické slovenské a nemecké jedlá, neraz ich kombinuje s maďarskými. Variť sa naučila od svojich rodičov, ktorí tiež kombinovali chute troch krajín. Deti majú najradšej kurací paprikáš s haluškami, pečené mäso so zemiakovými knedľami (Klöße) a ovocnú tortu. K zdraviu patrí aj čistý vzduch. Rodina najčastejšie trávi voľný čas na chate v Nagymarosi, ktorú zdedila od starých rodičov Kollárovcov. Neďaleko chaty tečie Dunaj a oproti sa týči hrad Vyšehrad. Keď ho večer osvietia, vyzerá ako palác z rozprávky. V Nagymarosi často hrávajú basketbal, plávajú v Dunaji, alebo sa bicyklujú a robia menšie túry po okolí.
Cez prázdniny cestujú do Nemecka, ku Katkinej matke, ktorá sa po manželovej smrti vrátila do Gery. Ona tam má syna, súrodencov a ich rodiny, ale aj bývalých spolužiakov, takže tam žije čulý spoločenský život. Deti veľmi rady chodievajú do Nemecka, kde často navštevujú zoologickú záhradu a chodievajú na výlety s Katkiným bratom Ortwinom, ktorý býva v Čiernom lese. Prázdniny trávia nielen v Nemecku, ale aj na Slovensku. Radi navštevujú Katkine kamarátky a bývalých známych v Mužle. Keďže každý člen rodiny má rád nielen vodu, ale aj prírodu, často chodia na výlety do slovenských hôr. Na svojich cestách po Slovensku navštevujú aj rôzne múzeá a výstavy.
Slovensko-nemecko-maďarská rodina Kataríny Kollárovej je šťastná a úspešná. K tomu, aby pani profesorka mohla byť naďalej úspešná aj na svojom pracovisku - v budapeštianskom slovenskom gymnáziu -, jej prajeme veľa usilovných a talentovaných študentov.
Andrea Szabová Mataiszová