Katarína Szabóová Tóthová z Malej Tarče ● Kto dáva, tomu sa pridáva...
Horlivá podporovateľka národnostných aktivít, slovenská učiteľka, knihovníčka, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Malej Tarči a členka Kultúrneho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy Katarína Szabóová Tóthová takto sumarizovala svoju dlhoročnú činnosť na národnostnom poli:
- Poznať a vážiť si svoje korene je dôležité v živote každého človeka. V mojom živote hrali hlavnú rolu tri mestá: Budapešť, kde som sa narodila; Slovenský Komlóš, odkiaľ pochádzajú moji predkovia a ktorý mi pripomína mojich milovaných rodičov, starých rodičov, príbuzných a tým pádom je zdrojom mojej slovenskej identity a, samozrejme, Malá Tarča, kde ma vďačne prijali, kde veľmi rada žijem a kde by som chcela žiť do konca svojho života.
Narodila som sa síce v Budapešti, ale vychovávala ma otcova matka, ktorá, ako sa vraví, dostala dar od Boha - prekrásny hlas. Bola milovníčka slovenskej ľudovej kultúry, najmä piesní, takže v našom peštianskom byte denno-denne znela slovenská ľudová pieseň a komlóšske nárečie. Ba, často sme aj tancovali. Či veríte, či nie, ona ma naučila tancovať aj valčík!
Našťastie dobrej výchovy sa mi dostalo nielen v rodine, ale aj v budapeštianskej slovenskej škole, kde som študovala a kde dlhé roky pracovala moja mamička ako vychovávateľka. Toho času naši učitelia a vychovávatelia boli pre nás aj „rodičmi“, veď nás nielen učili, ale najmä vychovávali a v rámci mimoškolskej činnosti nám venovali veľa svojho voľného času. Boli pre mňa vzorom, preto som sa po maturite rozhodla pre učiteľské povolanie. Skončila som Vysokú školu pedagogickú Gy. Juhásza v Segedíne. Stala som sa učiteľkou slovenského a ruského jazyka. Bohužiaľ, po absolvovaní vysokej školy som nemala možnosť vyučovať slovenčinu.
Kontakty so Slovenským Komlóšom som sa snažila naďalej udržiavať. Navštevovala som starých rodičov, ujov, tety, sesternice, bratrancov. Rada som tam chodila. Aj keď časom boli tie cesty zriedkavejšie, nikdy som nemala dojem, že som stratila kontakt s rodiskom a so známymi. Ťahalo ma to tam. Šťastie ma však neobišlo, lebo po výdaji sa uskutočnil môj vytúžený sen, dostala som sa do slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši. Bola som šťastná, že som mohla pracovať v rodnej obci mojich predkov, kde som sa cítila doma. Začala som pracovať v duchu otcovského odkazu, keďže aj on bol do poslednej chvíle svojho života zanietený za slovenskú vec. Bol zakladateľom a predsedom Kruhu priateľov Slovenského Komlóša v Budapešti. Dnes, keď už, žiaľ, nie je medzi nami, mám radosť z toho, že som aj ja mohla prispieť k dielu, ktoré bolo jeho srdcovou záležitosťou.
Pani Katarína sa už v Slovenskom Komlóši popri vyučovaní aktívne zapojila aj do kultúrnej činnosti.
- Áno. Dva roky som bola riaditeľkou miestneho kultúrneho domu. Musím zdôrazniť, že Komlóšania popri nesmiernej usilovnosti a pracovitosti si do dnešných čias vážia a udržiavajú slovenské ľudové tradície. Ľudová slovesnosť a autentický folklór sa v Komlóši nevytrácajú. Dôležité sú nielen pre starších, ale aj pre najmladšie generácie. Dievčatá a chlapci svoje nadanie prejavujú predovšetkým spevom, tancom a typickým ľudovým krojom vo folklórnom súbore.
Napriek tomu, že pani Katarína sa cítila v Slovenskom Komlóši ako doma, časom jej začala chýbať rodina - rodičia, sestra s rodinou. Chcela sa k nim dostať bližšie. Čoskoro sa dozvedela, že v Kerepeši, vtedy ešte Kerepeštarči, hľadajú slovenskú učiteľku. Prijali ju a ona s veľkým oduševnením vyučovala slovenský a ruský jazyk. Po transformácii spoločnosti sa obec rozdelila na Kerepeš a na Malú Tarču. Žiaľ, výučba oboch jazykov zanikla, preto sa preškolila na knihovníčku. Odvtedy pracuje v miestnej knižnici v Malej Tarči, ktorej knižný fond predstavuje 13 tisíc zväzkov.
