Meno Zuzany Hollósyovej dobre pozná každý, kto sa zaujíma o Slovákov v Maďarsku. Nedávno odišla do dôchodku a my sme využili príležitosť a poprosili ju, aby si zaspomínala na svoju bohatú životnú dráhu.
„Nepociťujem, že to, čo som doteraz vykonala, bola ťažká práca. Prácu robím vždy tak, ako by to bol môj koníček. Ja sa v nej vyžívam. Nech sa pozriem na hociktoré obdobie, vždy som to takto cítila. Napríklad v Základnej škole v Sédi bolo samozrejmé, že vediem spevácky a tanečný zbor. Neviem pracovať tak, že prídem, odpracujem si povinné hodiny, ani tak, že už ráno ma bolí z práce hlava. Viem, že som motorom a raz som sa dopočula, že aj bývalý člen našej samosprávy Michal Hrivnák sa spýtal Moniky (Szelényiovej - pozn. red.), ako znášali moje tempo. Tak prešlo tých 38 rokov, až som si naraz uvedomila, že už môžem ísť do dôchodku,“ začína náš rozhovor Z. Hollósyová.
Vidieť na nej, že sa teší na dôchodok, čo je dosť zriedkavý jav. Aspoň ja som sa doteraz dostala do styku skôr s takými ľuďmi, pre ktorých odchod do dôchodku znamenal veľký zlom. „Poviem úprimne, že keď si tak pozerám výplatné pásky, strašne ma mrzí, že polovičku platu mi odjakživa strhli. Mňa to veľmi iritovalo a tak som si pomyslela, že si chcem užiť dôchodok.”
Jej prvé pracovisko bolo sprievodcovstvo, potom išla na vysokú školu. „Každé obdobie malo svoje radosti a starosti. Napríklad keď som sprevádzala skupiny, hneď mi pridelili českých turistov. Človek musel byť veľmi chytrý, pohotový a prispôsobivý. Na vysokej škole som si našla tiež radostné chvíle, lebo každý večer som spievala v opernom chóre. Meno Viktora Vasziho nie je neznáme v hudobnom živote. On bol naším dirigentom. Každý jeden člen z každej skupiny musel vstať a zaspievať, čo sme práve nacvičovali. U neho musel každý vedieť všetko na päťku, nik sa nemohol „zakryť” ostatnými. Naučila som sa veľmi prísne pracovať a hocikde som bola, mala som vždy takých pedagógov, ktorí sú mi dodnes vzorom. Na základnej škole to bola pani Klára Žilinská, ktorá nás učila slovenčinu a tanec. Mala vždy konkrétne požiadavky a ja som zistila, že prácu možno robiť len s oduševnením. Na gymnáziu pani Helena Ruzičková nás naučila poctivo pracovať. Ona bola vždy dôkladne pripravená. Hodina, ktorú ona viedla, vždy mala začiatok, stred a koniec. Neskoršie, počas svojich vysokoškolských štúdií, som zistila, že robila presne to, čo nás tam učili. Tak nás naučila slovenčinu, že ja som z toho žila aj na vysokej škole. Mala som aj ďalších učiteľov, na ktorých veľmi rada spomínam, ale keď mám hovoriť o svojom vzore, tak tým pre mňa dodnes je pani Ruzičková. Segedínske roky boli pre mňa usmerňujúce. Ako čerstvá absolventka som stála pred vážnym rozhodnutím, lebo mi ponúkli prácu v opernom speváckom zbore. Za viac peňazí, ako by som dostala hocikde na vidieku ako učiteľka. Asi roky strávené na vysokej škole, alebo vzťah k vlastnej národnosti, jazyku, ktorý sme si priniesli z domu, ma ovplyvnil pri rozhodovaní. Čo sa týka hudby a tanca, už na gymnáziu som dostala inšpiráciu - chodila som do hudobnej školy, v čom ma veľmi podporoval pán riaditeľ Ján Danko, ale aj do tanečného krúžku, ktorý viedla Judita Zelmanová. Rozhodla som sa, že hocikde sa dostanem, musím tam založiť tanečný súbor a spevácky zbor. Vedela som, že nebudem doma vysedávať,” hovorí.
