Klub slovenských dôchodcov v Budapešti už jedenásty rok vyvíja bohatú a všestrannú činnosť. Ročne organizuje 20 programov a jeho členovia sa pravidelne oboznamujú aj s pamätihodnosťami Budapešti.
V posledný májový deň sa zišli pred hlavným vchodom Farkašrétskeho cintorína. Pietnym miestom ich sprevádzala zástupkyňa predsedníčky Slovenskej samosprávy Budapešti Ildika Klauszová Fúziková, ktorá tridsaťpäť rokov býva neďaleko cintorína. Pani I. Klauszová Fúziková oboznámila záujemcov najskôr s históriou Farkašrétskeho cintorína, ktorý vznikol koncom 19. storočia na úpätí Széchenyiho vrchu na ploche 30 ha a verejnosti bol odovzdaný v roku 1894. Čo sa týka jeho polohy a rozlohy, Farkašrétsky cintorín je najkrajším cintorínom v Budíne. Vzhľadom na krásnu polohu a panorámu projekt toho času vyvolal búrlivú polemiku, mnohí chceli využiť túto časť mesta skôr na rekreačné účely. Napriek veľkému tlaku tu predsa len vytvorili cintorín, ktorý však v roku 1914 museli rozšíriť o viac ako 11 ha. Postupne tu začali budovať aj reprezentatívne krypty. Časom likvidovali zastarané budínske cintoríny v Tabáne, na ulici Németvölgyi a Vizivárosi.
Najväčšie úpravy Farkašrétskeho cintorína sa konali pri príležitosti 900. výročia úmrtia nášho prvého kráľa sv. Štefana Uhorského a medzinárodného Eucharistického kongresu v roku 1938. Na základe architektonického súbehu bol vytvorený reprezentatívny priestor pri hlavnom vchode, a to podľa projektu architektov Virgila Krassóa a Ferenca Módosa. Architektonické riešenie hlavného vchodu pozostávalo z komplexu budov: ústrednú časť tvoril kostol, kalvária, zvonica, arkádové krypty, hlavný a bočné vchody. Žiaľ, komplex bol značne poškodený počas 2. svetovej vojny. Ústrednú sieň pre pietne obrady a arkádové krypty museli reštaurovať. Oproti cintorína vybudovali Kostol Všetkých svätých, ktorý bol vysvätený v roku 1977. Odvtedy na cintoríne vybudovali nové krypty a kolumbáriá. Po roku 1980 prebudovali pietne siene, z ktorých najreprezentatívnejšia je dielo slávneho maďarského architekta Imre Makovecza. Na priestranstve pri hlavnom vchode stála pred 2. svetovou vojnou socha Dobrý pastier, dielo Jánosa Horvayho, ktorá bola počas vojny zničená. Na jej mieste vybudovali pamätné miesto pre neprítomných zosnulých a postavili kompozíciu sochy Vták fénix od akademického sochára Mihálya Mészárosa.
Po úvodnom výklade sa členovia klubu vydali na prechádzku cintorínom. Zastavili sa pri pamätníku olympijských víťazov, parcele umelcov, parcele Maďarskej akadémie vied, pri hroboch významných osobností 19., 20. a 21. storočia: hudobných skladateľov, cestovateľov, staviteľov, architektov, sochárov, maliarov a hercov, spisovateľov a básnikov. Mnohé umelecky hodnotné pomníky vyhotovili známi sochári a stavitelia. Záverom si pozreli luxusné parcely, ktoré otvorili v minulom roku a odkiaľ je krásna panoráma na celú Budapešť. Členky klubu, pochádzajúce z Békešskej Čaby, vzdali pri kolumbáriu hold pamiatke niekdajšieho generálneho tajomníka Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku Jána Šucha.