Etelka Rybová bola prvou štipendistkou maďarskej vlády po 50. rokoch. Do Bratislavy odišla študovať so Zoltánom Villányim roku 1969. Zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy dodnes rada spomína na študentské časy. O svoje spomienky, ale aj rady pre mládež sa ochotne podelila s našimi čitateľmi.
- Mňa zobrali na slovenčinu-dejepis, ale taká kombinácia vtedy na Univerzite Komenského nebola. Odporúčali mi študovať ruštinu, ale ja som nechcela. Keď som zistila, na akej úrovni vedeli po rusky študenti zo Slovenska (napriek tomu, že v Maďarsku sme my, ktorí sme študovali na slovenských školách, ovládali ruštinu na dobrej úrovni), mala som obavy, že by som to nebola zvládla. Vtedy mi pani Divičanová, ktorá pracovala na ministerstve (školstva - pozn. E. F.), povedala, že mám študovať iba slovenčinu. Ja som však od druhého ročníka navštevovala aj prednášky a semináre z dejepisu. Skončila som štyri ročníky, všetky skúšky mám spravené ale nenapísala som diplomovú prácu. Diplom mám iba zo slovenčiny. Pol roka som vyučovala slovenskú literatúru na segedínskej vysokej škole.
- Čo pre vás znamená slovenčina?
- Keď som chodila do gymnázia, neveľmi som rozumela, prečo chodím práve tam. Totiž ani na hodinách dejepisu, ani na triednických hodinách nám nikto nehovoril o tom, prečo sa učíme po slovensky. Zapísali nás rodičia, lebo to považovali za potrebné, ale aj zo sociálnych príčin, lebo poznáme dedinský život 60. rokov. Boli sme v internáte, kde sme sa naučili správať, kde nás vychovávali a kde sme sa aj učili. Pre mňa znamenala slovenčina celý svet. Potom som išla do Bratislavy a tento môj svet sa ešte viac rozšíril. Tam som sa zoznámila s krajanmi z Juhoslávie a Rumunska, a tam som pochopila, čo je to menšinový stav. Slovenčina znamenala pre mňa aj chlieb - keďže som prekladala a tlmočila, celý svet, ba aj moje korene, ktoré som si uvedomila, až keď som bola staršia.
- Nikdy ste nechceli zanechať slovenčinu?
- Nie.
- Ani vás to nenapadlo?
- Nie. Pracovisko ma napadlo zanechať, ale slovenčinu nie. Ak napríklad rokujeme na maďarských úradoch, mám problém, totiž cítim, že sa nevyjadrujem správne. Po slovensky som si istejšia, aspoň mám taký dojem. V slovenčine istejšie narábam so slovnými zvratmi. Aj keď ma občas nenapadne dajaké slovo, aj tak. Keď hovorím po maďarsky, natoľko ma sledujú, či hovorím dobre a správne, až sa bojím, že mi nerozumejú. Veľa som pracovala popri zamestnaní: prekladala som a tlmočila a priam som sa v tom vyžívala. Voľakedy neplatili veľa za takéto práce, ale predsa si človek trochu privyrobil. Vďaka jazyku.
- A čo pre vás znamená maďarčina?
- Je to jazyk, v ktorom sa dá uplatniť. Vybaviť si záležitosti, ktoré ma obklopujú, keďže žijem v Maďarsku. Pozerať si filmy, čítať literatúru, prekladať. Je to tak, že aj maďarčina je dôležitá v mojom živote, je takisto mojim živobytím. Nevedela by som si predstaviť, že nehovorím po maďarsky.
- Nerozmýšľali ste nad tým, že by ste sa presťahovali na Slovensko?
- Nie. Mňa nikdy nevábili vrchy. Ako Dolnozemčanka som mala pocit, ako by ma hory tlačili. Dolná zem otvára horizont. V horách je fantastický vzduch, tam sa ide človek rekreovať, ale neviem si predstaviť že, by som tam bývala. Síce niekoľko rokov sme bývali v Budíne… Na dôvažok tu mám svojich predkov, svoju rodinu. Kde by som chodila do cintorína, ku komu?
- Zrátali sme vyše 50 ľudí, ktorí študovali na Slovensku, v Bratislave. Väčšina z nich dodnes pracuje na slovenskom poli. Čo si myslíte, čím to je?
- Čo sa týka tých skôr narodených, hneď sme sa dostali na také miesta, kde bola slovenčina potrebná. Z absolventov, ktorí sa narodili po roku 1970, sa nie všetci zamestnali na slovenskom poli, ale takmer všetci majú kontakt so slovenčinou.
- Takže aj vy súhlasíte s povrávkou, že slovenčina je esperantom slovanských jazykov?
- Na svojich zahraničných cestách som zistila, že v Poľsku, ale aj pri chorvátskom mori som nemusela mať so sebou slovník, ani som nepotrebovala pomoc tlmočníka na to, aby som sa dohovorila. Môj manžel študoval v Moskve, vedel perfektne po rusky a niekedy sme sa rozprávali tak, že on po rusky a ja po slovensky. Ja som mu všetko rozumela, ale on mne nie. Asi preto, lebo on sa ten jazyk naučil a ja som sa s ním narodila.
- Avšak vieme, že pracovných príležitostí na slovenskom poli je málo, všetky miesta sú obsadené. Čo by ste odkázali tým, ktorí sa rozhodujú, či sa majú učiť po slovensky?
- Nič iné, len aby sa naučili slovenčinu a jeden svetový jazyk, aby sa vedeli umiestniť na lepšom pracovisku. Je to ťažké, lebo mladým nevieme dať motiváciu. Keď má človek 18-20 rokov, myslí si, že mu patrí svet. Pracovných miest nebude viacej, hádam možno na školách ešte áno, ale inde nie. Ľutujem, že je málo takých ľudí, ktorí absolvovali štúdium slovenčiny na Slovensku a učia na školách.
- Čo odkazujete mládeži, ktorá teraz študuje?
- Ak sa učí po slovensky, už na základnej škole môže zložiť štátnu skúšku na základnom stupni. Ak sa niekto chystá na vysokú školu, môže zložiť už aj stredný stupeň, a nebude mať problémy pri štátniciach, ku ktorým podľa terajších predpisov nemôže postúpiť bez štátnych skúšok z dvoch jazykov. Moja neter napríklad práve preto dostala diplom, nie tak, ako jej spolužiačka, ktorá ho dodnes nemá. Ich ďalšou výhodou je, že môžu cestovať, čo sme my ešte nemohli. A so slovenčinou sa dá veľmi veľa dosiahnuť, nielen na Slovensku...