- Malá Tarča má v súčasnosti 10 tisíc obyvateľov, z nich 200-300 sa hlási k slovenským koreňom. Našťastie si vážia poklady, ktoré vytvorili ich slovenskí predkovia. Uvedomili si, že je aj ich povinnosťou, aby tieto hodnoty uchovávali pre ďalšie generácie. Vďaka ich oduševneniu za slovenské veci sa roku 2002 založila miestna slovenská samospráva, ktorej som dodnes predsedníčkou. Mám zanietených spolupracovníkov, ktorí mi všemožne pomáhajú v práci. Som však realistka, preto sa snažím objektívne pozerať na veci. Bezpochyby, naša mladosť bola rozhodne iná, než akú prežíva dnešná mladá generácia, obklopená modernou technikou. Myslím si však, že by v tejto práci mala pokračovať a nemala by sa vzdať.
Odovzdať štafetu mladým, pomôcť im, veď ako sa hovorí, kto dá, tomu sa pridá. Kedysi nám v tom najviac pomáhali slovenské školy, ktoré aj v súčasnosti majú nenahraditeľnú úlohu a poslanie v tomto smere. Živo sa pamätám na preslávené kultúrne zájazdy budapeštianskej slovenskej školy, ktoré boli pre nás, ale najmä pre Slovákov v celej krajine, obrovským prínosom.
Mestská samospráva, Tanečný súbor Panónia, Kultúrny spolok v Malej Tarči a slovenská samospráva príkladne spolupracujú. Ich podujatia sa stretli s pozitívnym ohlasom širokej verejnosti.
Pani predsedníčka nám priblížila niektoré z nich.
- Áno, našich spoločných aktivít je určite oveľa viac, ako by sme mohli vymenovať. Začala by som s tým, že v Občianskom dome sa nám podarilo inštalovať zbierku miestneho národopisu, ktorá bola otvorená pred dvomi rokmi. Hrdá som aj na to, že sme nadviazali priateľské styky s obcou Beluša na Slovensku, ktorá má 6 tisíc obyvateľov. Prečo práve s touto osadou? Nuž, aj to je zaujímavé. V Malej Tarči žije veľa Slovákov, ktorí majú priezvisko Belluš, a práve oni začali pátrať po svojom pôvode. Takto sme sa dostali na Slovensko, kde sme pri Trenčíne objavili osadu Beluša, odkiaľ pochádzajú ich predkovia.
Dovoľte mi spomenúť ešte jednu vážnu a pre nás dôležitú vec. Vďaka horlivému a oduševnenému predsedovi Regionálneho združenia Slovákov z okolia Budapešti Dolina Ondrejovi Aszódimu sme sa dostali aj do povedomia slovenskej pospolitosti regiónu. Pre folklórny súbor Panónia bolo impulzom do ďalšej práce nadviazanie priateľských stykov so slovenskými obcami regiónu, s ktorými dobre spolupracujeme, čo sa prejavuje pravidelnou výmenou obľúbených kultúrno-spoločenských akcií.
Či je pani Katarína spokojná s tým, aký vzťah majú mladí ľudia k slovenskej kultúre, o tom sa zmienila takto:
- Folklórny súbor Panónia a detský súbor Drobček dobre poznajú v regióne, ale aj na Slovensku, kde absolvovali niekoľko vystúpení. Súbor Panónia má bohatý repertoár. Pokladám za úspech, že sme v súbore dokázali stmeliť príslušníkov štyroch generácií a zaradili sme do ich repertoáru aj miestne slovenské ľudové tance a piesne. Práca s mladými ľuďmi je vzácny prínos k zachovaniu slovenského kultúrneho dedičstva, teda našej podstaty. Prostredníctvom folklóru mladí ľudia majú možnosť prezentovať sa na javisku a vďaka nim nezaniknú ľudové piesne a tance. Je potešiteľné a nádejné, že aj v Malej Tarči si vážia a udržiavajú ľudové tradície, znaky tradičnej ľudovej kultúry svojich predkov. A čo je snáď ešte zaujímavejšie, za hlasu kostolných zvonov ešte dodnes možno vidieť pestrofarebné malotarčianske kroje. Na našich klubových stretnutiach často zaznejú miestne slovenské ľudové piesne, veď v Malej Tarči mal spev a tanec v rámci ľudovej kultúry najväčšie zastúpenie. Spievalo sa všade: v kostole, doma, na ulici, spev sa niesol dedinou každú nedeľu, keď sa dievčatá spievajúc prechádzali a za nimi išli chlapci s harmonikou.
Počas zimných mesiacov spev sprevádzal priadky, páračky, krstiny, svadby a výročné hostiny. V takejto priaznivej klíme vyrastali generácie... Je na nás, aby toto bohaté dedičstvo neupadlo do zabudnutia.