- Z akej rodiny pochádzaš?
- Narodila som sa v Békešskej župe, v Čabasabadi, a pochádzam z roľnícko-robotníckej rodiny. Bývali sme na sálaši. Moja mama pracovala v družstve, otec bol robotník. Rodičom pomáhali ich rodičia, totiž bývali sme spolu s nimi. Ja som bola najstaršia z troch súrodencov, mám jednu sestru a jedného brata.
- Do akej školy ťa rodičia zapísali?
- Ako šesťročná som začala chodiť do slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe. Moji rodičia ma tam zapísali preto, lebo to bolo pre mňa aj pre nich lepšie. Vtedy bolo v Čabasabadi len maďarské vyučovanie. Starí rodičia boli Slováci. Hoci vedeli a rozprávali po maďarsky, doma som od nich počula väčšinou slovenské slovo. Bývala som v žiackom domove. Na začiatku bolo veľmi ťažké odtrhnúť sa od milovaných rodičov, ale časom som si zvykla, našla som si v škole kamarátky. Nebolo to zlé. Každú sobotu poobede som cestovala domov, lebo vtedy bolo vyučovanie aj v sobotu, a v nedeľu som sa vrátila. Po dokončení základnej školy som sa rozhodla pokračovať v štúdiu slovenčiny a zostala som na gymnáziu. Mojim triednym profesorom bol Ján Chlebnický, ktorému som dodnes vďačná.
- Ako si sa dostala do Bratislavy?
- V štvrtom ročníku, pred maturitou, nám oznámili, že je možnosť študovať na Slovensku. Boli určené tri odbory: národopis, žurnalistika a knihovníctvo. Vtedy ma triedny profesor, ale aj ostatní učitelia povzbudzovali, že to mám skúsiť. Nemyslím si, že by som bola najlepšou žiačkou triedy, ale po slovensky som vedela najlepšie. Lákala ma literatúra a jazyky, tak som sa prihlásila do Bratislavy na knihovníctvo a do Segedína na pedagogickú fakultu, na ruštinu - slovenčinu. Mala som šťastie, na obidve vysoké školy ma prijali. Potom som sa zľakla, chcela som zostať v Maďarsku, ale z Budapešti mi odkázali, že keď som už do Bratislavy prijatá, tak nemám váhať. Maďarský štát mi zabezpečil štipendium a od začiatku až do konca som bývala v Mlynskej doline medzi Slovenkami. Vtedy z Maďarska okrem mňa išiel študovať na Slovensko Gregor Martin Papucsek. V tom čase vo vyšších ročníkoch študovali v Bratislave Romola Selmecziová, Estera Lamiová, Katarína Šebová, Etelka Rybová, Zuzana Gurská atď. Náš vysokoškolský život sa začal šesťtýždňovou jazykovou prípravou pri Košiciach, nultý ročník vtedy ešte neexistoval. Samozrejme, pre tých, ktorí slovenčinu neovládali na istej úrovni, bola jazyková príprava dlhšia. V internáte som sa hneď v prvých dňoch skamarátila so Slovenkami, ale aj v škole som mala veľa priateľov. S niektorými mám kontakty dodnes. Potom prišla do Bratislavy študovať moja kamarátka z gymnázia Anna Ištvánová, s ktorou sme bývali v jednej izbe. V našej bunke bývala aj naša známa Alžbeta Uhrinová. Veľa času sme trávili spolu a keď sme už boli na Slovensku, nikdy nám nenapadlo hovoriť po maďarsky. Ťažkosti som mala len z toho, že skriptá boli písané po česky. Čeština mi spočiatku pripadala ako cudzí jazyk, ale časom som si zvykla. Pri počúvaní rozhlasu a sledovaní filmov som sa naučila po česky. Nepovedala by som, že plynne hovorím po česky, ale všetkému rozumiem.
- Po absolvovaní vysokej školy si hneď začala pracovať?
- Keď som sa vrátila domov, ministerstvo mi ponúklo tri možnosti. Mohla som pracovať v Tatabáni, v Békešskej Čabe a v Budapešti. Ja som si vybrala Štátnu knižnicu Gorkého, kde som bola na dokumentácii a vykonávala som knihovnícku prácu. Od začiatku som robila so slovenčinou, spracovávala som slovenské periodiká a objednávala slovenské knihy. Takže robila som to, čo som vyštudovala. Ak sa dobre pamätám, ponuku ministerstva sme museli prijať. Podľa mňa v tej dobe bolo ľahšie si nájsť prácu ako teraz. V Gorkého knižnici som pracovala päť rokov, potom som odišla do Československého kultúrneho a informačného centra. Vtedy sa mi narodili deti. Po narodení mladšieho syna moje pracovisko zaniklo. Zostala som doma desať rokov. Vykonávala som len dočasné práce a pri deťoch mi to nevadilo, ale časom mi začala chýbať práca. Možno som nebola dosť aktívna. Keď som pred štyrmi rokmi zastupovala sekretárku CSS, na národnostnom oddelení Štátnej cudzojazyčnej knižnice sa uvoľnilo jedno miesto a vtedy som si uvedomila, že ja vlastne mám svoj odbor. Mala som obrovské šťastie. V tom čase som sa zapojila aj do života našich Slovákov.
- Ako vyzerá tvoja dnešná práca?
- Naše oddelenie pravidelne zostavuje prehľad tlače v danom jazyku, to znamená, že v našej databáze je možnosť vyhľadať uverejnené materiály podľa autora, názvu alebo tematického okruhu, a to vo všetkých domácich slovenských periodikách a v niektorých tlačových orgánoch zo Slovenska (Literárny týždenník, Slovenský národopis...). Existuje u nás aj katalóg umeleckých prekladov. Slovenské knihy dovážame zo Slovenska nielen pre vlastnú zbierku, ale naše oddelenie zaobstaráva nové publikácie pre župné knižnice v tých župách, kde žijú Slováci. Od roku 1998 sme zakúpili na Slovensku viac ako 500 kníh, prevažne diela významných súčasných autorov. Vlani sme obohatili náš slovenský fond o 67 titulov z oblasti beletrie, jazykovedy a literárnej vedy. Zaujímavé je, že v posledných rokoch sa zvýšil záujem o učebnice slovenčiny ako cudzieho jazyka, ktorých nikdy nie je nadostač.