Slováci sa tu usadili r. 1718. Ich terajší potomkovia sa pomaďarčili, splynuli s maďarským prostredím, ale svoju evanjelickú vieru, identitu a svoj slovenský materinský jazyk - posledné platí len pre najstaršiu generáciu - si dodnes zachovali.1 Zásluhy na tom má aj vedenie mesta Malý Kereš a tých tradičných kultúrnych skupín a organizácií, ktoré zabezpečujú zachovávanie slovenskej ľudovej kultúry.
Napriek všetkému úsiliu čoraz menej žien v meste nosí ľudový kroj. Aj preto pokladám za dôležité, aby tie skupiny, ktoré udržiavajú tradíciu, dostávali väčšiu podporu a príležitosť na to, aby uchovávali tento nádherný poklad.
Slováci, ktorí sa usadili na území dnešného Malého Kereša, prichádzali v rámci veľkolepej a vo viacerých vlnách sa uskutočňujúcej severo-južnej migrácie, ktorá po odchode Turkov vyrovnala veľké rozdiely v hustote obyvateľstva.2 Osídľovanie sa uskutočnilo vo viacerých etapách.
Pre obdobie medzi rokmi 1690-1711 bola charakteristická spontánna migrácia. Osídlila sa Peštianska župa a Jászság.
V období od r. 1711 do r. 1740 sa zaľudnilo územie medzi Dunajom a Tisou. Vtedy sa uskutočnilo aj osídľovanie Malého Kereša. Táto vlna zasiahla aj územie za riekou Tisa, t. j. územie Čongrádskej a Békešskej župy.
V druhej polovici 18. storočia prichádzali osídlenci do Báčky. (Gomos, Doroszló, Topolya). 3
Pre moju tému je zaujímavá druhá etapa osídľovania (1711-1740), keď sa uskutočnilo aj osídlenie Malého Kereša. Táto migrácia už nebola spontánna, ale plánovaná. Siahala až za líniu Dunaja, na územie medzi Dunajom a Tisou, do Békeša a Čongrádu.
1. V roku 1718 prišlo z hornouhorských slovenských žúp na dovtedy neobývané územie asi 700 osídlencov hovoriacich po slovensky. Mesto a jeho okolie (Cebe, Csengőd, Kaskantyú, Kisbócsa, Tabdi, Tázlár) dostali donácie od rodiny Wattayovcov. Osídľovanie sa viaže k menám súrodencov Jána a Štefana Wattayovcov. Dokument, vzťahujúci sa na osídlenie, bol datovaný 19. mája 1718 v Pešti. Zemepáni v ňom vyhlásili, že osídlenci budú tri roky po obsadení pustatín oslobodení od platenia dane, len za malokerešský les budú musieť platiť ročne 20 rínskych forintov, respektíve majú zásobovať kuchyňu zeme pána potravinami.4
Slováci si z pôvodnej vlasti priniesli len málo vecí. Ale priniesli si svoje tradície, zvyky, evanjelické náboženstvo a slovenský materinský jazyk, ktoré tu pretrvali dodnes.
V počiatkoch, začiatkom 18. storočia, bolo čerstvo prisťahované obyvateľstvo úplne sebestačné. Každý kus odevu si zhotovilo z materiálu, ktorý si samo vyrobilo. Pestovalo konope, z ktorého dievčatá a ženy priadli a tkali konopné plátno. Z neho zhotovili odev a väčšiu časť bytových tkanín, ako rubáš, živôtik, oplecko a zásteru, ďalej gate a košele, uteráky, posteľnú bielizeň, obrusy a servítky. Plátno bolo základným materiálom aj na zhotovenie drsnejších vriec a plachiet. Vlnu na zimné oblečenie získali z oviec. Priadli z nej vlákno, tkali prikrývky a z kože vyhotovovali šuby a bekeče.5
Koncom 19. storočia prešli na vinohradníctvo a pestovanie ovocia. Rodiny mohli vďaka lepšej majetkovej situácii vynakladať viac peňazí aj na oblečenie. Postupne sa vytvorila dnes známa forma oblečenia. V tých časoch sa objavili lacnejšie továrenské výrobky (čipky, perly, flitre, strojové výšivky), ktoré boli dostupné pre každého, a preto rýchle prenikli do oblečenia. Objavili sa aj nové látky, z ktorých najvýznamnejšie sú šifón, kartón, barchet, vlna, hodváb, zamat, plyš, kašmír a báčska látka. Z tenkého bieleho plátna šili oplecká, zástery, plachty a návlečku na podušku.
