Budapešť ● Na slovíčko s pani učiteľkou Rozáliou Issovitsovou
Je rušno, deti sa navzájom prekrikujú, z chodby počuť veselý džavot... Ale vám nemusím opisovať, ako vyzerá jedna obyčajná prestávka, veď to iste poznáte. Zvoní na hodinu. Otvoria sa dvere a všetci stíchnu.
Do triedy vojde možno trochu prísne vyzerajúca pani, avšak milý úsmev prezradí, že sa nemusíme až tak veľmi báť. Ako si dokáže udržať taký rešpekt? Ako dosiahne, aby vrava razom stíchla? Vždy som si kládla túto otázku, ale keď si prečítate nasledujúce riadky, tak možno dostanete odpoveď aj na túto otázku. Predo mnou sedí učiteľka maďarčiny na Slovenskom gymnáziu v Budapešti pani Rozália Issovitsová.
- Ako dlho učíte?
- Od roku 1975, keď som skončila štúdiá. Mojím prvým pôsobiskom bol Győr, kde som učila 3 roky. odvtedy vyučujem na tejto škole, ktorá je mojou alma mater. Mám na ňu pekné spomienky aj ako študentka, aj ako učiteľka. Je zaujímavé, že mám viac spomienok na študentské roky na gymnáziu, ako na roky strávené na univerzite, pričom na univerzite som študovala o dva roky dlhšie. Stará budova slovenského gymnázia sa mi páčila ešte viac ako táto. Bola tam príjemnejšia atmosféra. Aj keď sa mi rovnako páči aj tu, tam bolo akési domáckejšie prostredie... Telesnú sme mali niekedy v blízkom parku, v ktorom sme občas trávili aj vychádzky. Mnohí z mojich spolužiakov tiež učia na tejto škole. Ako som už vravela, v nových priestoroch je viac miesta a výhodou je aj to, že internát je v tej istej budove. Predtým museli chlapci dochádzať, pretože miesto na internáte bolo len pre dievčatá.
- Prečo ste sa rozhodli byť učiteľkou?
- Vždy som mala rada maďarčinu a slovenčinu, páčila sa mi aj ruština. Dopredu som neplánovala, že sa zo mňa stane učiteľka. Na univerzite som si vybrala ako odbor maďarčinu - slovenčinu. Na strednej škole som mala šťastie, podarilo sa mi natrafiť na dobrých učiteľov slovenčiny a maďarčiny. Veľa žiadali a veľa aj naučili. Vďaka nim sa mi podarilo zvládnuť štúdium na univerzite, mala som dobré základy. Keď som preberala diplom, už som vedela, že zo mňa bude učiteľka.
- Ktorá je vaša najkrajšia alebo najmilšia spomienka, ktorá vám utkvela v pamäti počas troch desaťročí?
- Ak mám byť úprimná, nemám takú výnimočnú spomienku. Ale mám veľa malých a milých spomienok, všetky sú krásne. Napríklad na triedu, ktorá dobre zmaturovala, alebo keď sa skoro každému študentovi podarilo dostať sa na vysokú školu, či na triedne výlety, ktoré sa žiakom zjavne páčili - toto sú veci, na ktoré človek rád spomína. Teším sa tomu, keď má moja práca zmysel, keď sa mi vráti to, čo som odovzdala, keď študenti dávajú pozor a zaujíma ich moja hodina. Taktiež ma vie veľmi potešiť, keď sa starí žiaci vracajú do školy, aby si zaspomínali. Vďaka takýmto chvíľam má zmysel učiť. Mala som veľkú radosť, keď som sa dozvedela, že môj bývalý študent, ktorý bol veľmi inteligentný, ale lenivý do učenia, sa stal učiteľom fyziky!
Raz ma zastavil žiak, ktorý práve končil. Chodil sem už do základnej školy, na gymnázium a teraz skončil nadstavbu. Otočil sa ku mne, pozrel mi do očí a povedal: Neverím tomu, že teraz opúšťam túto školu. Vďaka takýmto momentom sa oplatí učiť! Nedávno sa mi tiež stala príjemná vec s bývalým študentom, s ktorým som mala zopár konfliktov. Bola som na triednom stretnutí, keď ku mne podišiel. Povedal mi, že vždy si myslel, že na maturitách prepadne, pretože si na neho kvôli spomínaným konfliktom "sadnem". Ale keď prešiel, vtedy som skutočne vzrástla v jeho očiach. Podarilo sa mi ho naučiť toľko, aby zvládol maturitu. Dobre mi padlo jeho vyznanie.
- Za celé tie roky, čo učíte, ste si zvykli, že študentom kladiete otázky vy. Aký je to pocit, keď vám teraz kladie otázky študent?
- Musím uznať, je to zaujímavý pocit. Nezvyčajný, ale aj príjemný. Som nadšená! Teším sa, lebo som sa na chvíľu opäť cítila ako študentka!
Ako ste sa mohli dočítať, aj učitelia sú len ľudia, ktorí majú city a spomienky ako každý iný. Na toto niekedy zabúdame, keď nám „strpčujú” život horami úloh. No neskôr si na nich určite spomenieme, veď práve vďaka ich úsiliu sa nám v živote podarí niečo dosiahnuť.