Rozhovor s členkou OSMM Lillou Lőrikovou z Alkáru

Lillu Lőrikovúspoznáte podľa jej širokého a vrelého úsmevu, ktorým obdarováva denno-denne všetkých okolo seba. Mladá a energická žena pochádzajúca z prekrásnej hornatej dedinky Alkár je hrdá na svoje slovenské korene a snaží sa zapájať do aktivít, ktorých cieľom je zachovávanie národnostného jazyka a kultúry. Porozprávali sme sa s ňou o detských rokoch prežitých v najvyššie ležiacej obci v Maďarsku, o štúdiu, úlohe a aktivitách v slovenských komunitách, plánoch do budúcnosti.

- Mohli by sme začať tvojimi prvými rokmi. Viem, že si vyrástla v Alkári. Aké bolo byť dieťaťom v takej malej dedinke?

- Áno, vyrástla som v Alkári. Môžem povedať, že považujem za veľké šťastie, že som tu mohla prežiť svoje prvé roky. Naša obec je malá, všetci sa poznáme, teda panuje tu rodinná atmosféra. Samotná dedina je prekrásna, nachádza sa v hornatej oblasti, zo všetkých strán je obklopená lesmi. Blízkosť prírody bola pre nás prirodzená, len sme vybehli na lúku alebo sme vyliezli na strom, či nakŕmili rôzne domáce zvieratká u susedov.... To všetko bolo pre nás také obyčajné, vtedy sme ani nechápali, že to nefunguje takto všade.

- Chodila si do miestnej základnej školy. Predpokladám, že to nie je škola s veľkým počtom žiakov. Ako si to máme predstaviť?

- Aj školské roky boli jedinečné - v miestnej základnej škole sme sa učili osem rokov v jednej triede piati - šiesti - siedmi. Celkovo tam chodilo okolo 30 žiakov, pre tento veľmi malý počet sa vytvorili spojené triedy, keď sa dva ročníky učia spolu v jednej miestnosti. Mali sme tzv. „tiché“ a „hlasné“ vyučovacie hodiny. Na tých „hlasných“ sa učitelia zaoberali našou triedou, na „tichých“ sme pracovali samostatne. Naši pedagógovia na nás vždy dávali pozor, vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi boli a dodnes sú vrúcne.

- Je nejaká udalosť, moment z tohto obdobia, na ktoré si spomínaš veľmi rada?

- Najkrajšie spomienky mám na výlety. U nás neboli triedne výlety, ale celoškolské. Dostali sme sa na mnohé miesta, nielen v Maďarsku, ale často sme chodievali aj na Slovensko. Každý druhý rok sme sa zúčastnili na škole v prírode, kde sme strávili dva týždne v nejakom slovenskom meste a učili sme sa zemepis, dejepis, no a, samozrejme, precvičovali sme si aj slovenský jazyk. Skamarátili sme sa s tamojšími slovenskými žiakmi. Judita Kaszalová Szabadová sa vždy snažila o to, aby bolo aj zábavy dosť. Je predsedníčka Slovenskej samosprávy v Alkári, v 90. rokoch bola riaditeľkou školy, dnes vyučuje už iba slovenčinu, ale mňa ešte učila aj písať a čítať. Niekoľkokrát som sa zúčastnila na súťaži Spievanky a veršovačky, kde som v celoštátnom kole dvakrát získala prvé miesto vďaka jej dôslednej príprave.

- Ako prebiehala výučba slovenského jazyka?

- Čo sa týka osvojovania si jazykov, slovenský bol náš prvý, s nemeckým sme sa začali zaoberať až od tretieho ročníka. Po slovensky sme sa začali učiť už v materskej škole. V základnej škole sme mali 4-5 hodín slovenčiny týždenne a na školských slávnostiach sme mali vždy aj slovenský blok.

- Kde si začala stredoškolské štúdium?

- Po skončení základnej školy som chodila na gymnázium v Egeri. To už bol celkom iný svet. Keďže to bola dvojjazyčná, anglicko-maďarská škola, moje vedomosti zo slovenčiny sa rýchlo oslabili. V rodine sme sa nerozprávali po slovensky, v dedine slovenčinu používa už len staršia generácia, ale aj tá miešane s maďarčinou. Na internáte sme mali jednu ošetrovateľku z Košíc, s ňou sme sa snažili cvičiť slovenčinu, ale keďže ona už bola v pokročilom veku, ani jej to nešlo jednoducho. Keďže v tom čase som nemala žiadne ďalšie plány so slovenským jazykom, nakoniec som sa ním prestala zaoberať.

- Napriek tomu si sa po maturite prihlásila na odbor slovenský jazyk.