V odeve malokerešských Sloveniek sú pozoruhodné tradičné sukne, ktoré od osídlenia prešli zmenami. Menila sa používaná látka, ale i ozdobenie.
Začiatkom 19. storočia boli sukne dlhšie ako dnes, siahali skoro po členky. Aj spodných sukieň používali oveľa viac, 15-20 kusov. Prirodzene, platí to len v prípade sviatočného kroja, vo všedných dňoch si obliekali oveľa menej sukieň. Ženy nosievali topánky so sponou, súkenné papuče, krpce, kožené topánky s vysokými sárami alebo čižmy, ale v lete chodievali obyčajne bosé.
Zmenami prešiel aj odev mužov. Oblečenie zhotovované z konopného plátna postupne vystriedalo šifonové plátno, kúpené v obchode, alebo perzské plátno či súkno. Časti odevu z konopného plátna dokázali vyhotoviť aj ženy a dievčatá, ale súkenné šaty šili iba krajčíri a šuby kožušníci. Robili tak na objednávku. Aj muži spočiatku chodili bosí alebo v krpcoch, čižmách, neskôr v poltopánkach.
Zmena štýlu odievania žiaľ, neobišla ani malokerešských Slovákov. Tento proces sa v Malom Kereši začal vtedy, keď miesto vlastnoručne zhotoveného konopného plátna začali používať lacné továrenské materiály a hotové výrobky.
V 50. a 60. rokoch 20. storočia možno pozorovať veľkú zmenu v štýle odievania malokerešských a okolitých Slovákov. Mnohí v tom čase naveky zanechali svoje tradičné oblečenie. Tanečné skupiny a ľudové spevácke zbory si však odevy z tohto obdobia zachovali.
Zmeny v obliekaní majú viacero príčin. Prvou je skutočnosť, že sa zmenilo spoločenské prostredie a v takomto prostredí pôsobil kroj cudzo. Čoraz viac žien sa zamestnávalo a z jedného dňa na druhý zanechalo pôvodný kroj. „Mestské“ úzke šaty boli pohodlnejšie, vhodnejšie na vykonávanie práce. V otázke obliekania bolo dôležité aj hľadisko pohodlnosti, veď natvrdo škrobené sukne boli ťažké. Pritom treba poznamenať, že ženy a dievčatá sa v mnohých prípadoch za svoj kroj hanbili, lebo svoje tradičné oblečenie pokladali za sedliacke.
V Malom Kereši začali nosiť meštianske oblečenie najprv remeselníci, ktorí neboli slovenského pôvodu. Slováci (Tóti) sa k nim pridali, lebo pokladali svoje šaty za sedliacke.6
Výmena štýlu obliekania mala rôzne fázy.7 Bola príležitostná, keď ľudia vo všedné dni nenosili kroje, ale na cirkevné a dôležitejšie rodinné sviatky si ich ešte obliekali. Možno to pozorovať u členov ľudových speváckych zborov a tanečných súborov. Staré opotrebované šatstvo nahrádza nové, mestské, z textílií kúpených v obchode. Keďže kroje nosí len málo ľudí, postupne ich nemá kto zhotovovať a obnovovať. Ženy si už nevytvárajú nové výšivky, formy a vzory, aby obnovili odev. Keďže ho nosia výlučne starší ľudia, materiál, farba a forma žije len v tej najjednoduchšej, nezdobenej podobe. Tento proces je, žiaľ, nezvratný.
Zanechanie kroja môže byť definitívne, čo možno pozorovať u tých ľudí, ktorí sa zamestnajú, a nikdy viac si svoj kroj už neoblečú. Vymenia si celý šatník a z predošlého odevu si nič neponechajú. Ženy, ktoré sa zriekli kroja, ho obyčajne dali do daru alebo ho predali.
