Na slovíčko s učiteľkou na dôchodku Annou Ištvánovou Račkovou zo Slovenského Komlóša

Učiteľka na dôchodku Anna Ištvánová Račková s výnimkou štyroch rokov gymnázia, ktoré absolvovala v Békešskej Čabe a štyroch rokov na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne, celý svoj život prežila v Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši. Pred štyridsiatimi rokmi, v júni 1973, prevzala učiteľský diplom a v septembri začala vyučovať vo svojej bývalej škole. Patrí medzi pedagógov, ktorí boli odchovancami národnostného školského systému po vojne a ktorí si znalosť slovenského jazyka a vzťah k slovenskej kultúre priniesli ešte z domu. Počas viac než štyridsaťročnej pedagogickej dráhe prešli jej rukami stovky detí. Vštepovala im, a najmenším podnes vštepuje, lásku k slovenskému jazyku a kultúre. Učila ich prvé slovenské slová, držala ich za rúčky a ukázala im základné kroky ľudového tanca, ktorý sa po ôsmich rokoch stal ich prirodzeným živlom. Je aktívnou a uznávanou členkou slovenskej komunity svojho mesta. Návštevníci sa s ňou môžu stretnúť ako so sprievodkyňou slovenských národopisných zbierok. Požiadala som ju, aby sme si spoločne zaspomínali na viac než štyri desaťročia strávené za katedrou, ale aj mimo nej.

- Pamätáš sa na deň, keď si ako šesťročné dievčatko zo sálaša prvýkrát vstúpila do školy?

- Musím sa priznať, že je veľmi málo udalostí, na ktoré sa pamätám z tohto obdobia. Len staré obrázky mi pomôžu spomenúť si na prvú triedu, kde nás fotografovali vtedy ešte na veľmi prašnom dvore. V prvej triede nás bolo osemnásť žiakov. Veľmi dobre sa pamätám na svoje učiteľky, predovšetkým na Alžbetu Szokolayovú, ktorá bola mojou prvou učiteľkou, a potom, keď som sa dostala do učiteľského zboru, mojou kolegyňou. Keď som pred tromi rokmi odchádzala do dôchodku, mala som možnosť pozvať ju na svoju rozlúčkovú slávnosť. Jej postoj k životu, otvorenosť vplývali na mňa, ale už ako na dospelého človeka, učiteľku. Vlastne na každého učiteľa zo základnej školy mám dobré spomienky, či už z vyučovacích hodín, alebo z výletov.

- Aký pocit bol pre teba vrátiť sa do školy, ktorú si predtým navštevovala, a ako ťa prijali tvoji bývalí učitelia? Kto z nich mal na teba najväčší vplyv, či už z osobného, alebo profesionálneho hľadiska?

- Keď som sa stala členkou učiteľského zboru, dostala som sa do družiny a o pol roka som už bola triednou učiteľkou na nižšom stupni. Riaditeľom bol vtedy Matej Lugoši. V škole, v pedagogickom zbore i medzi deťmi, som sa cítila veľmi dobre, veď do svojho odchodu do dôchodku som 37 rokov pracovala na jednom mieste. Behom rokov sa pomaly menila, obnovovala sa aj školská budova, a zmenil sa aj učiteľský zbor, ale tá priateľská, rodinná atmosféra, ktorá dáva človeku silu kráčať ďalej, tá sa na mojom pracovisku, v našej škole, dodnes udržiava. Veľký vplyv mala na mňa moja triedna učiteľka na čabianskom gymnáziu Judita Rakoncaiová Réthyová. Jej vyučovací štýl, metodické vedenie hodiny a jej temperamentná osobnosť na každej hodine zapôsobili na žiakov tak, že sme neustále, každú sekundu dávali pozor. Keď som potom nastúpila do práce ako učiteľka, vždy som sa snažila vyučovať tak, aby hodina nebola pre žiakov nudná, aby si deti osvojili učivo už na hodine. Najprv som vyučovala ruštinu a neskôr, až do odchodu do dôchodku, slovenčinu. Tak cítim, že som učila s radosťou, a keď sa mi niečo nepodarilo, na druhý deň som začala znovu. S kolegyňami sme vždy vymýšľali, akými metódami a s ktorými pomôckami vyučovať, aby si žiaci čoraz ľahšie osvojovali učivo. V posledných rokoch, keď sa objavili nové elektronické učebné pomôcky a vyučovacie programy na počítače, všeličo sa dalo využívať aj na hodinách slovenčiny. Práca na vyučovacej hodine znamenala pre mňa každý deň vždy novú výzvu.

