Štyri roky bol totiž jej spolužiakom v budapeštianskom Učiteľskom ústave J. Á. Komenského s vyučovacím jazykom slovenským. Anička Bodorová zo Slovenského Komlóša vynikala spomedzi nás všetkých svojou nesmiernou láskou k umeniu, hlavne k výtvarníctvu. Všetci sme jej trošku aj závideli šikovné ruky, zručnosť v kreslení a maľovaní. Pravdou však je, že z jej talentu sme ťažili aj my ostatní, pretože na hodiny praxe (boli sme nádejní slovenskí učitelia pre nižší stupeň) ona „vyrábala” učebné pomôcky. To znamená, že namiesto nás ona kreslila, strihala z papiera, lepila, skladala - skrátka zhotovovala naše učebné pomôcky.

Po maturite roku 1959 sme sa potom rozpŕchli po celej krajine do obcí, kde prebiehala výučba slovenského jazyka.

- Ja som sa dostala do malilinkej zemplínskej dedinky Veľká Huta, kde sa vyučovalo v dvoch triedach, - spomína Anna Tóthová Bodorová. - Uchádzala som sa o miesto učiteľky v rodnom Komlóši alebo niekde na okolí a poslali ma do najvzdialenejšieho severného kúta krajiny. Niektorí moji spolužiaci z Novohradskej a Boršodskej župy zasa chceli ostať v severnej časti krajiny, ale nie, oni museli ísť do obcí na Dolnej zemi. Dodnes to nechápem. Ako dajakých vojakov - odvelili nás čo najďalej od našich rodísk. Vo Veľkej Hute som žila a pracovala za neuveriteľne macošských podmienok. Srdečnosť a dobroprajnosť tunajších slovenských ľudí ma však posmeľovala, aby som tu vydržala.

Zvrat v živote Anny Bodorovej priniesla láska. Požiadala o premiestnenie bližšie k svojmu nastávajúcemu manželovi, ktorý pracoval v hlavnom meste. Jej žiadosti vyhoveli, lebo slovenskú učiteľku potrebovali aj v Perbaji (Perbál) neďaleko Budapešti. Tu pôsobila do roku 1962, keď jej manžela - inžiniera premiestnili do vtedajšej pýchy nášho socialistického priemyslu, do Potiského chemického kombinátu v Leninvárosi (dnes Tiszaújváros).

- S ťažkým srdcom som sa lúčila s Perbajom, s mojimi žiakmi a zároveň i so slovenčinou, veď som odchádzala do rýdzo maďarského prostredia, - pokračuje moja bývalá spolužiačka. - Nemala som na výber, šla som s manželom do neznámeho potiského mestečka.

Život slovenskej učiteľky sa zmenil od koreňov. Vyučovala v maďarskom jazyku a pritom diaľkovo študovala najprv na Vysokej škole pedagogickej v Jágri zemepis a výtvarnú výchovu, potom na debrecínskej univerzite získala diplom stredoškolskej profesorky zemepisu. Výtvarná výchova jej umožnila dostať sa do užšieho kontaktu s umením, a tak i s ľudovým, od ktorého sa, pravda, nikdy nevzdialila. Ani počas tých desiatich rokov, keď usmerňovala miestnu základnú školu, v ktorej viedla krúžky šikovných rúk. Ňou riadenú školu charakterizovala vzorná čistota, preveľké množstvo kvetov a kult ľudového umenia. Vďaka nej sa dostali motívy komlóšskych výšiviek do školy potiského mesta, kde si ich deti osvojili a obľúbili.

Konsolidovanosť vtedy už štvorčlennej rodiny Tóthovcov však dlho netrvala. Hlavu rodiny „v záujme národného hospodárstva” premiestnili pracovať do atómovej elektrárne v Paksi. Rodina nemala iného východiska, odsťahovala sa do tejto časti krajiny, Szekszárdu.

Anna Tóthová Bodorová aj tu pokračovala vo vyučovaní a viedla krúžky ručných prác. Vo funkcii zástupkyne riaditeľa Základnej školy M. Zrínyiho sa usilovala o to, aby sa deti v rámci mimoškolskej činnosti dostali do čím tesnejšieho styku s ľudovým umením. V rokoch 1983 až 1997. keď odišla do dôchodku, pokračovala v tejto činnosti aj v Základnej škole M. Babitsa, kde viedla klub ručných prác, v rámci ktorého deti tkali, vyšívali, navliekali koráliky, zhotovovali hračky z kukuričného šúpolia, slamy, prútia a z iných prírodných materiálov. O činnosť klubu sa zaujímali aj pedagógovia z iných škôl, ba i zo zahraničia. Popri domácich pedagógoch tu boli častými hosťami aj učitelia z Nemecka i ďalekého Japonska, ktorých A. Tóthová Bodorová oboznámila s metódami svojej výchovnej činnosti. Dlhé roky viedla aj kurzy doškoľovania učiteľov ľudového umenia.