V počiatočnom období premeny možno pozorovať, že z látky z rozpáraných širokých sukieň sa šili úzke šaty, neskôr si ľudia kupovali látku na nový odev v obchode. Aj dnes sa ešte na malokerešskom trhu môžeme stretnúť so súčasťami kroja. Obyčajne sú to sukne, zriedkavejšie aj haleny. So všednými alebo korálkami zdobenými čepcami som sa nestretla, a zriedka vidno na trhu aj zástery. Príčinou môže byť to, že každodenné čepce sa opotrebovali, veď jedna žena mala zvyčajne jeden-dva kusy. Na druhej strane kupujúci hľadajú obyčajne sukne, ktoré sa dajú najlepšie využiť. Kupujú ich hlavne tanečníci na skúšky, ale, žiaľ, veľa kusov si odvezú ako relikviu. Často sú to ľudia z hlavného mesta, ktorí nosia časti ľudového odevu len zo záľuby. Neraz si kúpia časti kroja zahraniční turisti. Poslednou fázou úplného zanechania kroja je, ak sa ženy zrieknu svojich dlhých vlasov a začnú nosiť krátke módne účesy.
Jedna informátorka nám rozprávala o zanechaní nosenia kroja takto: „V dievčenskom veku som už nechcela nosiť kroj, ale matka mi to nedovolila. Hovorila, že mi už nakúpila šatstvo do zásoby, preto ho musím nosiť. Neskôr som sa s dvomi priateľkami dohovorila a spoločne sme zanechali nosenie kroja. Otec sa veľmi hneval.“ Tento citát je príkladom toho, akú silu mali slová rodičov.
V odbornej literatúre sa spomína ďalšia fáza - znovuobliekanie ľudového odevu, čiže návrat k noseniu kroja.8
Na záver možno povedať, že v kruhu malokerešských Slovákov v súčasnosti bežne nosia kroj výlučne staré ženy. Muži a mladšia generácia už pred desaťročiami zanechali pôvodné oblečenie.
Marta Flóriánová poukazuje na to, že dnes by sa nemali skúmať príčiny zanechania nosenia kroja, ale treba zviditeľniť tie faktory, ktoré napomôžu jeho návrat do odievania. Samozrejme, mal by sa prispôsobiť dnešným pomerom a podmienkam. Staré ženy aj dnes pokladajú za dôležité, aby časti odevu boli vyhotovené z takých materiálov, ktoré sú pohodlné, ľahké a dajú sa dobre čistiť. Miesto dvoch-troch spodných sukieň si už obliekajú len jednu a nepohodlné úzke vrchné časti oblečenia si vymieňajú za širšie. Dnešný ľudový kroj už nie je totožný s krojom noseným na začiatku minulého storočia, lebo sa v ňom postupne uplatňuje úsilie o pohodlie.
Pri zachovávaní tradícií sú potrebné aj také veľkolepé mestské podujatia, ktoré združujú miestnych Slovákov. Malý Kereš je mesto, ktoré vie zabezpečiť podmienky na zachovávanie a zviditeľňovanie národnostnej kultúry. Tieto podujatia majú dlhoročnú tradíciu. Veľkolepé akcie organizuje predsedníčka miestnej slovenskej menšinovej samosprávy Zuzana Gmoserová. Podľa nej nie je ľahké koordinovať činnosť toľkých ľudí, organizovať podujatia a zabezpečovať financie.
Tradičné oblečenie okrem starých žien nosia i členovia miestneho slovenského ľudového speváckeho zboru, citarového orchestra a tanečnej skupiny Dúha. Spevácky zbor a citarový orchester vznikol v r. 1976. Vtedy mal 27 členov. Dnes je ich už iba 10. Väčšina členov je v dôchodcovskom veku. Pravidelne sa schádzajú, aby zabavili seba a iných. V repertoári majú viac ako sto ľudových piesní. Tieto takmer bez výnimky spievajú s pôvodným slovenským textom. Členovia zboru, ktorý už deväťkrát získal na kvalifikačných prehliadkach zlatú medailu, vystupujú vo vlastnom slávnostnom ľudovom kroji. Musím podotknúť, že v mnohých prípadoch farba šiat a vek nositeľa nie sú v súlade, veď pestrofarebné kroje boli charakteristickým odevom mladých žien. Haleny boli zhotovené podľa pôvodného strihu, ale z dnešných materiálov, aby sa dali ľahšie čistiť. Ale sukne a čepce sú pôvodné.
