Na slovíčko so Zuzanou Hollósyovou

Až do októbra tohto roku bolo meno Zuzany Hollósyovej spojené so Slovenskou samosprávou Budapešti, na čele ktorej stála osemnásť rokov. Stála pri zrode prvej teritoriálnej slovenskej samosprávy a organizovala v hlavnom meste život Slovákov, ktorí sú roztrúsení po obvodoch. Niektoré z nich sú počtom obyvateľov väčšie ako samostatné mestá. Porozprávali sme sa s ňou o jej starostiach a radostiach.

- Rozhodli ste sa v októbri tohto roku už nekandidovať do poslaneckého zboru Slovenskej samosprávy Budapešti. Prečo?

- Od roku 1996, čiže od začiatku existencie menšinových samospráv som viedla budapeštiansku samosprávu. To znamená, že na začiatku neboli vzory, ako sa má pracovať úspešne. Musela som permanentne študovať stále sa meniace zákony, aby som vnikla do sveta administratívy, čo sa mi celkom nepodarilo dodnes. Aby som odpovedala na otázku, musím sa priznať, že pred 18 rokmi mi nerobilo problémy byť zároveň predsedníčkou slovenskej samosprávy 13. obvodu a Slovenského folklórneho spolku Prameň, pritom pred 15 rokmi som založila aj Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena, ktorý tiež vediem od začiatkov, ale už v treťom cykle som sa zapojila aj do činnosti CSSM. Keď to všetko vymenujem, tak si myslím, že nemusím vysvetľovať, že je to veľa na jednu osobu. A mám aj rodinu, ktorá sa neustále rozširuje, a jedna dcéra s rodinou žije v Bratislave, kam často chodievam k vnučkám.

- Akí sú budapeštianski Slováci, čo treba o nich vedieť?

- Slováci v Budapešti? Zaujímavá je história. Boli roky na prelome 19. storočia, keď Budapešť bola najväčším slovenským mestom. Po 2. svetovej vojne sa do Budapešti nasťahovalo veľa slovenských rodín z Békešskej Čaby, zo Sarvaša ako aj zo Slovenského Komlóša, ale aj z iných obcí. A k Budapešti pripojili celé slovenské dediny, ako Rákoškerestúr, Cinkota a pod. Ale nemôžem nespomenúť ani fakt, že z okolitých pilíšskych dedín a odinakiaľ od Budapešti sa nasťahovalo veľa Slovákov za prácou. Musím spomenúť aj bývalých študentov, ktorí sa učili v slovenskej škole, tiež mnohí z nich žijú v Budapešti. Tento pestrý obraz Slovákov naznačuje aj pestrosť ich záujmov, či v kultúrnej, hospodárskej alebo náboženskej oblasti.

- Ako si spomínate na začiatky?

- S veľkým elánom sme sa pustili do činnosti. Vtedy sme si mysleli, že národnostný zákon určili pre nás. O tom si už myslím niečo celkom iné. Dôležité bolo zorganizovať konferenciu Kultúrne dedičstvo Slovákov v Budapešti, ktorá nám určila smer práce aj do budúcnosti. Založili sme časopis Budapeštiansky Slovák, veď medzi zakladajúcimi členmi samosprávy bolo viac novinárov, spisovateľov, básnikov. Dôležité bolo osloviť Slovákov v tých 22 obvodoch. Vedeli sme už aj pred 18 rokmi, že znalosť materinského jazyka slabne, preto hneď medzi prvými krokmi sme založili aj jazykový kurz, ktorý dodnes poctivo a pravidelne vedie odborníčka a obľúbená profesorka pani Hana Kollárová. Zistili sme, že Slováci majú záujem stretávať sa, veď v miešaných manželstvách sa väčšinou už používa doma iba maďarský jazyk. Starší ľudia však ešte nezabudli svoj materinský jazyk, preto hneď pri začiatkoch sme založili dodnes funkčný Klub slovenských dôchodcov. Na základe iniciatívy Slovákov sa zrodil aj Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena, v ktorom sa strieda viac generácií. Ich každodenná mravčia práca priniesla aj úspechy, ktoré dávajú zmysel do ďalšej práce.

- Čo bolo najťažšie a čo bolo najľahšie vydobyť pre budapeštianskych Slovákov?

- Najťažšie bolo presadiť zákonom dané možnosti do reality. Ale môžem spomenúť aj 16-ročný boj o uloženie pamätnej tabule Jána Kollára na evanjelický kostol na Deákovom námestí. Nebolo, a ani naďalej nie je ľahké zabezpečiť fungovanie slovenských zborov, kolektívov. Iná vec je zákonom dať možnosť vytvoriť kultúrnu autonómiu, a pritom finančne na to nezabezpečiť podmienky. A čo má robiť predseda, keď cíti, že je to dôležité? Vypisuje žiadosti na rôzne nadácie, a podľa možností nájde k tomu potrebné finančné pozadie. A to je niekedy najnáročnejšia práca: zabezpečiť fungovanie. Ale ako nám vysvetľovali neraz na hlavnom meste, keď sme žiadali podporu: my nie sme osvetové stredisko, aby sme organizovali kultúrny život Slovákov, my sme úrad, ktorý má chrániť národnostné záujmy. A musela som uznať, že je v tom kus pravdy, ale viackrát ma to znechutilo. A znechutila ma aj dlhodobá neústretovosť a nevšímavosť vedenia Celoštátnej slovenskej samosprávy, ktorá vlastným negatívnym prístupom hatila uskutočnenie našich plánov v Budapešti. Čo išlo ľahko? Práca s poslaneckým zborom, ktorý chcel ísť jedným smerom po dlhé roky.

- Čo by ste urobili inak, keď sa teraz obzriete?

- Ja som sa snažila vždy riešiť veci tak, aby som sa nemusela hanbiť neskôr.

- Na čo ste najviac hrdá?

- Teším sa, že sme v 14 obvodoch založili samosprávy po každých voľbách, že sa nám podarilo zobudiť a prebudiť Slovákov, aby boli hrdí na svoju slovenskosť, že sa nám podarilo postaviť pamätník v Blatnohrade, čiže Zalaváre.

- Čomu sa budete venovať teraz?

- Ako som naznačila, v 13. obvode vediem Slovenskú samosprávu, v ktorej chceme uskutočniť veľký projekt. Ako členka CSSM sa zúčastňujem na práci pre širokú slovenskú verejnosť, no a nezanechávam ani činnosť v speváckom zbore Ozvena. Ale vždy si nájdem čas aj na zorganizovanie rodinných stretnutí pri okrúhlych jubileách, zvykne sa nás zísť okolo 35 ľudí a tieto oslavy vždy spájame s mini koncertom našich detí.

- Čo želáte budapeštianskym Slovákom a novému vedeniu SSB?

- Keďže vo vedení je aj niekoľko mladých poslancov, čo pokladám za nádejné, teda nové vedenie je plné elánu. Dobre sa poznáme, sú to Slováci, ktorí majú vlastné plány, tie chcú uskutočniť v prospech budapeštianskych Slovákov.

Ja im prajem toľko vytrvalosti, ako som mala aj ja – minimálne 18 rokov – prajem im veľa-veľa pracovných úspechov, ktoré ich posilnia. Slovákom želám, aby sme sa stretávali aj dodnes na slovenských podujatiach čoraz častejšie, a prajem im radostné, pekné a pokojné prežitie blížiacich sa Vianoc.

Za rozhovor ďakuje
Eva Fábiánová

Foto: autorka, archív