Logo

Spomienky na Hanu Ponickú

Kategória: Žena a spoločnosť

Hana Ponická píše o nevyslovených údivoch a rozpakoch zjavovaných v zábleskoch čistých očí detí, a tak doznieva prežitá skutočnosť v nás. [...] Zároveň si uvedomí, že to, čo bolo, už nikdy nebude. A tak v túžbe, ktorá nie je ničím iným ako prejavom večného odboja človeka proti zániku a smrti, zafixúva podľa svojich možností uplynulé,“ dočítame sa v predslove knihy Halúzky.

Tieto slová môžeme považovať za životný cieľ, o ktorý sa spisovateľka vo svojej literárnej tvorbe snažila. Nositeľka štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra I. triedy a signatárka Charty 77 by 15. júla oslávila svoje 90. narodeniny. Prozaička, prekladateľka, redaktorka a disidentka študovala v Košiciach, v Martine, v Banskej Bystrici a v Bratislave. Trikrát sa vydala: za Štefana Žáryho, Jána Kostru a za Jaroslava Šolca.

Hana Ponická pochádzala zo vzdelanej rodiny, od malička bola spätá s literatúrou. V jednom zo svojich článkov v Slovenských pohľadoch sa sama priznala: „Z časopisov, ktoré odoberali moji rodičia ešte za prvej republiky v Košiciach, som pravidelne čítala (najprv slabikovala) Slniečko. [...] Keď sme už prestali odoberať Slniečko, ale najmä keď som sa už ako gymnazistka začala oboznamovať so slovenskou literatúrou, siahla som zvedovo i po Slovenských pohľadoch. [...] V škole nám toho veľa o našej literatúre nerozkladali, takže som si vedomosti o nej dopĺňala čítaním súčasných i starších slovenských autorov [...]. U mladých generácií víťazí to, čo je zaujímavé, nevnucované a svojským spôsobom pekné.“

Knižne debutovala v oblasti detskej literatúry knihou rozprávok Slávikove husličky v roku 1953. Najznámejšia je však séria knižiek pre najmladších čitateľov O Štoplíkovi. Inšpirovali ju deti z prvého manželstva Lucia, Katka a Juraj. Paralelne sa venovala aj literatúre pre dospelých, avšak kvôli nesúhlasu s kultúrnou politikou vtedajšieho režimu bola od roku 1977 literárne odmlčaná. Vo svojich novelách a dokumentárnych prózach si pospomínala o. i. na Boženu Slančíkovú Timravu, Elenu Maróthy - Šoltésovú, Teréziu Vansovú alebo na Dominika Tatarku, ktorých aj osobne poznala.

Okrem vlastnej tvorby sa venovala aj prekladom beletrie a básní z francúzštiny, maďarčiny, taliančiny, nemčiny a zo slovenčiny. V rozhovore s Františkom Mihályom z Novohradských novín povedala, že svetonáhľad zahraničných autorov jej dodával silu vzoprieť sa režimu: „Predtým ovplyvnená tradičnou slovenskou lyrizovanou prózou, ktorá vznikla vlastne ako únik od horúcich tém v krízových obdobiach, som sa i pod vplyvom odvahy maďarských spisovateľov k pravde čoraz väčšmi začala zaoberať myšlienkou pravdivo a krásne opísať všetko, čo a ako to okolo seba vidím, cítim.“ Ďalej sa priznala, že maďarská revolúcia jej dodala chuť kriticky vnímať aj diania vo vtedajšom Československu.

 

V rozhovore s Antonom Seleckým pre Slovenský denník si spisovateľka takto pospomínala na svoje citové rozpoloženie v spomínanom období: „Boh káže odpúšťať a prijímať zlo nielen od tých, ktorých máme radi, ale aj od tých, ktorí bojujú proti nám. [...] Viem, že láska sa zapaľuje jedna od druhej, že dôležitá je prax, nie teória. [...] Viera je pre mňa nie obmedzením, ale oslobodením, sprostredkovaním odpustenia.“

Pani Ponická sa často vracala do svojho lukavického mlyna, aby hodnotila, uvažovala a v neposlednom rade tvorila. F. Mihályovi sa podarilo zvečniť toto puto k Novohradskému kraju: „Stále sa vraciam na Novohrad, každý rok aspoň dva - trikrát. Halič, Ábelová, Tuhár, Budiná, Divín, Tomášovce, Kokava, Lučenec, Rároš, Ružiná a ďalšie obce, dedinky, samoty, lazy, ktoré som poznala v detstve, mladosti i neskoršie, ktoré poznali i moji predkovia, to je súčasť môjho najhlbšieho vnútorného života. Samozrejme, i s dejmi, ktoré tým krajom prešli, s ľuďmi, z ktorých nejeden už dostane odo mňa len kytičku na hrob. Niekedy sa až divím, ako je možné, že všelikde som žila a nevrátila sa navždy ta, kde som poznávala svet cez lásku a dôveru najbližších, no nejde len o citové poryvy. Sledujem život, ako sa i tam rozvíja a veľmi si želám, aby naši Novohradčania ostali akí vždy boli, aby naďalej sa riadili zákonom miery, a pokiaľ možno i zákonmi najvyššími, nepísanými.“

Spisovateľka zomrela 21. augusta 2007 v banskobystrickej nemocnici vo veku 85 rokov. Pochovaná je v rodnej Haliči. Uznávaný literárny vedec Peter Zajac, krátko po jej smrti do časopisu Týždeň napísal: „Hana Ponická si vyvzdorovala svoju hviezdnu chvíľu doslova na vlastnom živote. Práve to treba povedať v okamihu, keď sa jej život mení na spomienku. Lebo to sa podarí na Slovensku len nemnohým.“

Atila Rusnák