Tak sa aj stalo. Odišla do Séďu, kde založila 48-členný zmiešaný zbor. Dodnes má úzke kontakty s niektorými tamojšími rodinami. „Išla som do susedov s magnetofónom a tak som zbierala zvyky séďskych Slovákov.” Takto pozbierala a upravila na javisko jarné zvyky - vynášanie Murieny, s ktorými sa roku 1975 zúčastnili aj súťaže Vyletel vták. Choreografia sa natoľko vydarila, že ju v 80. rokoch nacvičil aj jeden z najprestížnejších národnostných folklórnych súborov Fakľa. Repertoár sa musel rozširovať, preto začala navštevovať kurzy Matice slovenskej pre choreografov. Dodnes udržiava dobré kontakty s tamojšími kolegami.
Jej životné motto je žiť tak, aby si s radosťou mohla spomínať na všetky obdobia. Jej sa to darí.
Keď uvideli, ako pracuje, poverili ju, aby išla vyučovať do budapeštianskej slovenskej školy. Odtiaľ občas odišla na kratšie „pracovné dovolenky“, keď písala učebnice. Pripravovala väčšinou konverzačné príručky pre základné školy.
Ako hovorí, to, že pracovala ako kultúrna referentka v Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku, bolo onoho času „zásluhou”. „Pokúsila som sa rozvíjať kultúrny život našej Slovače organizovaním táborov a iných podujatí, pokračovať v tom, čo začal robiť Štefan Lami,“ hovorí. Popri tom pripravila skriptá pre mandolinistov a citaristov, v čom jej pomáhal brat Ján Šutinský.
Známi ju chválili: vraj za štyri roky urobila na národnostnom poli toľko, koľko sa predtým urobilo za desať. Po tom, ako odišla z DZSM, si našla prácu v slovenskej firme, kde sa dozvedela o konkurze Maďarského osvetového ústavu (MOÚ). Získala miesto na národnostnom oddelení, kde ostala vlastne do odchodu do dôchodku. O práci v MOÚ hovorí, že to bol vlastne stály boj, ktorý viedla proti riaditeľom. Podnecovali ho názory, že ústav nepotrebuje oddelenie zamerané na tunajšie menšiny a preto ho z času na čas chceli zrušiť. To sa im však nepodarilo, naopak, vlani založili pri ústave Národnostnú radu, ktorá má na starosti dokumentovanie situácie národností žijúcich v Maďarsku a ich činnosti.
„Nechcem sa od Slovače odvrátiť, ale moja práca v MOÚ končí,“ hovorí Z. Hollósyová. Dodáva, že v prípade, ak by ju vyhľadali ako expertku, ak by si nárokovali jej pomoc, možno by neodmietla. „Neviem si predstaviť inú prácu ako na národnostnom poli, iste budem naďalej aktívne pracovať v našich slovenských volených zboroch a občianskych organizáciách,“ hovorí. Ale isté je aj to, že sa chce venovať svojim dvom vnúčatám, ktoré nesmierne miluje.
1948 - Pitvaroš, rok narodenia
1954-1962 - Základná škola v Pitvaroši
1962-1966 - Slovenské gymnázium v Budapešti
1966-1970 - Vysoká škola pedagogická v Segedíne,
odbor slovenčina-ruština
1970-1977 - Základná škola v Sédi, učiteľka slovenčiny
a ruštiny, folkloristka
1977-1987 - Slovenské gymnázium v Budapešti
1987-1991 - Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku,
kultúrna referentka
1991-1993 - Chirana Hungaria, s. r. o., sekretárka
1993-2005 - Maďarský osvetový ústav
- vedúca odboru, radkyňa
1991 - založila Folklórny spolok Prameň
1994-1995 - stála pri zrode Slovenskej samosprávy Budapešti
a stala sa jej predsedníčkou
- túto funkciu vykonáva už tretí cyklus
1998 - v druhom cykle predsedníčka
Slovenskej samosprávy XIII. obvodu