Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči pod vedením predsedníčky Márie Galantaiovej sa každoročne vydá na cestu do sveta za poznávaním dejín predkov.
Tradičné ciele sú mestá a prírodné bohatstvá na Slovensku, ale čoraz častejšie i okolité krajiny, späté s našou minulosťou. Snažili sme sa nájsť také témy, ktoré v nás vyvolávali pocit istoty, že sme na správnej ceste, ak si chceme uchovať spomienky a prehĺbiť si znalosti o dianí v súčasnosti, ale najmä v minulosti, o ktorom sa nepíše ani v učebniciach, a ak áno, tak len pramálo.
Už štvrtý rok zostavujeme program našich výletov v znamení cyrilo-metodských tradícií. Položili sme vence k pomníku svätých bratov v Komárne, a nie k pomníku Štefánika pred istou budovou. Nitra, Velehrad, Praha či aj Krakov boli spojené so spomienkou na činnosť našich vierozvestcov.
Tohto roku sme sa vydali na cestu, ktorou Cyril (vtedy ešte ako Konštantín) a Metod putovali do Ríma presadiť a obrániť staroslovienčinu ako jazyk zrozumiteľný nášmu ľudu, a to i v kresťanských obradoch, v náuke a v zákonodarstve. Počas nášho putovania sme sa zastavili v Blatnohrade. Už po ceste pozdĺž Blatenského jazera sme diskutovali o jazykovedných otázkach v súvislosti s topografickými pomenovaniami.
Tešili sme sa, že náš veniec položíme pod nový pomník svätých bratov, ktorý mal byť vysvätený už 4. júla tohto roku. Boli sme však sklamaní, lebo „náš stĺp” ešte stále nestojí na plánovanom mieste. Predsedníčka samosprávy Mária Galantaiová a organizátor zájazdu František Bencze sa tak museli uspokojiť s položením venca medzi uschnuté kvety na základnom kameni budúceho pomníka. Položili sme si otázku, či to nie je hanba. Spomínali sme i Koceľa, pomodlili sme sa po slovensky otčenáš (ako ktorí) a pokračovali sme v našej ceste. Do Slovinska sme prišli ako domov, uvedomili sme si, že by sme boli jeden národ a jedna krajina, keby príchod Staromaďarov do Karpatskej kotliny nás na území Zadunajska nerozdelil.
V tomto duchu sme navštívili čarokrásne kúty malej bratskej krajiny. Boli sme ubytovaní v Ľubľane, podnikli sme výlety do Julských Álp, navštívili sme vodopády Sávice (prameň rieky Sávy dolinskej, t. j. južného ramena rieky Sávy), Bohinjské jazero, boli sme lanovkou nad jazerom hore na Voglu, na Bledskom jazere sme sa loďkami previezli na ostrov, kde v nádeji na naplnenie našich túžob až viackrát - tri razy sme potiahli povraz kostolného zvona. Vypočuli sme si legendu o založení kostola a vyviezli sme sa k hradu pre nádherný pohľad na štíty v Triglavskom národnom parku.
Nevynechali sme návštevu podzemných priestorov jaskyne Postojna, kde sme sa najprv povozili úzkorozchodnou železnicou a až potom sme sa prechádzali pešo medzi kvapľovými stĺpmi. Po výdatnom obede sme išli k slovinskému jadranskému pobrežiu. Po prechádzke v historických mestách Koper a Piran sme mali čas na krátku prestávku aj v rekreačnom meste Portorož, kde šikovnejší sa i „máčali” v slanej morskej vode. Rozlúčkový obed sme mali v dedinke Rateče na trojmedzí Rakúska, Talianska a Slovinska, ešte na slovinskom území. Na rakúskej strane Álp, v hojne Slovincami obývanom Korutánsku, v blízkosti Celovca (Klagenfurt) sme mali možnosť prezrieť si tzv. Minimundus - park kópií a modelov rôznych známych objektov z celého sveta.
Potom už čo najskôr domov - cez Budapešť do Veľkej Tarče. Mali sme sa spolu dobre, plány na budúci rok ešte nie sú schválené, ale sa už rysujú v myšlienkach účastníkov zájazdu.
