Najstaršia obyvateľka Luciny má sto rokov

V Lucine je každá tretia nedeľa v mesiaci sviatok. A to nielen preto, lebo je koniec týždňa a je voľno, ale hlavne preto, lebo sa konajú slovenské bohoslužby v miestnom evanjelickom kostole, na ktorých sa zúčastňuje veľa veriacich. Slúži ich putujúca farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová. Tretia februárová nedeľa bola ešte slávnostnejšia ako doterajšie. Práve v ten deň, 17. februára oslavovala sté narodeniny Lucinčanka Mária Sartorisová Pribišánová, ktorú pozdravili aj v rámci bohoslužby. Do kostola ju odprevadili členovia rodiny, nie však všetci, lebo má dve dcéry, štyri vnúčatá, šesť pravnúčat a štyri prapravnúčatá.

Nestáva sa často, aby sa v našich končinách ľudia dožili takého vysokého veku, takže som neváhala a vybrala som sa do novohradskej slovenskej obce. Predsedníčka slovenskej samosprávy, miestna aktivistka Katarína Völgyesiová Pribišánová ma najprv odprevadila do domu Sartorisovcov, aby som sa stretla pred slávnosťou aj osobne s tetou Markou, ako ju v Lucine volajú.

Privítala ma čiperná žena, ktorá síce už ťažko chodí, ale s dvoma paličkami sa dostane skoro všade. Má problémy aj so zrakom, ale duševne je svieža, otvorená a každú návštevu víta s priehrštím zaujímavých príbehov. Po slovensky. Lebo takto sa jej lepšie hovorí. Hoci kvôli vnúčatám a pravnúčatám sa naučila po maďarsky, ale ešte stále jej najprv napadnú slová v jazyku našich predkov. Bol to zaujímavý rozhovor, počas ktorého som mala možnosť nazrieť do storočia jej rodnej obce, ktorú nikdy neopustila na dlhší čas. Má dve dcéry, jedna z nich býva v neďalekom Pastúchove (Pásztó), na pľac chodievala do Šalgótarjánu a tri razy bola v Budapešti. Zvyšok života prežila v novohradskej obci. Nemala ľahký život, ako trojročná stratila otca, ktorý dostal dyzentériu na fronte, odkiaľ sa nevrátil. Jej matka tiež odišla zavčasu, ako 50-ročná zanechala za sebou vtedy iba 14-ročnú Marku so starším bratom Janom.

Teta Marka v rodnej obci vychodila šesť rokov základnej školy, ktorú vtedy navštevovalo aj 70 žiakov. Mali iba jedného učiteľa, vtedy ešte rechtora, ktorý sám nezvládol učiť toľko detí, takže zavolali učiteľku, ktorá ich vzdelávala v prvých troch ročníkoch. Dvojtriedna škola bola plná džavotu slovenských detí, ktorým síce prikazovali, aby sa medzi sebou rozprávali po maďarsky, ale keďže im to nešlo, častejšie bolo počuť slovenské slovo. Nepamätá sa však, žeby niekedy utrpela krivdu kvôli slovenčine. Nielen v škole, ale ani počas života. Teta Marka bola privyknutá na tvrdú prácu od útleho detstva. Či bolo treba pomáhať okolo statku, alebo chodiť na role, v ničom neodporovala svojej milovanej matke, ktorej často hovorievali, aby nezapájala do práce také mladé dievča. Ona však odpovedala, že toto bude jej dcéra robiť celý život, nech si privykne. A privykla si, dodnes rada hovorí o ťažkej, ale užitočnej práci. Keď bola staršia a začali ju pobolievať nohy, hanbila sa za palice, pomocou ktorých chodila a radšej ich skryla na kraji dediny.

Najviacej jej chýba čítanie a služby Božie. Čítala aj po slovensky aj po maďarsky. Po ťažkej práci si vždy oddýchla pri knihe a novinách, ale pred dvoma rokmi sa jej zhoršil zrak, takže sa už nemôže venovať tomuto svojmu koníčku. „Chcem, aby každý vedel, čo ja viem. Nemám čo robiť, nemám sa čím zaoberať,“ povedala teta Marka vlastne svojej dcére na okraj toho, prečo tak rada a veľa hovorí. Predsedníčka slovenského voleného zboru mi aj prisvedčila, že spomienky tety Marky využili mnohokrát pri skúmaní života za dávnych čias.