Rok 2000 bol ďalším medzníkom v živote rodiny Tóthovcov. Manželia vzdialení od svojich rodísk vždy túžili, po dvoch susedných dolnozemských mestách, po Orošháze a po Slovenskom Komlóši. Po odchode do dôchodku ich už málo vecí viazalo k Szekszárdu. Rozhodli sa pre rodisko manžela, od ktorého je Komlóš, kde žije 88 ročná matka Anny Tóthovej Bodorovej, vzdialený iba 18 kilometrov.

Anna aj v Orošháze pokračovala vo svojej umeleckej činnosti. Členstvo v Spolku ľudového umenia župy Tolna vymenila za Spolok Békešskej župy a výplody svojej bohatej činnosti predstavila verejnosti v rámci kolektívnych výstav. V roku 2003 sa splnil aj jej dávny sen: na základe 35 celoštátnou porotou ocenených ručných prác jej Výbor pre ľudové umenie udelil titul Majsterka ľudovej umeleckej výroby.

S prekrásnymi výšivkami, šperkami a bižutériou Anny Tóthovej Bodorovej sa návštevníci už dlhé roky stretávajú na celoštátnych textilných výstavách, ktoré sa usporadúvajú každé dva roky. Mohli sa v nich mohli kochať záujemci aj na výstavách v budapeštianskom Múzeu umeleckého priemyslu, na výstavách v Rumunsku, Srbsku a, samozrejme, i doma, hlavne v Békešskej Čabe. Na tohoročnú výstavu v Békešskej Čabe už zhotovila prekrásne vyšívaný podlhovastý obrus s komlóšskymi motívmi a pripravuje na čas i prácu mimoriadne náročnú vyšívanú prikrývku svadobných koláčov. Pre ňu je samozrejmé, že nezabúda ani na deti. Nie náhodou vlani v lete ani na chvíľku nezaváhala, keď ju požiadala vedúca Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová, aby sa v slovenskom jazyku zaoberala s deťmi, účastníkmi letného tábora ručných prác, ktorý sa konal v internáte slovenskej školy. V tábore boli slovenské deti z Rumunska, Vojvodiny a, pochopiteľne, z Békešskej župy. Učila ich navliekať koráliky.

Anna Tóthová Bodorová počas svojho života neustále študovala. Absolvovala aj účtovnícku školu a teraz sa zdokonaľuje v ďalšom odvetví pre ňu tak milého ľudového umenia: v ručnej a strojovej výrobe výšiviek a čipiek. Chodí na kurz do Békešskej Čaby a čoskoro získa kvalifikáciu odbornej robotníčky.

- Môj život je nepredstaviteľný bez ľudového umenia, - vyznáva. - Môj vzťah som zdedila po matke, ktorá ma vystrojila na cestu objavovať krásy ľudovej tvorby, ktorá ma sprevádza celý život. Svet ľudového umenia znamená pre mňa nádheru, krásu, upokojuje ma a zároveň vzrušuje. Môjmu srdcu najbližšie sú, pochopiteľne, motívovy komlóšskych a v širšom zmysle dolnozemských slovenských výšiviek. Za veľmi dôležité pokladám, aby sa krása ľudového umenia nevytratila z nášho sveta, ale naopak, aby sa zachovala, aby z nej vyžarujúce citové bohatstvo bolo zdrojom radosti aj pre nasledujúce generácie.

Orošházsky rodinný dom Tóthovcov skrýva cenné predmety ľudového umenia. Domáca pani pozbierala predmety ktoré onoho času slúžili jej starým rodičom i rodičom, a spolu so starým sedliackym nábytkom ich previezla do orošházskeho domu a umiestnila ich v tzv. čistej izbe.

- Sú to skutočne cenné predmety každodennej potreby a umelecké diela, - hovorí majiteľka zbierky. - Za nič na tomto svete by som sa ich nezriekla. Veď napríklad taký ozdobný uterák alebo obrus sa dedil z pokolenia na pokolenie a dávali na ne preveliký pozor. Keď bol na stole slávnostný obrus, nesmeli naň nič položiť. Azda iba Bibliu a Tranoscius, prípadne funebrál. V takom vyšívanom ozdobnom obruse sú stelesnené desiatky, ba i stovky pracovných hodín. Sú to opravdivé poklady, ktorých hodnota sa ťažko dá vyčísliť.

Predstavenie umeleckej činnosti A. Tóthovej Bodorovej by akiste nebolo úplné, keby sme nespomenuli, že v rodine má aj nasledovníkov: syn Imrich vyrába ľudovoumelecké výrobky a koče, podobne ako dcéra Anna, ktorá pracuje nielen s kožou, ale aj so zlatom.

Po subjektívnych úvodných slovách tohto príspevku mi nedá, aby som svoj článok neskončil subjektívnym vyznaním: som hrdý na svoju bývalú spolužiačku. Verím, že po prečítaní článku uznáte, že moja hrdosť je oprávnená.

(bárkányi)