Čemer je veľkoobec v Peštianskej župe, v ktorej ešte najstaršia generácia nosí kroj, ba čemerské ženy v kroji možno vidieť aj na budapeštianskych tržniciach.
Väčšine ľudí dnes už ľudový kroj veľa nepovie, ale pred 2. svetovou vojnou bol v našich slovenských osadách bežný. Kroje boli nielen symbolom národnej identity a stavu, ale aj predmetom úcty a obdivu. V tých časoch kroj skutočne veľa prezradil o svojom nositeľovi, preto platila zásada: „Iný kraj, iný mrav; iná dedina, iný kroj.“
Kroj však prezrádzal nielen to, odkiaľ pochádza jeho majiteľ, z ktorej dediny prišiel, ale aj to, k akej spoločenskej vrstve patrí, aké náboženstvo vyznáva a čím sa zaoberá. Ba, prezrádzal aj to, či vstúpil do manželstva, alebo je ešte slobodný. Čo je však ešte pozoruhodnejšie, kroj odrážal aj cit pre krásu, vkus a najmä zručnosť jeho nositeľa. Naše slovenské kroje, ktoré sa dodnes zachovali, nesú znaky odlišujúce jednotlivé kraje a osady.
Na naše potešenie členka Kultúrneho spolku Lipóta Bálóa a Slovenskej národnostnej samosprávy v Čemeri, dôchodkyňa Mária Tihanyiová je zanietená Slovenka, ktorá celý život venovala slovenskému folklóru, krojom, starožitnostiam, jedným slovom ľudovým tradíciám čemerských Slovákov. Jej dom je plný krojov a aj povala sa ohýna pod starožitnosťami, ktoré zachránila pred zničením. Sú to napríklad krosná z minulého storočia, na ktorých by sa mohlo aj teraz tkať, kolovrat, staré skrine, postele, rôzne náradie a mnohé iné domáce potreby. Nájdu sa aj dobové portréty, staré fotografie zo života a z rôznych kultúrnych podujatí čemerských Slovákov. Slovom, je tam veľa vzácneho materiálu a hodnotných predmetov, svedkov zašlých čias, nateraz ešte chránených pred verejnosťou. Pani Mária o svojom rodisku a dávnych časoch, ktoré sa tak horlivo snaží zachrániť pred zabudnutím, hovorí s veľkým nadšením. Spomína a tak živo rozpráva, že pred našimi očami sa vynárajú významné udalosti z detstva, mladosti, ako aj predvojnové časy a obyčaje.
- Z matkinej aj z otcovej strany pochádzam z čírej slovenskej rodiny. Vychovávali ma vo viere k Bohu, k vernosti ku slovenským koreňom, čestnosti a robotnosti, - začala svoje spomienky pani Mária. - Môj otec bol zručný šuster, šil „špangle“ a ligotavé čižmy - „lagoške“ nielen pre Čemerčanov, ale aj pre zákazníkov z celého okolia. Mnohí ľudia chodili k nám, lebo bol obľúbeným človekom a preslávil sa nielen svojím majstrovstvom, ale aj svojou otvorenosťou a ľudskosťou.
Moja mamička nevedela šiť, ale mňa to odmalička ťahalo k ihle, takže od šikovných žien som odkukala všetky fortiele. Najprv som začala vyšívať, potom som sa pustila do ručného šitia a neskôr som začala šiť aj na stroji. Mala som 16 rokov, keď som samostatne vyšívala a šila kroje pre celú rodinu, neskôr aj pre známych a pre celú dedinu.
Okrem pracovitosti som si priniesla z rodičovského domu aj lásku k reči a k našim tradíciám. Zrejme aj moja zberateľská vášeň je podnietená túžbou, aby sa na tie mne milé časy a obyčaje nezabudlo. Pozbieraný materiál – vankúše, periny, výšivky a kroje - mi pripomína vlastnú mladosť. Tie časy, keď sme sa úprimne kamarátili a keď sa nehovorilo „to je len moje“, alebo „prečo práve ty a nie ja“. Všetko to mi pripomína príbuzných a známych, ktorí už „spia svoj večný spánok“.
My sme neboli bohatí, ale naše detstvo bolo pekné, plné lásky, dobrosrdečnosti a najmä družnosti a spolupatričnosti.
Vďaka zberateľskej práci horlivého folkloristu a kantora Michala Tótha, ako aj dlhoročnej zberateľskej činnosti Márie Tihanyiovej, sa podarilo založiť slovenské Obecné múzeum v Čemeri.
- Je to výsledok dlhoročnej vytrvalej zberateľskej práce, ale nielen mojej, lež aj ďalších nadšených ľudí, ktorým leží na srdci osud čemerských Slovákov. Mnohí ma podporovali a povzbudzovali, preto sme to dokázali urobiť. Samozrejme, naše plány sme dokázali realizovať len postupne. Na našu veľkú radosť práve pred desiatimi rokmi, roku 1997, sme mohli otvoriť múzeum, ktoré je umiestnené v starom sedliackom dome. Osobne som veľmi šťastná, ale aj hrdá na to, že je tu veľmi bohatá zbierka rôznych národopisných, historických a vecných pamiatok.
Našťastie aj mladšie generácie prejavili záujem o ľudovú kultúru. Pred rokom vznikol Tanečný spolok Furmička v Čemeri, do ktorého sa zapojili milovníci slovenského folklóru – deti aj mládež. Choreografi Melinda Oláhová a Gábor Farkas majú dobrý vzťah a prístup k mládeži. Kroje pre členov tanečného spolku ušila Mária Tihanyiová.
- Najväčšiu radosť prežívam vtedy, keď náš prechýrny čemerský kroj vidím na deťoch a mládeži tanečného súboru. Moja duša je spokojná, lebo takto sa všetko zachová pre budúce generácie, aby si vždy mohli spomínať na svoje slovenské korene a bohaté ľudové tradície.
Na záver nášho rozhovoru teta Mária Tihanyiová povedala:
- Narodila som sa v Čemeri a tu musím aj zostať, lebo pre mňa je Čemer najkrajšie miesto pod slnkom napriek tomu, že sa z neho stala veľkoobec, ktorá od môjho narodenia prešla obrovským rozvojom.
Možno, milí čitatelia, po prečítaní tohto článku o zanietenej čemerskej výšivkárke Márii Tihanyiovej zatúžite vyhľadať Obecné múzeum v Čemeri. Možno aj vy zatúžite mať pre vlastné potešenie aspoň malú výšivku alebo krojovanú bábiku z kraja, ktorý je vášmu srdcu najbližší.