- Áno, pokračovala som v štúdiu slovenčiny na Katolíckej univerzite Petra Pázmaňa. Bola som veľmi nerozhodná v tom, čím by som sa chcela v budúcnosti zaoberať. V poslednom roku gymnázia sa mi naskytla možnosť zúčastniť sa na týždňovom tábore v Hronci na Slovensku, ktorý zorganizoval Zväz Slovákov v Maďarsku pre našu slovenskú mládež. Tam som sa stretla s dievčatami Komjáthiovými z Veňarcu, ktoré zachovávajú slovenské tradície, Dušanom Kunovacom a Áronom Mátyásom, ktorí sú dnes obaja aktívnymi členmi Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku. Pod ich vplyvom som sa začala znova zaujímať o slovenský jazyk a o národnostný život.

- Niekoľko mesiacov si aj ty aktívnou členkou OSMM. Ako a kedy si sa tam dostala? Zapájaš sa aj do organizačných záležitostí?

- V roku 2011 som bola v Bratislave na letnej univerzite SAS, kde som sa spoznala s mnohými slovakistami, medziiným s Jurajom Rágyanszkým, Ákosom Tarkóom a Ondrejom Kiszelyom, ktorý bol už v tom čase predsedom OSMM. Tak som sa aj ja začala aktívnejšie zapájať do práce OSMM. Prvý produkt mojej iniciatívy už odštartoval pred niekoľkými týždňami. Spolupracovali sme na ňom s riaditeľom Gabrielom Hushegyim a ďalšími zamestnancami Slovenského Inštitútu v Budapešti. Je to vlastne filmový klub, ktorý by mal podľa našich predstáv fungovať od septembra každý druhý týždeň. Chceme prinášať najnovšie slovenské filmy, plánujeme, že by sme na tieto stretnutia pozývali aj známych slovenských režisérov a hercov, aby to celé malo aj interaktívny charakter. Prvoradým cieľom je, samozrejme, používanie slovenčiny v praxi. Na základe mojich skúseností mladí ľudia okrem vyučovacích hodín nemajú veľa možností a príležitostí na to, aby komunikovali v slovenčine, takže toto nás vlastne motivovalo k zorganizovaniu slovenského filmového klubu. Chceli sme tomu dať nejaký rámec, film väčšina mladých miluje a mnohí z nich sú zvedaví na slovenskú filmovú tvorbu, takže to bolo najvhodnejším krokom. Skúšobné premietanie sme mali začiatkom mája v SI, pozreli sme si spolu film Ďakujem, dobre.

- Teraz žiješ v Budapešti. Ako často cestuješ domov? Snažíš sa byť aktívnou členkou tamojšej slovenskej komunity?

- Teraz žijem v hlavnom meste, avšak keď mám možnosť, cestujem domov do Alkáru. Snažím sa zohrávať aktívnu rolu aj v živote mojej rodnej dediny. Teraz sme už začali organizovať národnostný deň. Je to asi najznámejšie a najvýnimočnejšie podujatie v Alkári, uskutočňuje sa už roky spolu s Dedinským dňom. Vtedy sa dostane do popredia slovenská kultúra, gastronómia a tradície, prichádzajú k nám rôzne folklórne skupiny a súbory z viacerých kútov Maďarska i Slovenska, no a, samozrejme, s nadšením sa na to chystajú aj žiaci miestnej základnej školy. Popritom aj na iných programoch a podujatiach organizovaných v dedine je zvyčajne slovenský blok, napríklad na Turíčnom vínnom dni.

- Aké plány máš v blízkej budúcnosti? Budeš pokračovať v štúdiu?

- Teraz sa pripravujem na prijímacie skúšky na magisterský stupeň. Vo vysokoškolskom štúdiu chcem pokračovať na ELTE, podala som si prihlášku na dva odbory, konkrétne na stredoeurópske štúdiá a na menšinovú politiku. Obidve oblasti ma zaujímajú a lákajú, uvidím, kam sa mi podarí dostať. Mojím ďalším plánom do budúcnosti je pokračovať v štúdiu slovenčiny na magisterskom stupni, ktoré by som si chcela doplniť aj o pedagogický smer.

- Chcela by si sa potom uplatniť v slovenskej sfére?

- Veľmi dobre sa cítim v tomto prostredí, takže v každom prípade by som chcela pôsobiť aj v budúcnosti v slovenskej oblasti. Bola by som rada, keby aj moje deti, prípadne vnúčatá mali národnostné povedomie, poznali naše tradície. Považujem za dôležité, aby sme si ctili naše korene a aby sme boli otvorení všetkému, čo s tým súvisí.

(kan)