Stretnutie po dvadsiatich rokoch ● S Csillou Mezeiovou z Legíndu
Csillu Mezeiovú z Legíndu (pôvodom z Alkáru) som spoznal pred vyše 20 rokmi. 1985: ona ako študentka Strednej odbornej školy pre výchovu učiteliek materských škôl v Budapešti, odbor slovenčina, ja ako študent slovenského gymnázia.
Ako čerství absolventi prvého ročníka sme sa stretli v Brezne. Do tohto mesta na strednom Slovensku sme sa dostali vďaka čulým kontaktom miest Békešská Čaba a Brezno. Do letného čitateľského tábora na Slovensku Békešská Čaba pozvala nielen študentov svojho slovenského gymnázia, ale aj nás, slovenských stredoškolákov z Budapešti. Počas dvoch týždňov sme navštevovali vyučovacie hodiny v tamojšom gymnáziu a zdokonaľovali sme sa v slovenčine, m. i. v pracovnej skupine, ktorú viedla mladá osvetárka z Békešskej Čaby Anna Ištvánová.
S Csillou sme sa opäť stretli o dvadsať rokov, na jeseň roku 2005. Dejiskom nášho stretnutia bola tentokrát Slovenská materská, základná škola, gymnázium a internát v Budapešti, moja bývalá alma mater. V určitom zmysle slova nás opäť spojila Békešská Čaba, konala sa tu totiž konferencia Metodického pedagogického centra Celoštátnej slovenskej samosprávy, ktoré sídli v tomto centre dolnozemských Slovákov. Csilla ako učiteľka slovenčiny z Dolných Petian, ja ako externý spolupracovník Ľudových novín. Ako si spomína Csilla na svoje študentské roky a čo všetko sa udialo s ňou od roku 1985?
- Pochádzam z matranskej slovenskej dedinky, z Alkáru. V našej rodine, hlavne v rozhovore so starými rodičmi, bolo ešte bežné používanie slovenčiny. Za môjho detstva v hornomatranských slovenských obciach bolo prirodzené, že mladé dievčatá sa medzi sebou rozprávali po slovensky, aby im rekreanti v zotavovniach nerozumeli. Odo mňa staršia generácia, moje sesternice a bratranci, päťdesiatnici, dodnes používajú medzi sebou hlavne miestne slovenské nárečie. Môj otec inak pochádza z Pišpeku, je to tiež slovenská obec. Patrím ku generácii, ktorej sa za detstva síce prihovárali po slovensky, predsa však lepšie ovláda maďarčinu. Napriek všetkému, podľa spomienok mojich starých rodičov, moje prvé slová boli slovenské: napr. kačica. Slovenčinu sme sa učili v škôlke aj v škole, a to aj v časoch, keď sme chodili do Obvodnej základnej školy v Mátrafürede. Mám veľmi pekné spomienky na nebohého pána učiteľa Juraja Blaška, pod vedením ktorého prebiehala dôkladná výučba slovenčiny, ktorú deti aj rodičia brali nesmierne vážne. Poznatky zo slovenčiny, ktoré som si osvojila na jeho hodinách, som mohla využiť aj počas svojich stredoškolských štúdií. Po skončení Strednej odbornej školy pedagogickej pre výchovu učiteliek materských škôl Jozefa Bema (táto forma štúdia odvtedy zanikla), kde prebiehala aj príprava slovenských pedagogičiek, som pokračovala v štúdiách na Vysokej škole pedagogickej v Ostrihome. Tu som za tri roky získala diplom učiteľky nižšieho stupňa základných škôl, samozrejme, odbor slovenčina. S čerstvým diplomom som si mohla vyberať, v ktorej našej slovenskej obci sa zamestnám. Začiatkom deväťdesiatych rokov v našich obciach hľadali slovenčinárky. Uvažovala som o sarvašskej slovenskej škole, ale voľné miesta boli aj v Tárnoku a Huti (Pilíš). Nakoniec som sa rozhodla pre Legínd, a to preto, lebo cez Pastúchovo som sa ľahko mohla dostať domov do rodnej Matry, kde som navštevovala otecka, mamička mi medzičasom zomrela.
V Legínde ma prijali s nesmiernou láskou, veľmi rýchlo som sa spriatelila s tunajšími mladými. Začala som vyučovať v miestnej škole, zvykla som si na svoj nový domov. Vydala som sa, môj manžel pochádza z Legíndu. Narodili sa nám dve deti, syn a dcérka. Medzitým v obci kvôli malému počtu detí zrušili školu, žiaci chodia do okolitých obcí (Níža, Šápov...). Ja som sa dostala do Dolných Petian, kde vyučujem v materskej a základnej škole. Od tohto školského roku zastupujem slovenčinárku aj na nižšom stupni základnej školy v Níži. Vo svojej práci rada využívam metódy, ktoré som si osvojila na akreditovanom kurze CSS Dramatická výchova, základy detského divadla pre slovenských pedagógov. Toto doškoľovanie mi veľmi veľa pomohlo aj v zdokonaľovaní sa v slovenčine, pretože musíme si priznať, že v každodennej práci sa jej komunikatívna funkcia stráca. Jedna vec je dávať deťom pokyny v slovenčine a naučiť ich rôzne riekanky a básničky, resp. hovoriť na ulici v nárečí. Ja som v používaní hovorovej spisovnej slovenčiny čoraz smelšia... - povedala mi Csilla Mezeiová, moja známa zo študentských rokov počas mojej návštevy Dolných Petian.