Stretnutie s Alžbetou Havasiovou, rod. Belušovou v Malej Tarči
Nebyť členky Slovenskej samosprávy v Malej Tarči, bývalej dlhoročnej predsedníčky tohto zboru Kataríny Szabovej Tóthovej, bola by som o jeden krásny zážitok chudobnejšia. Ona mi totiž sprostredkovala stretnutie s veľmi zaujímavou ženou, 80-ročnou malotarčianskou Slovenkou Alžbetou Havasiovou. Na prvý pohľad ma zaujala jej obetavosť. Napriek chorobe opierajúc sa o dve paličky prišla do Občianskeho domu v Malej Tarči, kde sídli miestna slovenská samospráva a kde je inštalovaná národopisná zbierka. Potešilo ma, že prišla v miestnom slovenskom ľudovom kroji - vyšívanej šatke a krásne vyleštenej sakáčke (zástere), taktiež zdobenej vlastnoručnou výšivkou. Ale najpríjemnejšie ma prekvapili jej slová. Sotva sme sa stihli usadiť a ona mi v írečitej slovenčine začala rozprávať nie o sebe, ale o svojom starom otcovi a jeho rodine.
Po chvíli som pochopila, prečo. Michal Beluš prišiel do týchto končín zo Slovenska. Vychoval sedem synov a tri dcéry. Na územie dnešného mesta prišiel takmer s holými rukami, ale usilovnou prácou a umom po čase nadobudol slušný majetok. Pomáhali mu pri tom manželka a deti, z ktorých vyrástli čestní a pracovití ľudia. Podľa tety Alžbety „takí dobrí chlapci to boli, že všetky ženy ich chválili, akí sú dobrí muži - nepili, nefajčili, ani k druhým ženám nechodili.“ Dve desaťročia bol Michal Beluš váženým richtárom. Keďže Belušovcov bolo v obci veľa, dali mu prezývku múdry. Na veľkom pozemku postavil dom, v ktorom neskôr bývali aj jej rodičia a dnes jej najbližší. „Ja som sa aj pri starých rodičoch, aj pri rodičoch vychovávala. Starý otec nám vždy rozprávali, aby sme vedeli, skade pochádzame.“ Od neho sa naučila slovenské zvyky, tradície, ale aj piesne. Za jeho čias sa v škole učili po slovensky. Nie tak v období, keď chodili do školy jej rodičia. Otec Michal a matka Júlia Hučková (neskôr ju okolnosti donútili zmeniť si meno na Tokajiová) už takúto možnosť nemali, ale vďaka zdravým a silným koreňom si slovenské povedomie zachovali a vštepili ho aj svojim trom dcéram. Napriek vojne má teta Alžbeta pekné spomienky na detstvo. V tretej triede rechtorova manželka zistila, že dievča má talent na kreslenie. Využíva ho dodnes - predkresľuje výšivky na blúzky, pruslíky, sukne, čepce, šatky, zásterky, ale aj na podušky, ktoré si potom ženy a dievčatá ručne vyšívajú.
Dievčina bola šikovná nielen pri práci na poli, ale aj pri speve a tanci. Mala 16 rokov, keď si ju na fašiangovej zábave vyhliadol mládenec zo susednej ulice, z rodiny s prekrásnym slovenským menom Starohorský. Priženil sa k nim a tak rodina zostala spolu. Narodili sa im dve dcéry, dnes majú 55 a 58 rokov. Na starorodičovskom pozemku postavili začiatkom 70. rokov nový dom, kde v súčasnosti žijú ôsmi. Keď dcéry chodili do stredných odborných škôl, poprosili otca, aby si zmenil pre Maďarov ťažko vysloviteľné meno. Otec pracoval na polícii, nemusel dlho čakať na nové priezvisko. Tak sa z nich stali Havasiovci. Na ich slovenskom cítení sa to však neodrazilo. Pani Alžbeta po založení družstva odišla pracovať do Budapešti, do kancelárie. Všedné dni sa striedali so sviatočnými, práca so zábavou, aj keď práce bolo podstatne viac. Ich šťastie však zatienila manželova smrť. Zomrel vo veku 59 rokov.