- Vždy si bola typickým slovenským učiteľom v tom zmysle, že okrem vyučovania si bola aktívna aj mimo školských hodín. Dokonca aj mimo školy, veď niekoľko rokov si viedla tanečný súbor Komlóš. Ako si sa dostala k ľudovému tancu ako učiteľka slovenčiny, ruštiny a zemepisu?

- Verím, že osud bol ku mne dobrý, lebo mi dovolil, aby som pracovala doma na základnej škole, kde okrem vyučovania sme vždy dbali aj o zachovávanie komlóšskych tradícií. Naše deti aj v súčasnosti vychovávame v tomto duchu. Mňa zaujímali predovšetkým komlóšske tance, detské hry, piesne a národopis. Spomínam si na svoju druhú učiteľku a kolegyňu, na Annu Medovarskú, ktorá nás za mladi, ako nové kolegyne, zapojila do kultúrnej práce. So svojimi bohatými vedomosťami a s veľkou oddanosťou, skoro nebadane nám vštepovala lásku ku spevu, tancu a k tradíciám. V tanečnom súbore, ktorý pôsobil v osvetovom stredisku, som najprv tancovala, a neskôr som niekoľko rokov bola aj vedúcou súboru.

- Mama ti pomáhala nielen pri výchove dcéry a vedení domácnosti, ale napríklad aj šitím krojov pre tanečníkov. Ako sa pozerala na tvoj profesionálny život rodina? Nezazlievala ti, že ju kvôli nemu zanedbávaš?

- V mojom živote boli najaktívnejšie pravdepodobne osemdesiate roky. Vtedy som sa vydala, vyučovala som v škole, viedla som súbor a vtedy sa nám narodila aj dcérka Anička. Pravda je taká, že po celý život vždy tesne pri mne stáli moja mama a manžel. Niekedy sa aj oni „museli“ zapojiť do kultúrnej práce, aby mi pomohli: mama šila kroje a manžel napríklad nakrúcal film o súbore. Dnes im vyjadrujem vďaku, lebo viem, že som s nimi bola veľmi šťastná. So súborom sme vystupovali v slovenských dedinách po Maďarsku, ale aj na medzinárodnom folklórnom festivale v Detve. S radosťou sledujem, že z našej školy aj dnes vychádzajú deti, ktoré si obľúbili nielen slovenský jazyk, ale aj kultúru, v ktorej pokračujú, zachovávajú ju a aj obnovujú, rozvíjajú.

- Odchodom staršej generácie sa pomaly vytráca slovenčina z rodín, ale aj z ulíc Komlóša. Zmenil sa aj svet okolo nás. Ako to zvládaš s terajšími deťmi a čo by si si želala do budúcnosti?

- Myslím si, že štyri desaťročia dávajú človeku možnosť na to, aby všeličo vyskúšal aj mimo učiteľskej práce. V sedemdesiatych rokoch si komlóšska mládež založila mládežnícky klub Viktora Haru, ktorého som bola vedúcou a v škole som viedla pioniersku skupinu. Koncom 80. rokov, počas funkčného obdobia riaditeľa Jána Majoroša a Anny Lehoczkej, som bola zástupkyňou riaditeľa. Neskôr som sa stala aktívnou členkou speváckeho zboru Rozmarín. Keď Komlóšska slovenská samospráva založila nadáciu Za komlóšskych Slovákov, istý čas som bola predsedníčkou jej kuratória. V súčasnosti často sprevádzam návštevníkov po komlóšskych múzeách a ešte stále aktívne pracujem v školskom detskom súbore Harmónia. S radosťou pracujem s malými deťmi, lebo sú schopné naučiť sa všetko, čo im učiteľka predloží, či je to už slovenčina, matematika, alebo iné, napríklad kultúra, hry a tance. Neviem, ako to bude o niekoľko rokov na Komlóši na národnostnom poli, kto bude rozprávať po slovensky... To však viem a vidím, že aj v tomto roku sme mali ôsmakov, ktorí ovládajú slovenčinu a aktívne sa zapájajú do kultúrno-vzdelávacej činnosti. Dúfam, že vždy bude mládež, ktorá bude pokračovať v stopách svojich učiteľov, rodičov, starých rodičov, svojich predkov.

Otázky kládla: br