Celoštátna slovenská samospráva v minulom roku vypísala súbeh na miesto kultúrnej referentky Úradu CSS. Od januára tohto roku na tomto poste pracuje Estera Lamiová, ktorá nám ani doteraz nebola neznáma.
Vedeli sme, že je dcérou známeho folkloristu Štefana Lamiho, bola štipendistkou v Bratislave a viac ako dvadsať rokov vyučovala slovenčinu v Ďurke a jej okolí. Teraz sa nám naskytla príležitosť položiť jej niekoľko otázok, aby sme ju spoznali aj bližšie.
- Ako si spomínate na svoje detstvo?
- Pochádzam z Pišpeku, zo slovenskej rodiny. Mám dve sestry, bývalú učiteľku materskej školy, insitnú maliarku Moniku a slovenčinárku Annu. Ako šesťročná som začala chodiť do slovenskej základnej školy v Budapešti, ktorá vtedy sídlila na ulici Imreho Mezőa. Tam som aj zmaturovala. Takže od prvej triedy až po maturitu som sa učila po slovensky a bývala som v žiackom domove. Mesačne raz som chodievala domov. Rodičia mali ešte vtedy v družstve pôdu, my, deti, sme im cez prázdniny pomáhali obrábať ju. Mala som veľkú výhodu, že otec v tom čase pracoval v Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku, ktorý tiež sídlil na ulici I. Mezőa, často som k nemu chodievala aj s kamarátkami. V podstate vykonával dlhé roky tú istú prácu, ako teraz ja.
- Boli ste štipendistkou v Bratislave. Aký odbor ste skončili?
- Po skončení gymnázia som sa prihlásila do Segedína na odbor slovenčina-dejepis a do Bratislavy na slovenčinu. V roku 1971 ma prijali do Bratislavy ako štipendistku Maďarskej republiky. Spolu so mnou tam išla študovať Zuzana Gurská z Békešskej Čaby. Na stanici ma čakala terajšia zástupkyňa predsedu CSS Etelka Rybová, ktorá tam už študovala. Veľmi veľa mi pomáhala v prvých mesiacoch. Neskôr prišli študovať do Bratislavy Anna Ištvánová, Betka Uhrinová, Betka Árgyelánová a kamarátka z detstva Romola Selmecziová, s ktorými sme boli a dodnes sme veľmi dobré kamarátky. Žiaľ, Romola nás už navždy opustila. Študovala som najprv slovenčinu, potom som prešla na národopis. S bývalými spolužiakmi nemám nijaké kontakty, ale so spomenutými kamarátkami sa často stretávame v Matre, kde mám chatu, alebo na slovenských podujatiach.
- Po absolvovaní univerzity ste sa uplatnili vo svojom odbore?
- S čerstvým diplomom som sa dostala do múzea Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe. Tam som pracovala približne poldruha roka, vtedy som robila výskumy v oblasti ľudového liečenia. Vysoká škola v Segedíne každý druhý rok usporadúvala národopisné tábory, tak som mohla zbierať materiál v Banke a v Sarvaši. Neskôr som sa s národopisom nezaoberala.
V Bratislave organizovala univerzita pre zahraničných študentov exkurzie, kde som sa zoznámila s budúcim manželom. Pracovala som v Békešskej Čabe, keď som sa vydala za zubného lekára, ktorý sa pochádzal zo Zambie a presťahovali sme sa do Afriky. Bývala som tam šesť rokov, tam som sa naučila po anglicky. V tom čase život v Zambii bol lepší ako u nás. Mali sme rodinný dom, auto, služobníctvo... Najprv som nepracovala, ale neskôr som založila súkromnú škôlku, kam chodievalo desať - dvadsať detí anglických rodičov. V Zambii v tom čase anglické firmy vyrábali meď, manželky potrebovali pomoc, aby mohli pracovať. Pri zakladaní súkromnej škôlky som musela vyhovieť veľmi prísnym požiadavkám. Deti vozili k nám domov, lebo vtedy už v Zambii existovala nezamestnanosť, do mesta európska žena sama nechodievala. Po šiestich rokoch som sa rozviedla a presťahovala som sa naspäť domov, do Pišpeku, kde som začala vyučovať slovenčinu. Rok som pracovala ako vychovávateľka v internáte slovenského gymnázia v Budapešti. Vydala som sa druhýkrát a po materskej dovolenke som v Jači vyučovala slovenčinu a angličtinu. Neskôr ma zavolali do Základnej školy v Ďurke, kde som odpracovala dvadsať rokov.
- Čo vás motivovalo prejsť do Ďurky?
- Ako som už povedala, veľa rokov som vyučovala v národnostnej škole, kde sa slovenčina vyučuje, ako predmet. Popritom osem rokov som bola členkou Slovenskej samosprávy v Ďurke. Stretla som sa s ťažkosťami, poznám neľahkú situáciu, v ktorej sú dnešní pedagógovia. Niekedy som cítila negatívny postoj rodičov k výučbe slovenčiny, uprednostňovali radšej angličtinu. Pred štyrmi rokmi som v rámci vyučovania začala pripravovať žiakov na štátnu skúšku základného stupňa zo slovenčiny, a to pomocou knihy Pripravujeme sa na jazykovú skúšku. Po prvých úspechoch sa situácia zmenila. Keď CSS vypísala súbeh na miesta referentov úradu, myslela som si, že z Budapešti budem môcť viac pomôcť školám a pedagógom. Vysvitlo, že prácu, ktorú som si ja predstavila, už vykonáva metodické centrum v Békešskej Čabe. Tak som si podala žiadosť do súbehu na miesto kultúrnej referentky. Mojou úlohou je udržiavať kontakty medzi inštitúciami CSS, predovšetkým so SOC, divadlom Vertigo, Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku a so slovenskými médiami. Mám na starosti administratívne úlohy čo sa týka vydavateľskej činnosti (rozširovanie Nášho kalendára, Dolnozemského Slováka), písať projekty do súbehov na tieto publikácie a na kultúrne podujatia, ktoré organizuje CSS. Pripravujem materiály pre Valné zhromaždenie CSS, zasadnutia výborov a na webovú stránku CSS.
- Ďakujem za rozhovor a prajem vám veľa úspechov v ďalšej práci.