Začiatkom 90. rokov založila pani Havasiová v Malej Tarči spevácky zbor Nezábudka. Mal 34 členov, boli to dôchodcovia zoskupení v klube. V tom čase sa vzmáhalo celoštátne hnutie Život rokom, ktoré podporovalo aktivity seniorov. Malotarčianski speváci pod odborným vedením učiteľa hudby Lászlóa Majora nacvičili miestne slovenské a maďarské piesne, s ktorými vystupovali pred domácim publikom, ale aj v okolitých obciach, ba aj v Nemecku. Pani Alžbeta stála na čele zboru plných 16 rokov. Ako vraví, keby ju nohy neboleli, dodnes by spievala. Má obrovské zásluhy na zachovaní textov piesní, ktoré však zatiaľ nie sú znotované, ale aj miestneho kroja. Spočiatku museli nakúpiť látku, ušiť si a povyšívať sukne, blúzky, čepce, pruslíky, zohnať všetko, čo ku kroju patrí. Nezostalo len pri odevoch. Keď v meste vytvorili národopisnú zbierku, nezištne ponúkla predmety, ktoré zdedila po rodičoch. Svadobný odev matky i otca, vyšívané vankúše, svoj kroj, svadobnú fotografiu, čižmy ráncošky a veľa ďalších vecí. Krásna je krojovaná bábika, ktorú zhotovila a taktiež darovala múzeu.
Túto jej činnosť ocenila župa a mesto vyznamenaniami, na ktoré je zaslúžene hrdá. Tie však spomenie len jednou vetou, oveľa viac hovorí o miestnych svadobných zvykoch, oslavách krstín, oberačkových slávnostiach. Podobne ako jej predkovia pomáhala pri ich organizovaní, piekla svadobné radostníky, robila ratolesti, učila ženy uviazať šatky pod kontík, písala veršíky, ktoré prednášali napríklad na svadbách. Tieto texty sa na jej veľký žiaľ stratili, ktosi ich zabudol vrátiť... Takisto je jej veľmi ľúto, že v meste zanikli oberačkové slávnosti. Dôvodom boli peniaze, presnejšie ich nedostatok. Sprievod bez jazdcov a záprahu si nevie predstaviť, nuž a prenajímanie koní stojí veľa.
Oči sa jej rozžiaria, keď sa pýtame na tradičné slávnostné malotarčianske jedlá. Na sviatočnom stole nemôžu chýbať zabíjačkové špeciality, ako je chrbtinová polievka (vývar z bravčových kostí), hurky, klobása, pečené mäso, ale ani perkelt s brdovcami (drobná cestovina ručne natáčaná na maličkom brde), prpa (kaša z ryže s husacím mäsom), koláče a zákusky. Pani Havasiová dodnes varí pre celú rodinu. Keďže sa pre boľavé kolená ťažko pohybuje, všetky suroviny si prichystá na stolík pri sporáku a potom už môže pohodlne sediac na stoličke variť. Vraj dcéry a vnučky tiež vedia variť, ale v rodine je zvykom, že túto prácu prenechajú najstaršej žene. Ona to robí s radosťou.
Veľké potešenie má z vnúčat, zvlášť z toho, že po 34 rokoch sa vlani v decembri v rodine opäť narodil chlapec. Medzi toľkými ženami sa iste bude dobre cítiť. S hrdosťou hovorí o 19-ročnej vnučke, ktorá si na slávnostné príležitosti rada oblieka kroj starej mamy. Veľmi sa jej páči. Bodaj by nie, veď ho pani Alžbeta sama ušila, predkreslila, vyšila, vyžehlila a vyleštila. Nedávno jej vnučka kládla na srdce, aby ho nikomu nedarovala. „Kde by som ho reku dala,“ odvetila jej. Tento kroj teda neobohatí národopisnú zbierku, zostane v rodine, aby bezprostredne v dome pripomínal potomkom minulosť ich predkov, ale najmä, aby bol súčasťou ich života.
A. Szabová Mataiszová - V. Zsákaiová Držíková