Vo Vágašskej Hute Oprendekovcov vari každý pozná. Nie náhodou, totiž Etelka Oprendeková bola v rokoch 1995 až 2002 predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy.
Už v tom čase miestni Slováci starostlivo chránili zvyky svojich predkov a robia tak dodnes - o tom som sa mohla osobne presvedčiť na II. Remeselníckom a gastronomickom stretnutí Slovákov v Medzihorí. V radoch početného publika som si všimla mladú ženu s dcérkou, ktorá sa snažila so záujmom sledovať program, čo sa jej však nie vždy darilo. Občas sa musela viac venovať dvojročnému dievčatku. Poprosila som predsedníčku Slovenskej samosprávy Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy, riaditeľku Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom Júliu Kuczikovú, aby mi ju predstavila. Zhodou okolností to bola dcéra bývalej predsedníčky miestneho slovenského voleného zboru Monika Oprendeková.
Monika mala troch súrodencov, dve sestry a jedného brata. Najstaršia sestra bola v polovici 70. rokov v Slovenskom gymnáziu v Budapešti spolužiačkou predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika. Po maturite sa zamestnala v cestovnej kancelárii a žije v Érde. Druhá sestra sa vydala do Hidasnémeti, chcela byť colníčkou, ale, žiaľ, zomrela skôr, ako sa mohol splniť jej sen. Brat je podnikateľom v Érde.
Monika Oprendeková dokončila základnú školu v Novom Meste pod Šiatrom, v štúdiu pokračovala na slovenskom gymnáziu v Budapešti, kde jej triednymi profesorkami boli Anna Kováčová, v súčasnosti riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, a Anna Békásiová. V prvom ročníku boli trinásti, ale maturovali len piati. Popri štúdiu sa venovala ľudovému tancu. Do slovenského ľudového súboru ju pozvala choreografka školy Eva Szilágyiová Šubová, ktorá tiež pochádza z Vágašskej Huty. S tanečníkmi vystupovala nielen v hlavnom meste, ale aj na okolí. Po maturite začala pracovať v jednom budapeštianskom hoteli. Raz sa v meste náhodou stretla s učiteľkou Monikou Szelényiovou, ktorá jej povedala, že onedlho odovzdajú novú budovu školy a internátu pri Arpádovom moste, kde budú potrebovať vychovávateľov. Prihlásila sa. Riaditeľka internátu Katarína Mészárosová Sárköziová jej ponúkla miesto pomocnej vychovávateľky. Popri práci diaľkovo absolvovala štúdium slovenčiny na Vysokej škole Gy. Juhásza v Segedíne.
Monika okrem slovenčiny ovláda aj nemecký jazyk a istý čas ju lákala práca v zahraničí. Odišla na deväť mesiacov do Nemecka, za opatrovateľku detí. S prácou bola spokojná, ale chýbala jej rodina a priatelia. V tom čase zomrela jej sestra, čo urýchlilo jej rozhodnutie vrátiť sa domov. Mala tridsať rokov a chcela si nájsť prácu, ktorá by zodpovedala jej vzdelaniu. Náhodou sa dozvedela, že v Kóšpallagu hľadajú učiteľku slovenského jazyka. Keďže ju už nelákalo hlavné mesto, ale skôr život v lone prírody, ktorý by jej pripomínal rodný kraj, neváhala a prihlásila sa. V roku 2003 začala vyučovať slovenčinu v kóšpallackej materskej a základnej škole, kde mala spočiatku osemdesiat žiakov. Popri slovenčine, v rámci predmetu slovenská vzdelanosť, učila deti aj základy slovenského ľudového tanca. Pomocné materiály dostala od učiteliek budapeštianskej slovenskej školy Moniky Szelényiovej a Evy Szilágyiovej Šubovej. V lete zbierala prvky ľudových tancov, ktoré zaradila do choreografií a nacvičila ich s deťmi. Miestni Slováci jej veľmi ochotne pomáhali. Školský súbor pozývali na všetky obecné oslavy. Toto plodné obdobie trvalo do roku 2009, keď v Kóšpallagu zrušili vyučovanie slovenčiny. Z ťažkej situácie sa opäť pomerne rýchlo dostala vďaka náhode. Na jednom podujatí sa zoznámila s budúcim manželom, ktorý pochádza z nemeckej rodiny z Kismarosu. Narodila sa im modrooká, plavovlasá dcérka Lucia. Tak má Monika v súčasnosti jedinú malú „žiačku“, ktorej venuje všetok svoj čas. Je pre ňu samozrejmé, že ju primerane jej veku učí slovenské ľudové piesne a keďže nikdy nie je skoro začať v deťoch vytvárať vzťah k tradíciám ich predkov, už teraz s ňou chodieva na slovenské podujatia.
Andrea Szabová Mataiszová