Členovia zboru nacvičujú pravidelne každú nedeľu, čo je pre nich slávnostná udalosť, veď takto sa môžu vytrhnúť z každodenného monotónneho rytmu života.
Medzi speváčkami je veľa žien s totožnými krstnými menami, a tak spoločne oslavujú meniny.9 Obyčajne vystupujú na podujatiach mesta a na župných stretnutiach ľudových súborov. Majú dobré styky so Zväzom Slovákov v Maďarsku, s družobným mestom Malého Kereša Liptovským Mikulášom a so slovenskými osadami v Maďarsku, ako napríklad so Slovenským Komlóšom, Abašarom, Dunaeďházom a Miške.
Podobný cieľ, pestovanie slovenských tradícií, ľudového tanca a ľudových piesní, si vytýčil aj Národnostný tanečný súbor Dúha, ktorý predvlani oslávil 25. výročie svojho založenia. Súbor má od 16 do 20 členov, pozostáva hlavne z dospelých. Pod vedením choreografky Evy Šubovej získal viacero celoštátnych a medzinárodných cien. Hoci v ich repertoári sú aj sedmohradské tance a tance z iných maďarských oblastí, za svoju hlavnú úlohu pokladá zachovávanie slovenských piesní a tancov.
Najdôležitejšie a najvýznamnejšie podujatia mesta sú Malokerešské oberačkové slávnosti a Slovenské národnostné dni, ktoré sa konajú každý rok koncom prvého októbrového týždňa. Vtedy majú obyvatelia mesta možnosť predstaviť svoj krásny ľudový kroj v tradičnom oberačkovom sprievode. Otvorenie slávnosti prebieha po slovensky i po maďarsky a spevácky zbor prednesie za sprievodu slovenských ľudových piesní malú oberačkovú scénku. Speváci sú oblečení v krojoch a prezentuje sa každá generácia.
Súčasťou slávnosti je aj tzv. strapačkový dvor, kde pripravujú a ponúkajú záujemcom tradičné slovenské jedlo - strapačky.10 Vtedy sem prichádzajú ženy z rôznych slovenských osád, aby si zmerali sily vo varení strapačiek. Popri tom pripravia zemiakové pagáčiky a iné jedlá zo zemiakov. O podujatie je z roka na rok väčší záujem, preto nie je ľahké zabezpečiť vhodné priestory. Deň uzatvára večer ľudových piesní, kde popri Malokerešanoch vystupujú aj ľudové spevokoly dvoch ďalších slovenských obcí - Dunaeďházy a Miške. Okrem utužovania dávnych vzťahov je to vynikajúca príležitosť na to, aby sa naučili ľudové piesne z iných obcí a zdokonaľovali sa v slovenskom jazyku.
Každý rok v máji sa na počesť podpísania osídľovacej zmluvy konajú mestské dni, na ktorých vystupujú tie isté skupiny. Od r. 2000 je súčasťou dní závinový festival, do ktorého sa nominujú trojčlenné družstvá žien zo slovenských obcí Maďarska. O festival je veľký záujem, napr. r. 2004 sa na ňom zúčastnilo 21 skupín z celej krajiny. Občas pricestuje spolu so ženami aj ľudový spevácky zbor z ich obce, ktorý večer spoločným spevom zabáva návštevníkov.
V r. 2005 na deň Zuzany usporiadali tradičný slovenský ples. Ples bol tzv. „batôžkový“, teda zákusky a nápoje si priniesol každý so sebou. Na začiatku plesu predviedli deti z materskej školy a zo Základnej školy Jozefa Bema slovenský program. Potom s náročným programom vystúpil ľudový spevácky zbor a citarový orchester. V kompletnom kroji spievali slovenské ľudové piesne, veľakrát sa k nim pridali aj diváci. Po večeri sa začala veselica trvajúca až do úsvitu.