Na bohoslužbe bola asi pred dvoma rokmi. Hovorí, že síce by ju mal kto odviezť, no nechce, aby sa jej vnuci unúvali kvôli nej a okrem toho pre akustiku kostola počuje hlas, akoby sa odrážal od okna. Počuje, ale mu nerozumie. V bežnej reči s tým nemá ťažkosti, netreba ani zvýšiť hlas a odpovie pohotovo, napríklad na otázku, ako často chodievala na trh do Šalgótarjánu, kde jej trvala cesta tri hodiny. Chodila tam toľkokrát, koľkokrát ju muž pustil a keď mali čo predať. S predajom zvyšných potravín, ovocia a mliečnych výrobkov si vlastne trochu privyrobila. Tieto peniaze im pomohli aj pri stavbe domu, ktorý začali stavať v roku 1954 na niekdajšom starorodičovskom pozemku a trvalo im to štyri roky.

Avšak v deň jej stých narodenín sa konali v dedine oslavy na jej počesť. V rámci bohoslužby sa za jej pevné zdravie modlili veriaci a po bohoslužbe jej patrične zablahoželali. Spevokol miestneho evanjelického zboru s maďarskou a slovenskou verziou tej istej piesne a žiaci miestnej základnej školy so spracovanými slovenskými ľudovými piesňami. Medzi jednotlivými kultúrnymi vsuvkami odzneli príhovory. Miestny evanjelický farár Péter Malik pripomenul, že za dlhý život môžeme ďakovať Bohu, na čo prikývla aj jubilantka a mne napadli jej prvé slová, ktoré povedala po mojom príchode: „Hospodin mi pomohol do tadeto”. Po príhovore jej farár odovzdal darček: krásnu tortu, ktorá bola ozdobená, akoby výšivkou. Putujúca farárka H. Gulácsiová Fabuľová priniesla tete Marke knižku Tajomstvo života. Predsedníčka slovenskej samosprávy ju pozdravila veľmi milým príhovorom, v ktorom spomenula, že ľudský život, podobne ako príroda, má svoje zákonitosti a človek dospieva do obdobia, keď si uvedomuje, že to, čo bolo v ňom zasiate, naplno môže využívať v zrelom veku. „Dovoľte mi, teta Marka, aby som sa vám poďakovala, že ste nám zachovali slovenčinu, naše tradície, piesne a modlitby, za láskavé slová i múdre rady,“ povedala K. Völgyesiová Pribišánová a odovzdala jubilantke darčekový košík s jej obľúbenou klobásou, pečienkou a inými dobrotami. Po príhovoroch prišli zagratulovať tete Marke obyvatelia dediny. Jedna pani sa poďakovala za pekné pesničky, ktoré teta Marka spievala so svojím mužom Paľom z Tranoscia cez týždeň a kvôli ktorým častejšie chodievala blízko ich domu. Bol to mimoriadne dojímavý moment.

Keď som už mala možnosť sa stretnúť s človekom, ktorý žije takú dlhú dobu, nemohla som sa jej nespýtať na veľké historické medzníky. Napríklad na výmenu obyvateľstva, okolo ktorej je dodnes akési zatajovanie, či skôr zahmlievanie. Teta Marka mi porozprávala, že síce boli agitátori v Lucine, nikoho však nenútili a viacerí obyvatelia dediny ani nechceli odísť na Slovensko. Ba z toho mála ľudí, čo sa presťahovali, sa vrátili o niekoľko rokov naspäť do novohradskej dediny. Možno je to aj blízkosťou hraníc, alebo len ozajstným lokálpatriotizmom Lucínčanov. Jedno je však isté, teta Marka mi povedala, že by sa nikdy nechcela z Luciny odsťahovať, len „keď ju odtiaľ vyduria“. Verím, že ju odtiaľ nikto nevydurí a že bude mať možnosť žiť ešte dlho v láske a odovzdať všetko to, čo uzná za vhodné, svojim potomkom.

Eva Patayová Fábiánová