Slováci si dodnes zachovali svoje vierovyznanie, no bohoslužby počúvajú už len v maďarskom jazyku. Každý rok v novembri sa konajú služby Božie v slovenskom jazyku, na ktoré pozvú farára zo Slovenska a každý, kto sa pokladá za Slováka, si v ten deň oblečie kroj. Dievčatá sa i dnes postavia okolo oltára, ako to bolo kedysi zvykom každú nedeľu.
Slovenský ženský ľudový odev sa zachoval dodnes, hoci, každodenne ho používajú už len staršie ženy. Pracujú v ňom doma i vo viniciach, idú v ňom na trh. Aj dnes sa možno stretnúť v uliciach mesta so ženičkou v širokých sukniach. Na rozdiel od nich si členovia speváckeho zboru a tanečného súboru obliekajú okroj zdedený od svojich predkov len na zvláštne príležitosti, na vystúpenia a slávnostné podujatia. Nosia ho radi, dobre poznajú jeho súčasti, veď ho nosili ešte ich rodičia, ale už si nevedia predstaviť, aby v ňom chodili po ulici. Napriek tomu treba povedať, že majú veľké zásluhy na zachovávaní tradícií nosenia kroja ešte aj vtedy, keď to robia len prozaicky.
Počas sviatočných dní, na významné mestské programy, si našťastie ešte veľa dievčat oblečie ľudový kroj. Oni ho však už nepokladajú za svoj, oblečú si ho len kvôli folklórnemu programu. Už nepoznajú pravidlá ľudového odievania, ani význam farieb. Páčia sa im pekné, zvláštne šaty, ale pre nich neznamenajú viac ako kroj z inej oblasti, teda sú im úplne cudzie. Nevedia si predstaviť, že by nimi nahradili svoje pohodlné každodenné šaty.
Na záver svojej práce musím vyvodiť smutnú konzekvenciu. Keď zostarne a vymrie generácia, ktorá ešte nosí kroj, vtedy, žiaľ, úplne zmizne z ulíc Malého Kereša široká sukňa. Potom ju už nájdeme len v oblastných a miestnych múzeách a na starých rodinných fotografiách.. Práve preto treba urobiť všetko pre to, aby sa dlho zachoval aspoň na javiskách a nezmizol navždy z pamäti potomkov.
Literatúra
Bárth, Ján
1996. Salaše, dediny, mestá, Kalocsa
Flóriánová, Mária
2001. Maďarské sedliacke kroje, Vydavateľstvo Planétás, Budapest
Gáborjánova, Alice
1969. Maďarské ľudové odevy, Budapest
Dr. Meskó, Sándor (red.)
1989. Malokerešský ľudový odev. In.: Kiskõrös helytörténeti monográfiaája, Kiskõrös
Péterbenczová, Anikó
1990. „Kecele, kacó, zsámboki matyó”, Kner Nyomda, Budapest
Dr. Tábori, György - Táboriová
1979. Malokerešský slovenský ľudový odev (rukopis) Kiskõrös
Teplický, Ján
1880 - Opis poľnohospodárskeho mesta Malého Kereša
1 Žiaľ, nie sú údaje o tom, koľko ľudí slovenského pôvodu žije dnes v Malom Kereši, ale podľa opatrného odhadu je ich asi 10 000, čo je značný počet v porovnaní so skoro 16 000 celkovým počtom obyvateľstva.
2 Ján Bárth 1996, s.38.
3 Ján Bárth 1966, s. 39.
4 Dr. S. Meskó (red.) 1989, s.100-101.
5 György Tábori a Táboriová 1979, s. 2.
6 Dá sa zistiť, že remeselníci slovenského pôvodu, ktorí sa vyzdvihli z radov sedliactva, pokladali za svoju prvú úlohu zmeniť svoje oblečenie na mestské.
7 Anikó Péterbenczeová 1990, s. 78.
8 Pekný príklad znovuobliekania uviedla Anikó Péterbenczeová zo Zsámboku. 1990.
9 K pôvodným slovenským krstným menám patria Mária, Elena, Alžbeta, Zuzanna, Anna
10 Strapačky sú tradičné slovenské národné jedlo, pripravené zo zemiakov, múky a soli, posypané sú bryndzou a pečenou slaninkou.